My Mother Loved Dance

Tak som si počas Vianočných sviatkov stratil poznámky ku eseji. Videl som totiž strhujúci dokument o bývalej riaditeľke baletu Parížskej opery Brigitte Lefèvre. Dokumenty o žijúcich osobnostiach sú poväčšine prehnanou glorifikáciou alebo naopak desivou kritikou bez širších súvislostí, či nudou od informácií kedy dotyčný vstáva, či má doma psa alebo mačku a čo rád číta.

V jednu celkom obyčajnú sobotu roku 2014 sa konal mimoriadny ceremoniál v slávnom parížskom Palais Garnier. Aký? – V tento deň sa so všetkou parádou, v akej si ľubujú Francúzi vo svojich okázalých ceremóniách už od dôb Ľudovíta XIV., rozlúčil kultúrny svet s vládou Brigitte Lefèvre nad súborom baletu Opéra national de Paris. Lefèvre viedla prestížny súbor s viac než tristoročnou históriou vyše devätnásť rokov a jej panovanie sa zaradí medzi najdlhšie v histórii opery. Táto aktualita i keď dopredu dlho oznámená, prepratá, skritizovaná i zhodnotená, však aj tak vo chvíľach, kedy skutočne prišla, zasiahla obidva tábory, ktorým panovníčka baletného sveta nad Seinou vládla a odkiaľ šírila slávu svojej mini ríše do všetkých kútov sveta. Kto je táto žena, u nás možno úplne neznáma, popri hviezdnych tanečníkoch svojho dvora? – Mnohé ozrejmil práve pôsobivý televízny dokument. Pani Lefèvre, absolventka baletnej akadémie, už v šestnástich rokoch chvíľu členka súboru, o päť rokov neskoršie rebelka, ktorá utiekla od špičiek a baletných sukní k moderným avantgardným priateľom. Stala sa synonymom uvoľnených snáh šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov na poli umenia. V hľadaní nového. V roku 1972 si založila vlastný baletný súbor. Potom Brigitte Lefèvre postúpila na ministerstvo kultúry ako inšpektor tanca (1985). V roku 1992 sa stáva administrateur de l’Opéra Garnier, vracia sa ku svojej prvej láske a začala svoju druhú kariéru v Opere. Brigitte Lefèvre je osemnásť rokov vedúcou riaditeľstva baletu Parížskej opery, ale v skutočnosti to prišlo v roku 1992, keď nastúpila do horných vrstiev vedenia. O dva roky neskôr sa stala zástupcom riaditeľa Patricka Duponta. Nikto si netrúfol byť prorokom, že ona zostane vyhľadávanou kráľovnou najvyššej inštancie baletu Parížskej opery s riaditeľmi – Hugues Gall 1996 až 2004, Gérard Mortier 2004 až 2009 a nakoniec Nicolas Joel 2009 až 2014.

Svojim spôsobom najťažšie to bolo za riaditeľa Galla. On bol jediný, kto bol schopný usmerňovať i balet a možno preto bol široko kritizovaný. Hugues Gall je preslávený, že dával prednosť „lyrickému“ baletu. On  rozhodol, že počet „hviezdičiek“(myslené na najvyššie označenie umelcov v hierarchii súboru; „étoile“ – hviezda) je obmedzený a len tí najlepší tanečníci môžu dosiahnuť nirvánu. Hugues Gall sa rozhodol, že menovania sa nebudú odohrávať za zatvorenými dverami, ale na scéne po skončení predstavení. Bolo to múdre rozhodnutie, ktoré bolo jeho nástupcami narušené.

Brigitte Lefèvre prišla do problémov a škandálu okolo Svätenia jari, ktoré skončilo na súde. To je tiež finálne obdobie Françoise Legreeho. Mediálna hviezda na scéne veľkej šachovnice, ktorá nenávidí Nurejeva a označuje ho ako “Boľšoj”. Patrick Dupont, bývalý veľký tanečník, nurejevovská hviezda, sa dostal do podivného súkolesia vlastných vízií a záujmov so zložitou skutočnosťou riadenia. Fakt, že niekto je dobrý tanečník či spevák neznamená, že bude rovnako skvelý riaditeľ. Majstrovstvo v umeleckej profesii ešte neznamená, že osobnosť sa prevtelí do manažéra, psychológa, diktátora, vizionára, ekonóma, dramaturga… Prvá sezóna oficiálne nemá nič spoločné s Brigitte Lefèvre, lebo ešte obsahuje mnoho kostlivcov v skrini Duponta. Aj keď sa zjavujú prízraky ako Carolyn Carlson, Svätenie jari Piny Bausch a Sylvia Johna Neumeiera. Všimnite si, ako je to vlastne dávno. Teraz je Sylvia klenot, jedinečné reinkarnované dielo romantickej éry. Kto by to vtedy čakal?

Po zahriatí už sezóna 1999/2000 prináša logické vedenie Lefèvre a prichádzajú výsledky. Roland Petit vytvára jednu z posledných veľkých kreácií – balet Clavigo. Obdiv a úcta, priateľstvo i vízia Lefèvre vrátila francúzskeho majstra do stredu. I keď niektorí neprijali toto dielo choreografa medzi jeho top diela, udalosť je to mimoriadna. Veľkou slávou a roky potvrdia túto udalosť, je kreácia Matsa Eka Appartement. Riaditeľka priviedla žijúce legendy ku kreácii pre súbor a dnes sú tieto balety žiadané po celom svete ako moderná klasika.

Žena charakteru, ako sa o nej hovorí, ktorá svedomito plní svoju úlohu. Potvrdili to jednomyseľne aj po sebe idúci riaditelia, od tých starších až po mladých; Hugues Gall, Gerard Mortier a Nicolas Joel. I tí, čo ju nemilovali vo funkcii uznali, že to s Brigitte Lefèvre jednoducho fungovalo dobre. Jej obdivovatelia jasajú nad reťazcom choreografií a choreografov, ktorých pre súbor získala. Oslavujú hostí, ktorých pozvala, súboru tlieskajú diváci na svetových turné, rýchlosť plnenia baletných predstavení je úžasná a návštevnosť okolo deväťdesiatosem percent.

Režisér Thierry Teston sledoval s kamerou riaditeľku celý rok. Vznikol tak v poslednom roku jej práce viac vrstevnatý, pôsobivý portrét My Mother Loved Dance. Všetci priaznivci baletu by si ho mali nepochybne pozrieť. Už len zábery zo zákulisia sú úchvatné. A mnohé odpovede Brigitte inšpiratívne a poučné. Až teraz, po tom, ako za štyri roky od jej odchodu Paríž nevyprodukoval ani umelecky ani marketingovo to, čo sa darilo za pani Lefèvre, mi je za ňou vlastne smutno. Bola to veľká žena.

 

Photo: Opera de Paris

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *