Brodsky/Baryshnikov v Bratislave

Že sa ľudia dnes nechcú učiť? Že sú slabí a povrchní? Že k veľkému daru života pristupujú rovnako apaticky, akoby to bola ďalšia reklama na prací prášok či Coca-Colu? – Je možné niekoho odsudzovať za to, že sa utiahne do seba, svojho sveta? Videli ste v poslednej dobe svet? Tú krutosť, absenciu vzájomnosti? Práve umelci si veľmi často kladú správnu otázku: kam to všetko smeruje? Žijeme dlhšie, socializujeme sa na sieťach o samote, s vlastnou obrazovkou. Hĺbka citov je stále plytšia. Čoskoro z nich nezostane nič než mláka po odlive, potom vody za náprstok a potom mikrokvapka. Do dvadsiatich rokov má snáď dôjsť k integrácii človeka s čipom, aby sme vyliečili starnutie a stali sa nesmrteľnými. A do takéhoto sveta dvaja, vlastne traja umelci vypravili svoje predstavenie. Legenda baletu a tanca Mikhail Baryshnikov, uznávaný režisér Alvis Hermanis a básnik obrazov zo slov Josif Brodskij. Ten sa aj v samotnom predstavení prihovára zo záznamu a jeho strhujúca recitácia vlastných veršov je v dialógu k sebaspytovaniu a spomienkam Baryshnikova.

Veľký tanečník bez príkras prichádza na scénu ako starý pán, ktorého údy, ktoré vzrušovali svet niekoľko desaťročí až v akrobatických výkonoch, deformuje staroba a artritída. Nehanbí sa za svoj fýzis, za svoj vek, za svoje nedokonalosti, pretože neprichádza ako Baryshnikov, prichádza ako pútnik, ktorý sa vracia do altánku v priateľovom dome, ako ďalší exulant, ktorý utiekol, ale mal šťastie, že sa dočkal návratu. Tento bolestný návrat plný spomienok i radostných chvíľ, explózií citov a obrazov, prezentuje v monodráme Baryshnikov. Bohužiaľ sa nedozvieme, či za touto skromnou režijnou linkou stojí Hermanis, ktorý miluje opulentné operné plátna, tak ako žáner veľkej činohry, či ho vo fantázii limitovala úcta k baletnému starcovi, či naopak. Predstavenie drží pohromade, tajomná hudba, svetelné obrazy v poničenom altánku a celá mikroklíma inscenácie je ponurá, melancholická, bolestná. Až neznesiteľne úprimná. Je to meditácia o zániku, o smrti, ktorá je daná do priamych súvislostí s človekom. Práve v tých symboloch a metaforách, ktoré súčasný človek nechce počuť a odmieta si priznať možnosť vlastnej úbohosti a krehkosti.

Kaskády veršov a komorný prejav Baryshnikova, ktorý skoro deväťdesiat minút neodíde zo scény a verše prekladá imaginatívnymi etudami, kde si pohráva s ťažiskom tela, napätím a uvoľnením, poetickými a spievajúcimi rukami – týmto port de bras gest, ku ktorým má celoživotnú prípravu. Je to mikroskopická práca, ktorá je vycizelovaná, bez okrás, je to dotyk a vôňa vlastnej smrteľnosti a konečnosti. Ale smrť tu nie je strašidelná, ale upokojujúco zmieriteľská. „Človek je strašnejší než kostra“, – hovorí básnik. Sledujúc kataklizmu súčasného sveta, prorocká predpoveď. „zdrastvuj tragédia, zdrastvuj smrť“,  prihovára sa znavený pútnik. Baryshnikov ako osobný priateľ Brodského má k jeho veršom špecifický vzťah. V jeho hlase nie je patetická chvíľa poézie, ale akýsi zastretý hlboký šelest. Iste je to dvojznačné a komplikované pre priateľa na scéne, ako herec si spomínať na reálnu osobu svojho kamaráta. Neschovávať sa za kostým, vlastnosti postavy a príbeh. On to musí urobiť. „Bubnuj kým držíš paličky a pochoduj za svojím tieňom“. – nevyhnutnosť a neopakovateľnosť magických chvíľ, symbolické konanie, ako umývanie, odkladanie šiat, tajomný kufor, či zamaľovanie priezorov, veľmi iritujúco ilustruje podtexty veršov, na druhej strane však vyjadrujú práve onú magickú činnosť ľudských rúk, ktoré sú vyslancom mozgu. „Len popol vie, čo je to zhorieť do tla“ a ďalšie úchvatné slovné a filozofické obrazy vyvierajú z tejto scénickej koláže, ktorá je samozrejme postavená na sláve osobnosti Baryshnikova, inak by podobné turné križujúce zemeguľu krížom krážom nemalo efekt. Divák by nešiel na monodrámu o básnikovi s neznámym interpretom. To je devíza slávneho mena, priťahuje pozornosť a potom v hľadisku, ktoré nepriateľsky šumí a kašle dáva zrkadlo tým, ktorí povrchne chceli vidieť opulentné kostýmy a naivne si mysleli, že starec sa bude vznášať a točiť piruety. Kto má uši ale počúva a kto má oči sa díva. Kto má ale zrak zastretý, ťažko docení tento až magický, iracionálne duchovný zážitok. Ak zrnko nepadne do úrodnej pôdy a neumrie, nemôže priniesť úrodu, učí nás Nový zákon. Ak nebudeme pozorní na symptómy doby a budeme príliš úzkostlivo strážiť svoje pohodlie, môžeme stratiť svoj život. – „Firma Kodak uverila v pozitívy a vyhodila negatívy“. Dopovedá básnik premýšľajúcemu divákovi. A napriek všetkým pochybnostiam a depresii je tu stále oná ľudská nádej primiešaná až do archetypálneho biblického obrazu. Je to len o nás. „Slepá krajčírka napokon pretiahne niť zlatým uškom“.

Nemám rád vynútené apendixy, ale na tomto mieste sa patrí oceniť vedenie baletu SND, ktoré podstúpilo dlhú cestu jednaní s agentúrou zastupujúcou Baryshnikova a predstavenie na svetovom turné. Učinilo tak, aby sa internacionálne skromná Bratislava, často príliš zahľadená do seba, pripojila k svetovým metropolám, kde takého produkcie oslavujú pestrosť a pluralitu pohľadov na súčasné divadlo. Nemuseli tak činiť a venovať energiu do tohto projektu. Poučený divák by si nepochybne bez problémov zašiel na predstavenie do Viedne či Prahy. Ale riaditeľstvo baletu tak učinilo nepochybne preto, že si uvedomuje svoje poslanie v rámci celej spoločnosti, prezentovať šírku umenia, jeho mnohorakosť, vytvárať priestor k diskusii a ponúkať občanom Slovenska šancu v svojom strede privítať svetové osobnosti, ktorých renomé je nespochybniteľné.

foto: Janis Deinats

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *