Requiem v Aix-en-Provence

Tohtoročný festival Aix – en – Provence priniesol na javisko zaujímavé divadelné novinky. Tvorivú prácu Romea Castellucciho sledujem už dlhšiu dobu a nenechám si ujsť jeho nové javiskové počiny. Inscenovať Mozartovo Requiem, nádhernú mystickú hudbu umierajúceho génia na text kresťanskej liturgie za zomrelých, je lákavý počin. S koncertnou hudbou z vokálno-inštrumentálnej tvorby má Castellucci špeciálnu skúsenosť, priamo s gigantickými Bachovými Matúšovými pašiami, ktoré v roku 2016 inscenoval pre Staatsoper Hamburg. Nie nepodobná dlhými hudobnými plochami bez zjavného deja bola majstrovská inscenácia Schőnbergovho Mojžiša a Árona. Komornú a meditatívnu Mozartovu omšu prepojil s hudobnou víziou dirigenta a šéfa súboru Pygmalion Raphaëla Pichona. Spojenie to bolo viac než šťastné. Dirigent preukázal mimoriadne kultivovaný a citlivý prístup k záhadnému Mozartovmu dielu, ktoré dokončil jeho žiak Sűssmeyer a napodiv sa jeho verzia tak šťastne ujala a tak dobre sme si na ňu zvykli, že ani nepremýšľame, koľko toho skutočne Mozart skomponoval. Možný nedostatok hudobného materiálu stvoril dramaturgickú výhodu, keď Requiem končí v Lux aeterna tak ako začína, a tým výborne vytvára cyklickú formu, ktorá symbolizuje aj kruh života. Pichon doplnil tiché spevy gregoriánskeho chorálu, časti z piesní (napríklad Zwei deutsche Kirchenlieder), jemné akustické ozveny vynikajúceho zboru. Aj keď Mozarta pokrájal, zostala vnútorná dramaturgia aj napätie. A taký dojemný nástup Lacrimosa, sme nepočuli ani u starých majstrov typu von Karajana.

Čo urobil s dielom Castellucci je ešte magickejšie. Čakať nejakú tragickú meditáciu, navyše v dnešnej kritickej politicko-spoločenskej dobe, od veľkého komentátora problémov sveta by sa očakávalo. Namiesto toho režisér vytvára lyrické poetické obrazy, ktoré navzdory hudbe a latinskému textu plnému bázne pred večným sudcom a večnosťou,  oslavujú život. Na začiatku je scéna v čiernej temnote. Stará žena sledujúca televíziu, chcejúca na večeru zjesť pomaranč, sa ukladá plachá a krehká na lôžko. Potom nasleduje jedno z kúziel režiséra a scénografie. Stará dáma neumrie ako dramatická herečka, ale tvorcovia ju nechajú rozplynúť sa. Pred očami divákov sa v posteli stratí. V tej chvíli nastupuje zbor, ktorý čiernu scénu prefarbí na bielu. Civilný odev mizne a zbor sa zjavuje v akýchsi prepychových bielych renesančných, kvázi folklórnych kostýmoch. Na Dies Irae nenasleduje nejaký depresívny totentanz, ale veselá zábava. Castellucciho symboly budú biela a čierna, žiarivé farby kvetov, ktoré sa zjavujú ako maľba na  telo, nechýba malé dievčatko, novorodenec, folklórna májová hra, lúče z oltára, vrak auta a ďalšie. Veľmi dôležitú formu má tentokrát režisérovo obľúbené písanie na scénu. Celú dobu sa na scéne zjavujú mená vecí, ktoré sme stratili. Toto je vnútorne dramaturgicky prepojené requiem s hudobnou partitúrou. Živočíšne druhy, stavby, pamiatky, ako pripomienka smrti vecí, prírody, fauny a flóry, architektúry. Pripomienka vrážd a smrti, deštrukcie a skazy. Defilé prehier ľudského pokolenia tu neukazuje na dejiny Adama či Evy, vyhnanie z raja, údel smrti a bolesti, či nádej od vzkrieseného Božieho syna, ukazuje tu na dejiny ničenia a pýchy. Na dejiny hriechu a skazonosného pôsobenia človečenstva. Aj omámený divák spozornie, keď sa na scéne zjaví nadpis Černobyľ.

Tieto dejiny sveta, nášho sveta vrcholia v akomsi štylizovanom závere ľudského veselia, kedy sa celá podlaha scény zdvíha, akoby sa otváral univerzálny hrob ľudstva k poslednému súdu. Zemina padá a vytvára na bielej podlahe abstraktné obrazy, poničené kostýmy sa sunú do priepasti, o ktorých rozprávajú latinské verše stredovekého textu, všetko sa prepadá do nenávratna. Divadelný mág Castellucci prináša pôsobivý záver, aké dokáže. Na scénu prichádza malý chlapček, ktorý spieva latinské In paradisum a stará pani, ktorá v úvode zomrela, žena-matka a mladé dievčatko prinášajú na scénu novorodeniatko.

Rituálna oslava života a smrti – obyčajnej ženy, Mozartovej hudby, našej Zeme – je krásna a záhadná. Castellucci ukazuje upokojujúce obrazy prírody a harmónie, ktoré nás môžu uzdraviť a vyliečiť rany moderného spôsobu života, pokiaľ ich nezničíme. Preto pripomína to už zničené, nalomené trstiny a hroziace konce. Abstraktné strieda konkrétne a je to mrazivo vzrušujúce, pretože nie všetkému sa dá ľahko porozumieť, ale aj tak sa nám zdá, že to je presne to správne. Videli sme ženu v rôznych etapách jej života. Chlapca, ktorý si kope s lebkou ako futbalovou loptou, celý súbor sa zrúti na konci Lacrimosy, kde Mozart umrel, jedny sekvencie vyvolávajú myšlienky na kresťanské rituály, iné na hinduistické. Choreografie vyvolávajú pocit slnečného folklóru bez toho, aby predstavovali konkrétnu kultúru. Strhujúci výkon francúzskeho zboru Pygmalion v dokonalej herecko-pohybovej forme spolu s vokálnym majstrovstvom vedľa režisérových ťažko pochopiteľných obrazov a rituálov, pripomína základ viery. Pretože je krásna a magická, mystická a láskavá, nerozumieme jej, nechápeme jej rituály a obrazy, ale cítime niekde v duši, že je to ona, kto dodáva nášmu životu zmysel.

Photo: Aix-en-Provence Festival / Pascal Victor

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *