Esmeralda v Slovenskom národnom divadle

Jedenásty marec tohto roku si zapamätali mnohí diváci. Skloňoval sa totiž ako dvojsté výročie narodenia Mariusa Petipu, otca klasického baletu ako ho dnes poznáme. Baletný súbor Slovenského národného divadla presne na tento deň pripravil premiéru baletu Esmeralda, ktorý veľmi dobre vyjadruje Petipovu ideu „ballet à grand spectacle“. Riaditeľ baletu prizval Vasilyho Medvedeva, ktorý titul pripravil pre Bolšoj divadlo v Moskve(spolu s Yurim Burlakom), ktoré ho už niekoľkokrát predstavilo v kinách, pre Národný balet v Mexiku, či pre Staatsballett Berlin. Medvedev so spoluchoreografom Stanislavom Fečom neposlali do SND video, ale niekoľko mesiacov tvrdo pracovali sú súborom a pokorne k autorovi a dramatickému dielu aj sami niektoré pasáže dopracovali či rozviedli, aby dosiahli ideálny dramaturgický a choreografický tvar, po ktorom pri stretávaniach s týmto titulom túžili. A tak (videl som všetky verzie) vznikla nádherná baletná inscenácia. Navyše detailná práca so súborom spôsobila, že sa celé obsadenie zžilo so svojimi postavami. Mimoriadne pôsobivých výkonov dosiahli Esmeralda – Olga Chelpanova, Konstantin Korotkov – Phoebus či Artemyj Pyzhov ako Gringoire. V technike urobili tanečníci súboru veľký posun, čo je rovnako dôležité v štýle a herecky preukázali skutočný grand spectacle. Esmeralda je nielen prvým baletom, kde sa hrá v konkrétnom mieste – stredovekom Paríži, ale je baletom, kde sú vyrovnané dve ženské hrdinky a dvaja pánski hrdinovia. Mimoriadny prvok do predstavenia vniesol úžasne hrajúci orchester SND pod vedením Alexandra Anissimova. Sólové nástroje znejú ako na koncertnom pódiu, orchester muzicíruje a účinnosť a gradácia s akou Anissimov diriguje dve medzihry medzi obrazmi, je priam koncertantná. Dramatický nerv partitúry Cesara Pugniho s niekoľkými vloženými časťami od iných skladateľov, má v dramaturgickej verzii Medvedeva úžasný kompaktný celok. Tretie dejstvo s vokálnym telesom opäť pozdvihuje úroveň celku. Každý, kto sa zaoberá divadlom vie, aké náročné je dať predstavenie takzvane „dokopy“. To, čo predviedli v Bratislave, je skutočne veľký petipovský narodeninový darček.

Prvé dejstvo – Dvor zázrakov, so všetkými charakternými figúrkami, zlodejov, cigánov, bedárov, podvodníkov, bolo mimoriadne nádherné. Simultánne deje, brilantne vedená mizanscéna, herecké mini akcie, dali oživiť tomuto hriešnemu miestu Paríža. Spôsob, akým sa súbor zhostil týchto „nepekných“ typov a rozvinul herecké schopnosti, radím k najpútavejším scénam súčasného baletného inscenovania. Druhé dejstvo prináša naopak oslavu virtuózneho tanca, ale v službách drámy. Spôsob, akým Petipa a dnes Medvedev vyjadruje Esmeraldino zdesenie, že musí tancovať radostné tance na zásnubách svojho milovaného, je úchvatný a dramaticky účinný aj dnes. Esmeralda, ktorá zakončuje celé gigantické Pas de six sklonená k zemi, v pózach hlbokého žiaľu, vyjadruje účinnejšie zranenie a nešťastnú lásku, ako všelijaké dnešné hysterické gestá. Už len dramatické budovanie situácie, napätie medzi Fleur de Lys, jej snúbencom Phoebusom a matkou, sediacimi na trónoch, a cigánska skupina „hosťujúcich“ tanečníkov k pobaveniu. Druhým geniálnym počinom je „divadlo na divadle“. K oslave je pripravený balet Diana et Acteon. Toto dnes legendárne číslo, ktoré zachránila vďaka pamäti Agrippina Jakovlevna Vaganovová tým, že ho vložila do svojej verzie Esmeraldy. Bohužiaľ, aj všelijakí blogeri a „znalci“, vidiac Pas de deux na koncertoch, chybne svojou neznalosťou a bludmi píšu Pas de deux Diana a Acteon z baletu Diana a Acteon (!). Keď už, tak pred Esmeraldou bolo v balete Le Roi Candaule. A takíto ľudia verejne píšu a šíria bludy. Tretím gigantickým, iným štýlom II. dejstva je vlastné Pas d´action Fleur de Lys  a Phoeba s ich priateľmi, ktoré vyjadruje ich radosť zo zásnub. Takže v jednom dejstve stretávame v balete z 19. storočia postupy, ktoré sa dokonale nevydarili ani v činohernej dráme súčasnosti. Niekoľko postáv je schopné jasne divákovi prezentovať svoj psychologický stav a charakter. Geniálne. Pripomenulo mi to práve slová Victora Huga (autora literárneho predobrazu baletu), ktorý keď počul Verdiho kvarteto z Rigoletta, opery podľa svojej predlohy Kráľ sa zabáva, žasol aký to efekt, nechať rozprávať spolu štyri postavy a divák presne rozumie ich stavu.

