Znovuzrodené mŕtve divadlo

Väčšinou recenzujem zahraničné operné a baletné predstavenia. Niekedy zaujímavé performance, činohry či inšpiratívne knihy. A práve cez Vianoce sa mi dostali do rúk dve nádherné knihy. Literatúra o scénografii a kostýme pre divadlo je u nás Popoluškou. Čo sa dá čakať v takej malej krajine, s takou mladou a málo zaujímavou geografickou mapou divadiel. Slovensko oproti Česku, je na tom ešte biednejšie. Scénografie a divadelný kostým navyše silne trpia mladosťou dnešných moderných spôsobov. Kedysi sa divadlo fotilo na čiernobiely filmový materiál, poväčšine so silnou emocionálnou patinou. Nebolo bežné dokomentovať kostýmy, scénografiu, celky javiska, premeny scény, efekty. A tak inscenácie po druhej svetovej vojne sú zdokumentované na dnešné pomery slabo, niektoré skoro nijako. Dnes už samotní výtvarníci vlastnia výkonné a na divadelné svetlo citlivé fotoaparáty, kamery, software, webové stránky, portfóliá a tak sami vytvárajú stopu neopakovateľného divadelného predstavenia, ktoré kulisy a kostýmy po derniére odsudzuje k zničeniu.

Výtvarná teoretička Dana Janáčková najskôr zo svojej vášne k profesii a osobným zaujatím pripravila a zrejme tiež sama zohnala potrebný kapitál k zrealizovaniu dvoch nádherných publikácií. Inšpiratívna kurátorka a teoretička pani Janáčková si vybrala dvoch, dnes už málo  známych gigantov slovenského divadelného umenia. Kostýmovú výtvarníčku Helenu Bezákovú a scénografa Vladimíra Suchánka. Galéria v Senici, kde pracuje a Trnavský kraj vydali dve prekrásne graficky a obsažne spracované knihy. Kde zostal slovenský Divadelný ústav? – pýtam sa. Slovenská scénografia, to je pojem. Dovolím si tvrdiť, že obdobie po druhej svetovej vojne je v nej bohatšie ako vo väčšom Česku. Ak Česi mali Svobodu a Jelínka, slovenský zástoj tvorcov,  inšpiratívnych aj pre dnešné generácia ich nasledovníkov, je obrovský na túto malú krajinku: legenda Ladislav Vychodil, ktorý to všetko rozbehol, inšpiratívna osobnosť v kostýme Ľudmila Purkyňová, Milan Čorba, Otto Šujan, Vladimír Suchánek, Helena Bezáková, to sú nezmazateľné gigantické vklady pre divadelné umenie. Navyše osobnosti s vyhraneným rukopisom, skvelí technológovia, výtvarníci, dokonca myslitelia a filozofi divadelného jazyka.

Nebudem tu popisovať ich životopisy, či ikonické inscenácie. Ako hovorí citácia v knihe o Vladimírovi Suchánkovi od Antona Kreta: „celá polovica 20. storočia je spätá s jeho menom natoľko, že sa dá hovoriť o jednote mena a diela.“ To je to správne pomenovanie. Pre neho, aj madam Bezákovú. Čo by boli činoherné inscenácie slávnych slovenských režisérov bez zásahu a invencie Suchánka a Bezákovej? Samozrejme by sa konali, ale boli by iné, boli by fádne, možno priemerné. Toto boli výtvarníci, ktorí silne viedli svojou charizmou režisérov k mimoriadnym javiskovým prezentáciám. Úmyselne používam takéto nepatričné slovo, lebo to je presne ono. Čo by bol Idiot bez Suchánkovej magickej scény? Čo celá skupina shakespearovských inscenácií na doskách SND, Svätopluk, Tosca, Tanec nad plačom bez Bezákovej? Jednota mena a diela sa tu snúbi s jednotou v režijnom kľúči, dokonalá symbióza so živým divadlom a konaním na scéne.

Dane Janáčkovej patrí obrovská vďaka za gigantickú prácu, ktorú predviedla, keď zozbierala ako Popoluška všetky roztratené črepinky pomíňajúceho sa scénografického majstrovstva. Kniha o Suchánkovi je plná jeho prekrásnych výtvarných návrhov, rozkresov, dokonca pôdorysov, pre lepšie pochopenia trojrozmernosti scénografie, nechýbajú popisy zaujímavostí i materiáloch, s ktorými slovenskí scénografi radi v priebehu práce experimentovali keď cítili, že si to žiada dráma. Knižka o Bezákovej obsahuje všetko, čo je možné zohnať o najdôležitejších medzníkoch jej práce. Skladám obrovskú poklonu Záhorskej galérii Jána Mudrocha v Senici a pani Janáčkovej, že odborne a zároveň nesmierne čitateľsky vďačne pripravila tieto dve monografie, ktorú zaujmú profesionála i laika. Zároveň majú knihy pekný dizajn, vhodný formát na listovanie. Nie sú to tie naoko blyštiace monografie vážiace tri kilá, na ktoré sa bojí majiteľ siahnuť a tak ležia zaprášené v knižnici.

Teraz ešte keby sa dostali obidve publikácie do širokého povedomia a distribúcie. Dnes je obzvlášť dôležité pripomínať, inšpirovať a formovať vkus diváka, keď mu samotné divadlá mnohokrát ponúkajú odpad a second hand. Je možné sa diviť, že sme sa tam dostali zo scénografickej veľmoci, ktorú korunovali medaily z prestížnych svetových súťaží a prehliadok? Veď sme si nevážili tento domáci poklad. Niektorí riaditelia Umelecko-dekoračných dielní SND miesto ochrany jedinečného fundusu, ktorý začal svojou dokonalou architektúrou budov na Mliekarenskej ulici v Bratislave, ktorú závideli a inšpirovali sa ňou svetové divadlá, kostýmy vyhádzali oknom na dvor, poliali ich farbami,  aby sa nedali „použiť – resp. zneužiť“ a vyviezli niekoľko kamiónov ako odpad do spaľovne. Divadelný ústav spal, všetkým to bolo jedno. I keď spoza okien sa na túto obrazoboreckú deštrukciu dívali desiatky pracovníkov, krajčírok, ktorým kostýmy prešli rukami tak, ako deti maminkám. A tak to, čo generácie chránili, dôkaz invencie, talentu, nápadov, remeselnej zručnosti, sa behom niekoľko hodín tak, ako človek, zmenilo v prach. Vďaka pani Janáčkovej, že pripomína slávne chvíle slovenského divadelníctva.

Dana Janáčková: Helena Bezáková – Divadelný kostým, 105 strán. Vydal: Trnavský samosprávny kraj, Záhorská galéria Jána Mudrocha v Senici, 2015

Dana Janáčková: Vladimír Suchánek scénografia, 207 strán. Vydal: Trnavský samosprávny kraj, Záhorská galéria Jána Mudrocha v Senici, 2013

foto: Prebal publikácií Pavol Juráš

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *