Sen noci svätojánskej v Innsbrucku

Sen noci svätojánskej akoby Shakespeare napísal priamo pre balet. Je to divadelná hra, v konečnom pohľade však veľmi zložitá. Veľa deja, situácií, veršov, rozličné svety „pozemských“ obyvateľov, čarovný les, scény s robotníkmi. Až by som to zhrnul, že som nevidel inscenáciu naprieč svetovou činohrou a baletom, ktorá by ma plne uspokojila. A tak keď vidím nové avízo – premiéra: Sen noci svätojánskej, som opatrný, ba až skeptický. Napokon mi najlepšie vyznel činoherný sen napodiv na českej scéne, nie na slávnych európskych scénach, Martina Čičváka, ktorý bol možno aj jeho najlepšou inscenáciou vďaka vzájomnej symbióze všetkých zložiek a úžasným režijným i výtvarným nápadom. V balete to bude John Neumeier, ktorého divadelný zmysel pre balet zostáva aj po rokoch univerzálne platným, na rozdiel od iných choreografov a boli ich celé zástupy, ale ich predstavenia boli príliš fádne, či poplatné dobe svojho vzniku.

Povedali by ste, že v Innsbrucku sa dobre lyžuje a chodí po Alpách. Ale okrem toho tam majú aj výborný baletný súbor, ktorý už desaťročie vedie Enrique Gasa Valga. Zavítať na malej scéne v horskom stredisku, s malým baletným súborom na takýto uholný kameň divadla, môže byť ošemetný risk. Ten sa však plne vyplatí. Valga ako šéf súboru a zároveň domáci choreograf, dobre pozná potreby svojej scény a svojich tanečníkov. Presná typológia, s ktorou buduje súbor, tu má mimoriadne výsledky, pretože podľa danej zostavy svojho ansámblu môže s dramaturgom pružne reagovať a vyberať tituly vhodné, ako sa povie „pod nohu“ svojim tanečníkom.

Videl som nádherné predstavenie. Moderné a zároveň veľmi neoklasické, divadelne bohaté, výtvarne strhujúce a nádherne zatancované. Necelých deväťdesiat minút postačuje Valgovi, aby so svojim tímom zo Shakespeara vyextrahoval všetko potrebné, aby netrpel dej a príbeh a zostal verný mystériu jedinečnej letnej noci slnovratu. Nádherné predstavenie s naskrz divadelnými prostriedkami. Na začiatku sa svadobné prípravy odohrávajú v nadimenzovanom svadobnom stane, aký poznáme z filmov. Vo chvíli, kedy Puk získava moc nad osudom zamilovaných párov, sa tento stan efektne splaší a rozplynie v omračujúcom efekte. Úžasný scénografický efekt. Čistú bielobu stanu nahradí horúca, vlhká a prevoňaná letná noc, s tropickými aténskymi palmami a temnou čiernotou neba, ktorej dominujú „primitívne“, ale úchvatne vhodné a využité svetelné hviezdičky. Nádherné striedanie nálad a premyslený svetelný dizajn, hmatateľný opar vonných bylín a vzrušujúcich premien si skvele rozumie s libretom od choreografa a režiséra. Nádherné, zdanlivo jednoduché, avšak strihovo a materiálovo opulentné kostýmy Evy Praxmarer pomáhajú tanečníkom. Všetci majú krásne dlhé nohy, baletné línie pohybov sú tu pozdvihnuté na čarodejnícky sabat krásy a virtuóznej pohybovej nádhery. Hlavne pánske kostýmy elfov sú úžasne zmyselné, zároveň vkusné a delikátne. Vynikajúci nápad. Celá táto inscenácia je vypointovaná a vyrovnane zharmonizovaná. Nič tu neruší, ani nedráždi v negatívnom význame slova. Že sú scény aténskych milencov s ich dámami krátke, vôbec nevadí, je povedané všetko. Aj vzťah Oberona a Titánie je dostatočne zložitý, baletne vzrušujúci v krásnych, rozvláčne bolestných adagiách zložitých partnerských peripetií. Aleluja! – som chcel zvolať, keď Valga zachoval scénu Titánie s remeselníkom premeneným na oslíka, ale chudák tanečník sa nelopotil so žiadnou oslou hlavou a pritom bola jeho premena vo zviera úplne očividná a rafinovane krásna, úplne v rovine symbolu a javiskovej krásy. Ďalším bonusom, veľmi jednoduchým, bola absencia onej čarovnej byliny, ktorou Puk robí svoje popletené škodoradostné kúzla. Teda nemyslím si, že by chýbala, ale bola „neviditeľná“ a tak sláva! Konečne si ju mohol divák predstaviť ako súčasť tajného neviditeľného sveta prízrakov a nemusel sa dívať na nadimenzovanú opachu z obchodu s umelými kvetinami a podobné nevkusnosti, ktorými nás omračujú ostatní tvorcovia. Scény remeselníkov neboli nudné a infantilné, ale tanečne veľmi vtipne estrádne a dôležité, technicky briskné. Roztomilá bola citácia určitých klasických pánskych väzieb z baletného tréningu či klasických variácií. Aj záverečná hra o Tisbe, toto pridané divadlo na divadle, akoby Shakespeare stále nemal dosť toho, čo divák musí absolvovať, bola prezentovaná funkčne a logicky. Výborne totiž vyšla choreografovi hra a balans medzi pantomímou a choreografiou.

Všetko je tu perfektne namixované. Čo ma ale omračuje, boli nádherné scény v lese. Neomdlievam nad choreografickými nápadmi, ale nad tým, že presne takto sa dnes tancuje, takéto rýchle nohy, výbornú techniku tanečníci potrebujú, a taký priestor je treba pre vytvorenie emócie a ako všetko dôkladne spojiť, aby žiadna zložka predstavenia nevyčnievala. Magický les bol skutočne omračujúci spolu s výbornou hudobnou dramaturgiou. Kontrastné a zároveň veľmi dobre inštrumentáciou a určitou barokovo renesančnou zdobnosťou podobné skladby, skvele ladili.

A tak zostáva tešiť sa a uvedomiť si, že vďaka webom, prezentáciám, sa dá dnes veľmi dobre hľadať štýl, ktorý diváka na divadle zaujíma. Netreba trpieť na nudných predstaveniach len preto, aby človek ako bytosť kultúrna vyrazil do divadla raz za čas. Dá sa googliť a nájsť si v blízkom okolí, či zaujímavej destinácii niečo čo ma dráždi, zaujíma, núti vycestovať. A dnes, viac než kedykoľvek predtým, je táto možnosť dostupná. Veľké bravo innsbruckému baletnému súboru a jeho talentovanému šéfovi!

foto: www.landestheater.at

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *