Le Corsaire v Ballet du Capitole de Toulouse

Kader Belarbi, bývalý sólista baletu Parížskej opery, je od roku 2012 šéfom baletu de Capitole v Toulouse. Jednou z jeho výkladných inscenácií je jeho vlastná adaptácia baletu Korzár. Kto by čakal, že klasicky vzdelaný tanečník bude kráčať po vzore historických verzií, ktoré za storočie petipovská inscenácia nahromadila, sa mýli. Musím povedať: sláva! Konečne si niekto skutočne dal prácu a keď už niečo robí, díva sa na balet svojou optikou. Na rozdiel napríklad od Manuela Legrisa vo Viedni, ktorý sa síce hrdí libretistami, spolupracovníkmi, novou redakciou, ale výsledkom je vykradnutá petrohradská inscenácia a kopec nezmyslov zabalených do starého, vzatého, nepochopeného, zle skopírovaného a nového.

Cesta Belarbiho je pravdivá. Z pôvodného Korzára má balet len meno a časť hudby Adolpha Adama. Libreto je mierne podobné, ale je vskutku nové. Početnosť postáv a zborov je adaptovaná veľmi funkčne na menší baletný súbor. K romantickej hudbe Adama pridal choreograf pasáže z diel Sibelia či Masseneta. Aj pôvodná hudba Adama je preinštrumentovaná, prehadzovaná, krátená a tak znalcom klasickej inscenácie môže sledovanie baletu spôsobovať problémy. Ale autorská tvorba s týmto počíta a skutočne napriek mnohým problémom Belarbi vytvoril svojbytnú inscenáciu inšpirovanú Byronom a tým, čo mu diktuje jeho umelecká chuť.

Vyhodil z príbehu Gulnaru, ktorá funguje ako dobrý protipól Medory, keď nemá strach byť v háreme Pašu. Paša hrá veľmi dôležitú úlohu a nie je to rola charakterová, ale tanečná a paša má niekoľko pozoruhodných veľkých tanečných scén s Medorou. Tá sa v prvom dejstve od priekupníka dostane do rúk pašu. V ďalšom dejstve sa ju paša snaží v paláci uchvátiť, zviesť. Pripomína to náladu a štýl Bachčisarajskej fontány. Znalci vedia o čom hovorím. Vďaka podivnej naivite libreta Belarbiho sa Medore podarí s milencom Konrádom dostať preč, aby zase boli chytení, pirát snáď omilostený. Veľké a slávne, samozrejme nie pôvodné, Pas de deux, či skôr pas de trois obaja tancujú v závere baletu, keď si myslia, že budú šťastne žiť do smrti. Lenže potom na scénu po niekoľkýkrát nabehnú pašove vojská a hrozí, že všetko skončí krvavou bitkou. Napokon ako v rozprávke sa paša rozhodne, že túto divnú „babu“ už nechce a odíde, i keď to vyzeralo, že s milencom Medory sa pobijú, kým jeden z nich nebude mŕtvy. A tak láska slávi triumf. Záverečná tanečná scéna s náznakom búrky je azda najpôsobivejšia. Netrpí totiž snahou rozprávať dej, či hrať príbeh a charaktery. Je to emocionálna vec, veľmi pôsobivá.

Celkovo Belarbi tancuje prostredníctvom svojich tanečníkov vskutku neoklasicky, neadaptuje žiadne známe pasáže, všetko stavia znovu.    (Jediná výnimka je variácia z Pas de deux, ktorú normálne tancuje Ali, alebo kde je pas de trois vo forme pas de deux Konrád.) Francúzi sú výborní v skokoch. Tie osviežujú choreografiu Belarbiho, ktorej je tam požehnane. Medora a Konrád majú vskutku gigantické tanečné plochy a niekoľko výrazných sólových aj spoločných scén. Náročné dve úlohy. Ako vidieť v krátkom prerozprávaní deja libreto je naivné, málo dramatické, v kľúčových scénach kde sa očakáva mužný romantický boj na spôsob klasických filmov o pirátoch, mušketieroch či Angelike je to skôr k pousmiatiu. Štylizovaná scénografia a neokázalé kostýmy, skôr citujúce štýl a siluetu než efektnú farebnosť či bohatosť, odľahčujú celý príbeh do akejsi lyrickej roviny striedajúcich sa tancov zboru a sólistov. Prečo nie? – Predstaviť si veľkolepého Korzára s oživeným sadom, či  zborovými scénami v takomto súbore je nemysliteľné a tak v niečom je to dobrý vzor ako sa možno postaviť ku klasike v menších súboroch. Celok pôsobí homogénne a na viacerých miestach zaujímavo. Predstavenie je totiž značne dynamické a tanečné, napríklad oproti choreografovmu Luskáčikovi. Ten je k neprežitiu. Vyzerá napoly ako vykradnutý Matthew Bourne, zle odkopírovaný či inšpirovaný, ničím nie nový. Neinvenčné tancovanie, až šokujúca nuda. Až je znalcovi ľúto tanečníkov, ktorí   v Korzárovi dosahujú krásne výkony. Luskáčik zrazu vyzerá ako balet od iného choreografa. Akási nepodarená školská práca. Aj takto sa môžu dva zásadné diela od jedného choreografa líšiť.

Takže ak pri cestách po Francúzsku uvidíte pri častých hosťovaniach  Ballet de Capitole buďte obozretní, aby ste neboli napokon sklamaní.

 

Photo: David Herrero – Ballet de Capitole de Toulouse

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *