Carmen v Norwegian National Ballet

Liam Scarlett nesie so sebou ťažké bremeno. Kritika ho od počiatku choreografickej kariéry označila ako zázračné dieťa. A tak každý nový balet, ktorý vytvorí, je porovnávaný s touto domnelou zázračnosťou. Balety o andalúzskej cigánke Carmen sú obľúbené. Od Rolanda Petita, cez cigánku Pliseckej s kubánskym vplyvom(Alberto Alonso), až k Matsovi Ekovi. Zákazka Nórskeho národného baletu z Osla britského choreografa prihrala ako partnera Carmen i novele Prospera Mériméeho. Scarlett hovorí: „Nie je nič krajšie, ako pozorovať dvoch zaľúbených“. V prípade jeho inscenácie je to pre diváka pravda. Perfektne vystavaná dramaturgia, energické a nápadité zborové pasáže, virtuózne sóla a samozrejme jedinečný choreografov rukopis pre duetá. Na margo exotiky Španielska, či cigánskej menšiny, neopúšťa Scarlett svoj neoklasický rukopis. Carmen tancuje na špičkách, jej priateľky tiež, dámy ansámblu sa nehanbia za tanečné špičky, tak ako už i za vysoké relevé, či čisté arabesky, renversé a vysoké grand jeté. Dokonca poňatie Scarletta dielu veľmi sluší. Pretože nielenže je na čo sa dívať, ale je vidieť charizmu tanečníkov v rolách a ich technické umnosti. „Nie je ale nič horšie, ako niekoho sledovať, kto trpí pre lásku“. Aj v tomto má Scarlett pravdu, ale nie už v prípade diváka. Sledovať útrapy lásky nerovnej dvojice, slobodomyseľnej cigánky a Dona Josého je vzrušujúce, najmä pre jedinečný inscenačný štýl choreografa. „Z lásky sa koná toho mnoho: – radosť, vojna, či boj o moc“, – analyzuje ďalej Scarlett svoje podhubie k dielu. Áno, aj to je tu. Dej choreograf zasadil do tridsiatych rokov 20. storočia, do doby občianskej vojny a krutého generála Franca. Dej to zbavuje ornamentov, aj výtvarnú stránku produkcie, zároveň strohá móda pomáha univerzálnemu vyzneniu drámy. Navyše tento aspekt podporuje dramaticky vyhrotené situácie, keď sa skutočne hrá o život. Zuniga chce zastreliť Josého za to, že nechal utiecť Carmen, pašeráci nie sú žiadni naivní banditi, ale sú schopní ako partizáni kvôli svojmu prežitiu aj vraždiť, José vo svojom smútku sa vyhráža zbraňou všetkým, aj Micaele a tak je osteň smrti v dobe vojny, keď ľudský život nemá žiadnu cenu, všadeprítomný. Iná je blízkosť smrti pre toreadora Escamilla pri potencionálnej rituálnej smrti na piesku arény za jasotu prihliadajúceho davu, aplaudujúceho svojmu hrdinovi. „Láska ukazuje na človeku z neho to najlepšie aj to najhoršie“, uvažuje Scarlett. Samozrejme má pravdu. Tieto všeobecné pravdy sú dobre známe. Tak ako José vďaka svojej vízii lásky medzi ním a Carmen dospieva, tak Carmen nachádza tiež samú seba. A Micaela si uvedomuje silu svojho naturelu a schopnosť bojovať o lásku Josého, druha z detstva. Jedno z najlepších miest v novej koncepcii Scarletta je tretie dejstvo, kedy sa vyobliekaná Carmen na koride dozvedá, že pre Escamilia je len vizitkou jeho moci a slávy a rozhodne to nie je láska za hrob. Táto viac vrstevnatosť postáv je typická pre choreografa a výborne funguje aj v chronicky známej dráme.

Scarlett si vybral pre svoju verziu Bizetovu hudbu, ale v novej inštrumentácii dirigenta Martina Yatesa a samozrejme v novej dramaturgii. Tento krok je vítanou zmenou k tradičnej zákazkovej hudbe Ščedrina. Yates sofistikovane, symfonicky inštrumentuje známe árie, duetá, zbory, pridáva čo to z Bizetovej Arlézanky a celok funguje výborne. Zdôrazňuje v príkrom kontraste osudové miesta kartovej árie a motív smrti vedľa žiarivých zborov z koridy, ktoré rád umiestňuje na začiatok jednotlivých dejstiev, aby vytvoril jasavý slnečný deň horúceho španielskeho slnka. Zároveň tieto energické, rytmicky pregnantné čísla výborne fungujú k monumentálnym zborovým freskám pre choreografa. Fabrické pracovníčky, banditi, partizáni, priateľky Carmen. Úvod krčmovej scény u Lilas Pasia, ktorú stelesňuje žena. Opakovanie týchto žiarivých, chytľavých melódií medzi uzavretými áriami nevadí, vytvára logický dramaturgický ťah jednotlivých dejstiev. Prvé dejstvo sa odohráva na námestí pred tabakovou fabrikou, ktorú strážia vojaci, pretože divoké cigánky treba pri práci kontrolovať, sú patrične žensky žiadúce a fabrika je cenným majetkom revolucionárov, ktorých žoldnieri si radi dajú cigaru. Scéna sa otočí a my sme vo vnútri, kde ženy otrocky pracujú – výborná choreografická skratka. Ešte lepšia a patrične ironická je valčíková  hudba na tanec vojakov. Prvé dejstvo je plné režijných nápadov, ktoré by mohli závidieť režiséri opernej Carmen. Od scén vojakov s dievčatami, cez krátke pas d´action vojakov s Micaelou, až po výborne budované scény od príchodu Carmen. Zdá sa, že choreografia slávnej habanery Carmen vyviera priamo z Bizeta. Carmen sedí svojím typickým  otvoreným vulgárnym štýlom na stoličke a kĺže nohami po podlahe a postupne celý chytľavý rytmus, ktorý Bizet odkopíroval z parížskeho bordelu, prestupuje jej telo. Hodenie kvetiny Josému je provokáciou, pretože José ako jediný jej tanečnú pieseň ignoruje. Čo sa potom deje s kvetinou je brilantné reťazenie režijných nápadov, logických podtextov a reagovania. Samozrejme k tomu treba pripočítať výborný herecký talent Yoela Carreña. Jeho chlapčenský José tu zrazu dozrieva, prirodzene a javiskovo pôsobivo. Keď Carmen spôsobí hádku v továrni a je zverená do starostlivosti Josého, nastáva skutočná činoherná scéna. José jej nasadí na ruky putá, ale tie nebránia jej rukám, aby ďalej netancovali. Pre bezpečnosť ju priviaže k lanu, ktorým ona ale umne ako had manipuluje a za pár sekúnd je spútaný José. Ona vylezie na jeho stôl, rozhadzuje mu úradné záznamy, celého ho rozruší, aby nakoniec svojimi stehnami stisla jeho rozkrok a zasadila mu jasné znamenie. José je nadšený, nehrá žiadneho blbčeka, sile tejto krásnej ženy Yolandy Correay nejde odolať. Obaja interpreti výborné hrajú. Gagy nekončia, keď Carmen podvrtne preč stoličku a José si sadne na zem, toto roztomilé hranie prerastá do explózie vášne.

Druhé dejstvo prinesie rozpor oproti pôvodnej opernej predlohe, ktorej bol zatiaľ Scarlett verný. Fascinujúca variácia Escamillia v krčme, namiesto pašerákov energické trio Carmen a priateliek a príchod Josého, kedy na hudbu kvetinovej árie zvádza Carmen tentokrát on. Lenže Carmen sa s ním zaujímavo hrá, predstiera nezáujem, či naozaj ho už nechce, aby nakoniec prvýkrát a naposledy skončili v milostnom spojení. José nezabije Zunigu, nedezertuje, len odchádza, možno do služby. A teraz prichádza eso z rukáva Scarletta, vracia sa nadržaný,  neuspokojený Escamillio. Nastáva dueto, ktoré možno porovnať s najlepšími kúskami MacMillana, Neumeiera. Toreador pomaly a lascívne zvádza Carmen, ktorá má na tele ešte vôňu a pot Josého tela, aby ju nakoniec premohol a zmocnil sa jej. V interakcii s hudbou skvelý talent k dráme Correay a vulgárny namyslený maniak, mystická hudba, ktorá hovorí o onom Scarlettovom bôle z lásky, to je vrchol baletu priamo v jeho centre. Carmen napíše Josému dopis a odchádza s novým milencom. Horská scéna oproti opere patrí len Josému, pašerákom a Micaele, ktorá kamaráta hľadá, pretože je mu stále v pätách. S listom od umierajúcej matky a listom od Carmen, ktorý jej zverila baba Lilas Pastia. Tretie dejstvo je tanečným divertissementom, ktorému nechýba režijné napätie. Veľká scéna toreadorov, slávnostný sprievod, meditatívna variácia Carmen, ktorú víťazný Escamillio bez povšimnutia nechá uprostred arény. Carmen nemá kam uniknúť pred Josém, ktorý ju prosí o návrat. Navzdory tomu, že Carmen prekukla a chápe, aký je Escamillio povrchný snob, nemôže učiniť tento krok späť. Jej charakter tomu bráni. Aj keď by zostala sama, k Josému do minulosti už niet cesty. Žiadne „a boli šťastní a žili spolu až do smrti“. Carmen bojuje, uštedrí Josému pár rán, kopancov, aby nakoniec rýchlo a tíško zhasla. A José,  adorujúci jej chladnúce telo uprostred arény, je ako malý chlapec kdesi na začiatku, ktorý nechápe, že život skončil a prichádza hrôza.

Jedinečne vypracovaný balet. Yolanda Correa je fascinujúca. Klasická balerína, ktorá exceluje ako Diana, nemá žiadne technické limity. Preverená klasickými titulmi dokáže v zbesilom tempe otočiť dve čisté piruety v atittude v dokonalej diagonále a je omamne krásna. Jej aktívna nonverbálna komunikácia rozpráva viac, ako by priniesli rétorické cvičenia. Skvelým partnerom je Yoel Carreño. Scarlett rovnomerne ukazuje životy obidvoch hrdinov, nestavia do centra Carmen. Centrálne dueto v druhom dejstve kedy sa Carmen vinie v náručí Josého ako jedovatý had, či Josého tour de force variácie sú ukážkou moderného neoklasického tanca. Veľký priestor má aj Escamillio, ktorého slávna ária podobne ako habanera Carmen nepotrebuje slov, pretože telo univerzálne vypovie vďaka choreografii viac. Vulgárne gestá ako zvýrazňovanie pohlavia, excentrické port de bras s gestami toreadorov, temný kostým bez zbytočnej okrasy nahráva Shane Urtonovi v jeho role.

Nádherná inscenácia pre všetkých, ktorí aj v modernej ére chcú vidieť tanec. ktorí majú radi Bizetovu hudbu i rozprávaný príbeh. Pre mnoho nuáns a mnoho skvelej choreografie výborný príklad, že klasický slovník je stále skvelý stavebný materiál, keď choreograf vlastní dar slobodného ducha a inšpirácie.

Veľká pochvala dramaturgii Theater an der Wien za zaradenie takéhoto titulu do repertoáru. Vidieť za týždeň dva mimoriadne balety ( + Strašidlá) z Nórskeho národného baletu je skvelá vizitka moderného operného domu akým Theater an der Wien vo všetkých ohľadoch je. Svedčí o tom napríklad aj dôkladne pripravený program k inscenácii(hoc len na dve reprízy)  so zaujímavými textami, citáciami a fotografiami.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *