Chcel som využiť sviatočné dni ku kontrole a roztriedeniu dokumentov v počítačoch. Jeden z nich som zapol a hneď zhasol. Koniec roku – koniec prístroja? – Začal som premýšľať čo všetko v ňom bolo archivované. Z počiatočného šoku mi nakoniec vyšlo, že je to vlastne už jedno. V novembri zdochol tablet, až som chcel vrieskať na o2 čo to predávajú za vymakané stroje, ktoré po tom ako ich splatíte, skonajú. Teraz kolabuje Lenovo. Po počiatočnom šoku som prijal fakt, že ani stroje nie sú večné, tak ako nás presvedčil tento rok, ktorý si vzal mnoho našich drahých, priateľov, či umelcov, ktorých diela sme milovali. Aj technika akokoľvek drahá a technologicky vyspelá nám pripomína našu pominuteľnosť. Pripomína nám našu vlastnú mozgovú baktériu, ktorá požiera naše vedomosti a likviduje naše spomienky.
Skúsil som niečo nájsť v inom archíve. A našiel som poznámku, ktorú si nepamätám, že by som napísal. Neviem si ani odpovedať, ktorú „jeseň uplynulého roku“, myslím. „Thalia Theater (Hamburg) má svoju domácu dramatičku Deu Loher. Tá na jeseň uplynulého roku napísala pre svoje divadlo, svojho režiséra – Andreasa Kriegenburga a svojich hercov novú hru – Quixote in der Stadt.“ – Mohol by so využiť google, ale nechce sa mi. „Migeul de Cervantes Saavedra pre 400 rokmi vytvoril prototyp idealistického hrdinu, ktorý bojuje proti veterným mlynom reality. Pre mňa osobne ňou opäť dokázala, že je možné napísať i dnes hru, ktorá sa obracia na diváka jazykom súčasným, ale maximálne divadelným, bez drámy vulgárností a obscénností. Navyše vtipne, humorne i vážne, s kapelou, piesňami, mini scénkami, v trojhodinovom Musiktheater. Po mnohých sfilmovaniach, paródiách, plagiátoch, brodwayskom úspechu, dáva Loherová príbehu nové vyznenie, Last Man Reading: ak bol rytier z La Mancha prvý čitateľ, dnes môže byť tým posledným. Prestali sme kupovať knihy. Ak ich nutne potrebujeme, vojdeme do jedného z tých veľkých obchodov kde kúpime úplne všetko. Od potravín po zázračný čistiaci prostriedok. Knihy tam nie sú v regáloch, ležia tam na nízkych stolíkoch, nahádzané na seba, pokrčené, potrhané, bez obalov a s veľkou ceduľou – „kúpte si 5 kilogramov len za 3€.“ Potiaľ citácia. Vybral som tento motív do článku preto, že sa v ňom jedná o mimoriadnu knihu.
A nutne si teraz hovorím, že vízia dramatičky sa u nás nenaplnila. Aj Corona krízu prekonalo mnoho malých špecializovaných vydavateľstiev. A naše národy stále čítajú, dokonca sa medzi knižnou pop kultúrou prekladov trendom poplatných kníh objavujú veľké počiny. Záver tohto roku obohatila úžasná publikácia vydavateľstva Práh so zložitým názvom: Aby po nás něco zůstalo. Skoro päťsto stranová kniha autoriek Anny Novotnej a Kateřiny Sýsovej je kniha, ktorá môže mať veľké K. Publikácia s krásnym dizajnom, grafickou úpravou a úžasným nápadom predstavuje pätnásť osôb, pätnásť rodín, pätnásť historických zámkov – domov – či budov, ktorých posledných sedemdesiat rokov odsúdilo k zániku. V dobrom zmysle pätnásť bláznivých príbehov ľudí, ktorí si kúpili rozpadnutý, ohrýzaný, vykradnutý, neobývateľný, zdevastovaný objekt, aby ho zachránili. Inteligentne a do príjemnej hĺbky vedené rozhovory Novotnej s majiteľmi nemôžu nezasiahnuť a neinšpirovať len skutočných analfabetov, ktorí by si knihu rozhodne ani nekúpili, a z podobného domu by ukradli aj posledný kus odkvapu, či kovaný kus plota. Je to čítanie o ľudskej odvahe, o charaktere, láske k domovu, obdivu k predkom, o nesebectve. Spoluautorka Sýsová, vynikajúca fotografka, knihu obohacuje o inscenované fotografie majiteľov a ich rodín vo vtipných kostýmoch, rekvizitách v zákulisí ich pamiatok, či v zdevastovaných zámockých komnatách. Všetci, ktorí v knihe vystupujú si zaslúžia veľký obdiv za svoju prácu. Nie je tajomstvom a cítiť to v rozhovoroch ako si vážia rodinu, históriu, vzťahy, pracovitosť, vlasť. Citlivejšie povahy nepochybne budú mnohé odstavce čítať so slzami v očiach, pretože skúsenosť s dvoma režimami nie je tak dávna. Úmyselne píšem s dvoma. Pretože ak sa často všetko prikladá znárodneniu socializmom a premenou rodinných sídel na JZD, školiace strediská, sklady či ústavy a školy v prírode, ďalšia ešte viac nepriateľská epocha prišla s návratom súkromného vlastníctva a špekulácií v divokých deväťdesiatych rokoch. A vlastne ešte neskočila. Veď odkiaľ môže niekto na internetových bazároch predávať fragmenty pieskovcových sôch, štukové ozdoby, dvestoročné dvere, či kované zábradlia v dĺžke desiatok metrov. Túto epochu korunuje naša nespokojnosť, pohodlnosť, nadradenosť, za tým všetkým ležiaci nedefinovateľný smútok, agresia, sklamanie, lož, žiarlivosť, nezúčastnenosť.
Jediná výčitka autorkám by mohla byť k väčšej globálnosti. Iste by čitateľa potešila pre lepšiu predstavu fotografia sídla vyfotografovaná z dronu, či pôdorys nemovitosti alebo plánik domu s niekoľkohektárovým parkom.
A tak do Nového roku čítajme viac a vyžadujme kvalitnú literatúru. Podobnú krutú, prísnu výpoveď, ktorá siaha až na dno doby, minulosti, ale týka sa predovšetkým budúcnosti. Tohto čo bude, čo zanecháme. Tak ako autorka Dea Loher odkazuje ku knihám, divadlo a umenie odkazuje ku vzťahom, životu, láske, priateľstvu či nude, ktorá tvorí z ľudí neľudské monštrá.
Malá citácia na záver: Proč podle vás dávají lidí přednost stylu a la IKEA před starým, krásným, ručně zhotoveným nábytkem? Byla přerušena kontinuita. Starý rodiny žily mezi perskými koberci, porcelánom, obrazama a všichni o tom něco věděli. Doba je smetla.“
Možno práve aj podobné dielo – kniha, môže ako vraví jeden zámocký pán, pomôcť vrátiť pretrhnutú kontinuitu lásky ku krásnym a hodnotným veciam.