Medvedev vždy pozorne člení v balete, ktorý musí obsiahnuť široký prierez ľudskou spoločnosťou, aby bol bohatým obrazom života. A tak v prvom dejstve nechýbajú tancujúce deti, v II. dejstve zase bohatí parížski mešťania – staršieho veku. V dejstve treťom vrchol intenzívnej autentickosti vnášajú na scénu členky operného zboru, spievajúc latinský hymnus ako rehoľné sestry. V tejto autentickej maľbe sú choreografom najlepšími spoločníkmi dve mimoriadne výtvarné osobnosti. Alyona Pikalova si pozorne naštudovala pôvodné verzie scénografie – petrohradskú i moskovskú. Preukázala to, čo dnes už nevie skoro nikto. Vytvoriť na scéne autentický svet, ktorý sa očarujúcou monumentalitou, reálnosťou a drobnokresbou blíži žánru historického filmu. Zložité uhly a práca s perspektívou, ktorú Pikalová ovláda, technologické vedomosti, remeselné postupy kašírovania i samotný štýl scénického maľovania, vytvárajú jedinečný zážitok. Pripravila päť prostredí, a každé je iné, náladotvorné, architektonicky vzrušujúce. Dnes niečo také nevídame ani na popredných scénach. Veď si len vezmime do úvahy viedenské, londýnske či iné produkcie klasických titulov. Bohužiaľ, aj Ratmanskij trpí v svojich toľko oslavovaných inscenáciách na zlých výtvarníkov. Ono totiž nie je možné podľa starých nákresov či fotiek len tak halabala obkresľovať. Iný spôsob svietenia, materiály, znalosti remesla scénografa, schopnosť reflexie, vyžadujú mimoriadny cit. A tento cit Pikalová a kostýmová výtvarníčka Elena Zaitseva rozvinuli k dokonalosti. Zajtseva, inak napríklad dvorná kostýmová výtvarníčka opernej režisérskej hviezdy Dmitriho Tcherniakova, je vo svojom remesle ako doma. Používanie silných tónov, ale presným vrstvením a spojovaním zladených do pastelovej škály, vytvára fascinujúci mix cigánskeho sveta. Všimnite si, že Zaitseva nepoužíva skoro bielu a čiernu, pretože o týchto dvoch sa hovorí, že to nie sú žiadne farby. Bielu nahrádzajú jemné nuansy svetlomodrej, krémovej, staroružovej, sivej, a zároveň vysoko kvalitné materiály s hodvábnym štýlom tkania v scénickom svetle pôsobia premenlivo. Čiernu nahrádza sýtou hnedou a temnou paletou. Podobne aj Pikalová v scéne  vytvára ilúziu 3D majstrovským sfumatom a nejde po hlbokých tieňoch, ktoré by obraz príliš modernizovali a destabilizovali. Zvláštnu kategóriu tvorí maskérska osobnosť Juraja Steinera, držiteľa napríklad filmovej ceny Český lev. Aj divák, ktorý je pravidelným návštevníkom predstavení baletu, bude tu mať problém poznať svojich obľúbených tanečníkov. Pretože – a to sa v balete málo vidí – výtvarná úroveň inscenácie dosiahla skutočnú premenu interpretov do ich postáv. Individuality prvého dejstva, prekrásne účesy cigánok, typológia, perfektná znalosť remesla výroby parochní a iných doplnkov vytvára čarokrásny efekt skutočných stredovekých Parížanov.

Divák má takto jedinečnú šancu zžiť sa s príbehom. Pretože tu nie je nič rušivé. Inscenácia Medvedeva a Feča je komplexná. Je to veľký dar divákom, pretože vedeniu SND sa podarilo na dva roky zapožičať scénickú výpravu priamo z Bolšoj divadla v Moskve, spolu s kostýmami(Berlín) v rozpočte, o ktorom môžu divadlá na Slovensku a Česku len snívať. Takto vlastne k narodeninám nedostal dar Petipa, ale diváci, teda tí, ktorí stále túžia vidieť na divadle synonymá slova divadlo – dívať sa. Bohužiaľ, snaha „byť múdri“ niektorých „baletomanov“ je už taká scestná, že sme pri hodnoteniach typu: gýč, naftalín, všetkého je moc. To sa má balet odohrávať pred betónovou stenou? – Či ako vo Viedni, mať len horizont a po stranách čierne výkryty?  Či ako u Ratmanského zle narysované paláce? Táto bludná vlastnosť všetko popľuvať bohužiaľ nie je prejavom erudície, vedomostí, ale osobných komplexov.

V dnešnej dobe enormných výdavkov na novú inscenáciu a ich mizivej návratnosti behom reprízovania, je takého monumentálne dielo zázrakom. Ani keď navštívite trikrát tento titul, nevšimnete si všetky nuansy. Lebo budem sledovať variáciu Esmeraldy a nestačím vidieť hostí v kreslách, vitráže, reakcie postáv vľavo. Petipa vo svojej invencii, možnostiach imperátorského divadla, dosiahol dávno pred Wagnerom i teoretikmi 20. storočia divadelnú syntézu gesamtkunstwerku. Medvedev a Fečo a ich spolupracovníci, energickým nasadením a bazírovaním na všetkých nuansách, dosahujú unikátny štýl inscenácie. Medvedev a Fečo vytvorili inscenáciu, ktorá na rozdiel od iných pokusov o historický comeback, je homogénna. Nepoznáte rozdiely medzi Petipom a tým, čo bolo treba doplniť. Ich znalosť ruskej tradície, pretože v tomto prostredí rástli a tomuto ideálu klasického baletu veria. Charakterné tance, ktoré sú dynamické a obrazovo i pôdorysne bohaté, ale inak tvorené baletnými prvkami a predsa sú rovnocenným partnerom klasického tanca en pointe, sú fantastické. Pasáže rozprávania baletnou pantomímou sú okúzľujúce, gestá sú zrozumiteľné. Milovník baletu sa tu priučí aj nové gestá, pretože rozsiahlosť drámy si žiada mnohé dramatické situácie vypovedať. Virtuózna, čistá klasika, štýl port de bras, prezentácia, sú u Medvedeva v najlepších rukách, lebo sa ju vyučil a nasal ju na najlepšej baletnej škole sveta. V škole s tradíciou siahajúcou práve až k Petipovi. Toto rodinné zlato treba strážiť. Ako hovorí riaditeľ baletu SND Dolinský: „Tradícia nám dala do prenájmu krásu a my si vážime povinnosť byť kráse verní“. Gigantický umelecký duch Andrej Tarkovskij krásu ešte rozšifroval vo vzorci: „Krása je symbolom pravdy“. Akoby potom táto krása mohla byť staromódna? Nepravdivá? Nudná? Musela by byť potom pravda – (ne)krásna? Nie je to tak, že krása si žiada diváka, ktorý vyznáva pravdu? – Nad historickými obrazmi v Alte Pinakothek v Mníchove, Louvru, Ermitáži, sa nikto nezaoberá kritickým ohlasom. Kritizoval niekto Leonarda? – Či sa státisíce návštevníkov tlačia, aby videli ťahy jeho štetca? Krása je podvedomá cítiaca určitá konštanta, zakomponovaná do človeka ako svedomie. Kto je krásny a pravdivý? Mona Lisa, či obrazy z 20. storočia,  kde má fúzy a tri oči? – Môžu byť obidve verzie krásne, ale len jedna bude pravdivá. A to je tá tenká hranica medzi pravdou a plagiátom, medzi živým a neživým, medzi krásou a pekným.

 

foto: Peter Brenkus

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *