Korea National Opera bude pre mnohých inštitúcia ťažko predstaviteľná. Ale jedná sa o nádherné moderné divadlo, ktoré má úžasné technické možnosti, v ktorom nie je nič nemožné. Navyše si vedenie môže dovoliť pozvať vynikajúcich inscenátorov. Taliansky renesančný umelec Stefano Poda je meno a osobnosť, ktorá viac a viac budí pozornosť na poli opernej réžie. Režisér so svojbytným estetickým inscenačným jazykom. Sám sebe scénograf, výtvarník kostýmov, svetelný dizajnér. Jeho rukopis je už dobre rozpoznateľný. Okrem toho, že veľkú rolu dostáva v operách ktoré inscenuje tanečná sekcia, javiskový rukopis ovláda výtvarná zložka. Gigantické kulisy, úchvatné konštrukcie, sály, steny vykladané písmenami ako jantárom a štukou, obrovské efekty typu francúzskej grand opery, dômyselná práca so svetlom, kostým ako nadimenzovaný, siluetu tvorený prvok v sochárskom vyjadrení odevu, nahota a oslava tela ako reminiscencia režisérovej talianskej domoviny. Tento Michelangelo a Leonardo, osoba spájajúca dva princípy tvorby, racionálny aj živočíšny, filozofický aj hmotný, sochársky aj maliarsky, dramatický aj poetický, dionýzovský aj apolónsky. Fantastický režisér v prelomovej dobe, kedy už smrteľná únava divákov z režijných schválností začína kričať. Režisér tento rok na Pražskom Quadriennale prednesie prednášku o svojom výtvarnom režijnom rukopise.
Sledujem ho čoraz častejšie, pretože obľúbení režiséri sú už po smrti, alebo sa vyčerpali. A s pribúdajúcim vekom a množstvom videného živého umenia, čoraz viac chcem vidieť efektnú inscenáciu vernú skladateľovým víziám. Skoky z hradieb, požiare, zemetrasenia, rieky a moria na scéne, víchrice a všetky tie úžasné efekty, ktoré si skladatelia vysnili pre svojich hrdinov. Tepláková móda a civilizmus v opere narazil na neprekročiteľnú stenu nielen nevierohodnosti so spievaným textom, ale aj k absurdným konštrukciám. Nápady Herheima, Bieita, či staršej filozoficko-ľavicovej generácie ako Konwitschny sa akosi vyčerpali. Podovo obrazové majstrovstvo napriek zreteľnému rukopisu a podobnosti medzi jednotlivými inscenáciami, si totiž zachováva silné estetické víťazstvo nad divadlom biedy a hnusu. Kúzlo hudby, ktorá diváka vedie po jeho estetickej ceste od jedného obrazu k druhému, je dostatočným zadosťučinením k návšteve vzdialených produkcií.
Pre Kórejskú národnú operu v premiére (táto opera nikdy v tejto krajine ešte nezaznela) pripravil Musorgského Borisa Godunova v umiernenej verzii Rimského-Korsakova, ale s gigantickým, často škrtaným poľským obrazom. Inscenačný štýl postavený na úchvatnej scénografii sa k Borisovi nádherne hodí. Gigantické premenlivé steny s vyrytými písmenami v azbuke, tvoriacimi slová, vety, táto kronika Pimena, či Biblia ruského národa, nadčasový pomník k politickej hre, tyranii, vzostupe a pádu, hriechu a jeho trestu, mocenských šarvátkach, zármutku a odporu ľudu, univerzálne zovšeobecnená v tomto dekóre, oslnivo evokuje stratenú Jantárovú komnatu z Katarínskeho paláca, keď steny svietia zlatkavým svetlom. Zároveň však vedie zahaliť sa do tieňa, ako tajomné zákutia strašidelného Kremľa, ako zákutia ľudskej mysle a srdca. Poľský obraz oproti tomuto východnému orientu žiari bielou farbou osvietenstva a sveta bez tajomstva, bez labyrintov katakomb, zároveň však postavy majú svoje kostýmy fľakaté od krvi. V zemitých, chlpatých, archetypálnych plášťoch bojarov sa špina a bahno stratia. Prebleskujú len abstraktné výšivky zlatou niťou, v tomto mihavom svete ikon, kde svetlé farby pohltil čmud z ohňov a patina času.
Neviem, či som dobre pochopil kardinálnu otázku opery, či je Boris vrahom cároviča Dimitrija Ivanoviča. Malý chlapec, ktorý sa mu zjavuje vo vypätých monológoch, je dostatočne záhadný. Tak ako na konci, keď mŕtveho cára – otca odprevádza k Bohu práve on a nie jeho vlastné deti. Práve táto nejasnosť, podobne ako význam samozvaného Gríšu a celé sprisahanie jezuitov s Marínom v Poľsku, ukazujú túto historickú záhadu vo svetle aktuálnej prizmy, skutkov a činov, ktoré nemôžu byť potrestané, pretože im nemožno veriť. Sú tak záhadné a obostreté šerom, tak neuveriteľné, atakované nepravdivými dôkazmi a faktami, že sú až nevinné. Možno táto krutá, nepostihnuteľná brutalita moci, nemožnosť odsúdenia a trestu v pozemskom kódexe, sú najjasnejšou výpoveďou. Podobne, ako súčasní politici schovaní za právnikov, súdnu moc, globálne konglomeráty, s tajnými účtami v prestížnych bankách, portfóliom nehnuteľností, bielymi koňmi, pešiakmi v svojich zložitých partiách. Boris oproti nim vyzerá zároveň ako chudák, ale zároveň je komplikovanejší ako Macbeth či Richard III. Musorgského úžasná až dnes docenená hudba, mystické pasáže, gigantické zvukomalebné nápady, citácie ľudovosti, folklóru, liturgie, táto úchvatná zmes tu slávi svoje dramatické víťazstvo. Toto je opera. Hudobná zložka podporená javiskovým obrazom v symetrii. Inokedy nudný obraz v tej podivnej izbici pri litovských hraniciach, kde sa pútnici zastavia na osvieženie, u Podu dosahuje úchvatného rozmeru prostredníctvom rozdeleného javiska na putiku s pochybnou povesťou a hranicou nad ňou, ktorú strážia vojaci s vražednými psiskami. Tento obraz hranice, ktorú možno prekročiť len vlastným obetovaním sa smrti, obraz štátu, ktorý tento priestor vymedzený hranicami obýva, ale ktorého elita a exekutíva je skorumpovaná a nelegitímna, nie je to zrkadlový obraz dnešného sveta?
Photo: KNO
