Faust v Teatro Real Madrid

Na Prostejovsku sa stal pekný príbeh. Krčmár sa dva roky angažoval
v kultúrnom živote obce. Nebol len majiteľom reštaurácie – dedinskej „hospody“, ale usporadúval v nej rôzne koncerty. Tentokrát však adventné koncerty neuskutočnil. Popredal obyvateľom drahé lístky na pražské hviezdy a záhadne zmizol aj s nazbieranými peniazmi a svoju hospodu nechal tak.
Zmizol. Polícia zistila, že jeho meno bolo falošné a jednalo sa o celoštátnehľadanú osobu. Vyšetrovatelia teraz váhajú či si dva roky budoval dobrú povesťu obyvateľov, ktorí si ho obľúbili a čakal kým uskutoční svoj grandiózny podvod,alebo sa mu stalo niečo vážne a preto nazbieral veľkú čiastku peňazí a zdúchol. Operní režiséri sú tomuto podobenstvu podobní. Roky si budujú dobrú povesť,
aby ju potom jednou – dvoma nepodarenými inscenáciami stratili. Katalánskaskupina La Fura dels Baus už niekoľko sezón uchvacuje diváka svojimi rafinovanými predstaveniami na hranici efektnej scénografickej šou, s robotmi, lietajúcimi spevákmi, projekciami, nad ktorými sa tají dych. Lenže v poslednom čase kvalita inscenácií povážlivo začína kolísať, či dokonca klesať. Samozrejme záleží aj na ktorom titule, niektorý sa hodí lepšie pre túto osobitú poetiku,
niektorý neposkytuje dostatočné podhubie pre tieto čarovania. Wagnerov Prsteň či mníchovská Turandot boli úžasnými predstaveniami. Naopak veronská Aida v amfiteátri bola „hrôza“ a Goudonov Faust zostal kdesi uprostred. Pritom téma nie je neznáma, Berliozovo oratórium – operu Faustovo prekliate inscenovali v obrovskej mliekarni v salzburskej Felsenreitschule
k strhujúcemu divadlu. Romantický a rozvláčny, vysoko lyrický a v uzavretej forme hudobných čísel zacyklený Gounodov Faust, im toľko nesadol.

Inscenácia sa odohráva v nejakom výskumnom stredisku, kde profesor Faust chce zostrojiť nového človeka, či pochopiť tajomstvo mozgu. Zložitá procedúra, roky bádania a výsledky nejasné, tak Faust logicky narieka nad márnosťou svojho snaženia. Škoda, že
v ďalšom deji s Mefistovou pomocou nie je táto linka rozvinutá a diabol nedovedie Fausta k rúhavému činu stvorenia, robotickej bytosti, čím by jeho lopotenie dostalo zmysel. Zmysel by dostala aj jeho úslužnosť diablovi a úpis na satanskú listinu, zapredanie duše. Na scéne námestia sa síce zjavia figurínové dámy gigantických ňadier, ale v koncepcii je to málo. Faust omladne celkom
konvenčne a vydá sa s diablom na svoju púť za plnohodnotným okamihom. Práve diabol v podaní Lucu Pisaroniho je ústredným motorom. V každej scéne mení kostým aj vizáž. Z bláznivého komedianta sa stáva noblesným gentlemanom, retro čertíkom, bohatým seladónom a v dojemnej scéne v chráme visí na kríži ako Kristus. Práve táto scéna je dramaturgicky najsilnejšia.

Modliaca sa Margaréta, prosiaca o zmilovanie nebesá a tie sú, ako často poznáme zo životopisov svätých, mlčiace. A podobne ako veľkých cirkevných mužov, filozofov, aj ju straší prízrak dvojznačný. Kristus, ktorý sa zamieňa s diablom, aby jej našepkával najhoršie nápady a ona je takto vystavená skúške svojej viery i svedomia. Toto zhmotnenie pokušenia, podobne ako bol pokúšaný Ježiš na púšti, je vrcholom výtvarným aj dramaturgickým.

Inak je inscenácia krotká a pokojná. Efektné scény, kostýmy, svetelná réžia, scénografické premeny spolu s projekciami, balkón Margaréty, či baroková hostina u najkrásnejšej ženy všetkých čias, až po väzenie a smrť, sú bežným štandardom. Efektné sú dve miesta, kedy opäť vidíme onú dobrú sugestívnu, výtvarne grandióznu Furu dels Baus. Rondo o zlatom teľati Mefista, ktorý akéhosi tučného mužíka naloženého vo vode pripodobňuje tomuto starozákonnému obrazu, a keď má uchvátiť obyvateľov mestečka a premeniť
vodu na víno buchne do akvária, v ktorom je tento mužík a priezračná voda zlatkavej farby sa začne meniť na červené víno – na krv. Famózne! Podobný efekt javiskovej obrazovej krásy na hranici galerijnej performancie je snová scéna, ako Margaréta nesie svoje novorodeniatko, ktoré počala z hriešnej noci s Faustom, snáď do štylizovanej kropeničky v kostole, kde ho utopí. Záver ako
sa patrí na postmodernú inscenáciu ostáva nejednoznačný. Aj celkové preklenutie trojhodinovej opery vedeckým bádaním Fausta nad projektom vedeckým, zostáva osamotenou metaforou.

Inscenácia prináša však hudobné hody. Už spomenutý Mefisto Luca Pisaroni výborne vyzerá, skvele si užíva svoje kostýmy, vulgárne tetovania, nahotu, extravagantný body art, ktorý mu kostýmový výtvarník pripravil a skvele spieva. Piotr Beczala je vokálne úchvatný Faust. Slávna ária je klenotom, tak ako každý
tón, ktorý adresuje vzrušenému publiku. Marina Rebeka vo výškach pôsobí unavene a štýl jej kostýmovania i make-upu zvýrazňuje jej krásu, vedľa problematicky interpretovaných nôt. Dirigent Dan Ettinger diriguje vzrušujúco, škoda, že práve Fura dels Baus so svojimi možnosťami neukázala celú scénu Valpurginej noci s jej bohatou, romantickou inštrumentáciou a melodikou.
Dirigent a jeho výborne hrajúci orchester a práve aj režisér Àlex Ollé by pre túto baletnú vsuvku mali ideálne predpoklady.

A tak nie je to podvod na divákoch, ale nie je to ani tá Fura dels Baus, ktorú môže divák očakávať. Zostáva teda operným divákom stále čakať na svojho vysneného Fausta, túto tému všetkých tém. Sen človeka o chvíli, ktorú si praje uchovať i keby mal pre ňu prepadnúť večnému zatrateniu a naletieť podvodníkovi, ktorý nasľubuje blahobytný život i večné šťastie.

 

Foto: Javier del Real

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *