K narodeninám som dostal knihu Případ astrologických vrážd. Uf! Nevzdychol som si ako priaznivec logických detektívok. Názov vydavateľstva Paseka ma však ukludňoval. Oni zlé knihy nevydávajú. K mojej nevzdelanosti mi – áno meno autora Sódži Šimada neznelo povedome, a ten orientálny nádych mena ma skôr desil. Dlho som knihu ignoroval a čítal iné polievočky. Po tom, čo ma totiž rozvrátila Bilá voda, som už nechcel žiadnu ťažkú knihu do tohto podivného počasia. No ľahko brakové knihy na jedno prečítanie za večer došli a prišiel rad na Vraždy. Ak som nebol nadšený, keď som začal čítať som sa zdesil úplne. „Posedl mě démon“, je jedna z prvých viet detektívky. Uf. Už to začína. Celá prvá kapitola ma mučila, pretože som v kontexte románu nemohol chápať ešte jej význam. Vravel som si: to je autor, odradí čitateľa hneď v úvode. „Břicho se nachází v oblasti souhvězdí Panny a je pod ochranou Merkuru.“ – potom boky, stehná, nohy, prsia, ruky, hlava, samé výpočty, rytmické tirády šibnutého receptu na výrobu akejsi božskej osoby Azoth z tiel mladých žien v správnych astrologických znameniach. Tridsať strán kaskád zverokruhu, plánu vraždy(?), odbočky, reálie Japonska, citácie minulosti, histórie, no tiráda na entú. Ukľudňoval ma len charakter knihy, že to niekam musí viesť, kde začne nejaký normálny detektívny príbeh.
Našťastie som sa dočkal a okamžite som mu prepadol. Úvodná kapitola Azoth, ako sa čitateľ neskôr dozvie, nájdená ako poznámky v stole zavraždeného maliara, je taká strategická predohra. Vyšetrovanie a celú knihu ťahajú dvaja hrdinovia. Akýsi japonský outsider typu génia ako Sherlock a Colombo zmixovaný s astrológom, mystikom – Mitarai Kijoši a jeho kámoš, milovník hádaniek Išioka Kazumi – taký nejaký Watson. Inak pasáž o urážkach na adresu Sherlocka Holmesa je rozkošná. Táto dvojica chce vyšetriť záhadný prípad z minulosti, ktorý zatiaľ nikto nevyriešil. Do minulosti sa často s Poirotom vracala aj Agatha Christie, Sódži však pracuje v štruktúre po svojom. Rozprávaním a dokumentami, či dokonca knižkou, ktorá vyšla o tragickej udalosti s toľkými mŕtvolami, akoby rodina Umezawa bola prekliata. Ako sme si zvykli, v kvalitných vydavateľstvách podobné sofistikované diela sprevádza aj grafický dizajn, v tomto prípade aj mapky, grafy i vizuálne črty, ktoré pomáhajú nielen Mitaraiovi a Išiokovi, ale aj nám sa zorientovať. Keď som prekonal krízu v spomínanej Azoth, úplne som knihe podľahol bez toho, aby som vedel, že je to autorova prvotina, ktorá ho katapultovala v roku 1981 medzi objavy detektívneho žánru.
Po Agathe Christie, Fredovi Vargas a Maigretovi je niekde u mňa ešte Leif G. W. Persson, ktorého som objavil náhodou, pretože ma zaujal názov jeho knihy Jak to bylo doopravdy s Pinokiovým nosem. A zmienka o cárovi Mikulášovi II. Ako počujem cár a aspoň literárne sa môžem vrátiť do Petrohradu, hneď naskočím. To som sa nakoniec nevrátil, ale postava komisára Evereta Bäkstrőma zo Štokholmu mi to vynahradila. Taký podivný detektív po mojich noblesných obľúbencoch ako Maigret, Poirot, Marplová, Adamsberg. To bol zážitok. Odporúčam. A román Umírající detektiv je opäť majstrovské dielo, hodné nielen kvalitnej dovolenky.
Ale späť do Japonska. Šimada ma úplne uhranul a odporúčam túto knihu všetkým, ktorí opovrhujú súčasnými detektívmi, ktorí sú rozvedení, alkoholici, maniodepresívni, zbierajú v svojich prípadoch časti tiel a podobné odpornosti, ale ich autori sa nenamáhajú budovať zápletku tak, aby čitateľ bol detektívom tiež. Málo sa toho naučili zo zlatého fondu. Škoda. Ľudia majú dnes brutálne detektívky bez ladu a skladu radi. Hlavne, aby to bolo drsné, krvilačné, nechutné, morbídne, satanistické, mystické a ešte mnoho iných – ké. Pritom Šimada je neskonale dramatický a drsný, ale zachováva si schopnosť obrazovej teatrálnosti, ktorú si predstavuje sám čitateľ bez kakofonických popisov. Brilantnosť diela umocňuje klasický koncept zamknutej izby, kde sa stal zločin. Teda prvý zločin. Nasledujú ďalšie mŕtvoly, ako obeť za vznik Azoth. Do toho nás autor zoznamuje s dejinami Japonska ako armádny puč 1936, japonskou kultúrou. A myslením. Celkovo dvojica Mitarai a Išioka prezentujú akýsi slovutný, elegantný a ľudsky sympatický svet. Nebudem prezrádzať geniálnu zápletku, za ktorú si autor zaslúži všetky pocty, ktoré za svoju literárnu dráhu získal.
Záver – to je skutočná cesta na horu Fudži, podaná ruka autora čitateľovi k vyšetrovaniu a jazda tým extra rýchlym vlakom, ktorý im závidíme, keď cestujeme z Olomouca do Prahy. Bez toho, aby ste ma upodozrievali, že ma Paseka podplatila, knihu odporúčam aj tým, ktorý nemusia detektívky. Logický hlavolam, ťažoba minulosti – ako môžu chytiť vraha, ktorý vraždil pred štyridsiatimi rokmi, variácie, ako analyzujú možné akcie okolo vraždy, sami ich popisujú, aby vzápätí pred piatym, šiestym variantom opäť odhodili myšlienku, že tak sa to stať nemohlo, je úžasná letná radosť a pôžitok z češtiny i čítania. Trik s prerezanou bankovou je úchvatná matematicko-grafická mystifikácia. Ak môžem niečo prezradiť, neverte všetkému. Šesť nemusí byť šesť. Krásny zbytok leta priatelia a Petre ďakujem za knihu!
