Strašidlá z Nórskeho národného baletu v Theater an der Wien

Theater an der Wien v každej divadelnej sezóne dáva vedľa inscenácií opier od najslávnejších režisérov a dirigentov priestor aj baletu. Ani baletná časť sezóny 2016/2017 nezaostáva za prvou ligou. Po vlaňajšom Neumeierovi tento rok zaistili najlepšie novinky, ktoré rozrušili baletný svet. Nórsky národný balet z Osla priviezol lukratívnu inscenáciu Strašidiel. Inscenácia získala cenu za najlepšiu inscenáciu roku od magazínu Dance Europe. Tá sa stáva prototypom moderného tanečného divadla. Využitie literárneho námetu – málo známej hry Henrika Ibsena, nová hudba špeciálne pre libreto nového baletu, strhujúca dráma a novátorská choreografia, ktorá si nehrá na nič hyper postmoderného, ale rozpráva a rozvíja príbeh. Jednoducho fantastická ukážka moderného baletného divadla. Zároveň inscenácia ukazuje, aké dôležité je dnes pre choreografa mať režiséra. Široký inscenačný tím, kde každý spolupracuje a v konsenze a tvorivej atmosfére prichádzajú nápady. Nórska  rešpektovaná režisérka Marit Moum Aune pre choreografku Cinu Espejord napísala brilantný scenár. Rešpektujú náležitosti baletu, spracovávajú Ibsena, je tu miesto pre strhujúce kroky a zároveň pre emócie. Nechýba oslnivý severský scénografický dekor (Even Børsun). Fascinujúce predstavenie!

Výborným spoločníkom je hudba. Nils Petter Molvær napísal sedemdesiatminútovú kompozíciu, ktorá rešpektuje scenár a zámer. Nesnaží sa predať svoj skladateľský talent, ale slúži dráme, tanečníkovi a v konečnom výsledku aj poslucháčovi. Pôsobivý úvod s trumpetistom na scéne, s akousi sonórnou a depresívnou uspávankou, ktorú spieva fučiaci vietor pri nórskom fjorde. Tento motív ako maják na útese stelesňuje pre 21. storočie esenciu Ibsenovskej melanchólie, dramatickosti a hlboko zakorenenej perverzity. Mnohé miesta svojou rytmickou údernosťou priam lákajú choreografku k oslňujúcim výpadom tiel, zdvíhačkám, emotívnym výbuchom, aby sa potom síce ukľudnili, ale zachovali si záhadu tajomstva a omamného prízraku. Však sú to strašidlá. Prízraky minulosti zavreté v dome, prízraky rodiny, ktorá stojí nad priepasťou. Režisérka Aune rozvíja motívy u Ibsena len naznačené, posilňuje ich. A vďaka jazyku tanca, môže nechať na scéne zaznieť hlasy troch milostných dvojíc zároveň. Kde by v činohre bol z toho mišmaš, tu je z toho strhujúca pasáž. Dráma krízy spoločnosti, ale aj dráma krízy identity. Brilantný Ibsen, ktorý dnes viac než v 20. storočí znovu nachádza diváka, vďaka svojmu predvídavému pohľadu na osudy človeka i spoločnosti. Čo v 19. storočí vzbudilo šok, je dnes trpkou pravdou a každodennou realitou. Rozvrátené rodiny, choroby, zneužívania, deviácie. Utajované skutočnosti a hriechy členov rodiny sú dnes tak ako kedysi skrývané, premlčané a zatajené. Lenže tu nejde len o akési noviny a čiernu kroniku. Ide tu o ukázanie kríz osobnosti jednotlivca v tomto prostredí. A osud dieťaťa vždy dojíma i šokuje. Tak ako sa Ibsen stal priekopníkom novej formy drámy, vzdal sa veršovaného jazyka a zaviedol na scéne každodennú reč, tak choreografka Espejordová sa vzdáva klasických uzavretých čísel a balet plynie so zvláštnym desivým rytmom v ústrety skaze. Idyla stredných vrstiev, biedermeierovská rodina ako nežné spoločenstvo, je Ibsenom zdrvujúco odhalená. Otec milujúci vydatú slúžku, manželka zamilovaná do pastora, nemanželská chovanka Regina, ktorá je dcérou tohto prísneho a navonok poctivého otca a manžela. Záletný otec, ktorý umrel na syfilis, ale nikto to nevedel a syn, ktorý sa otcovi podobá nielen tým, že si z lona matky priniesol na svet zárodky tejto hroznej choroby a v priebehu spomienkového večera na pamiatku otca a kapitána Alvinga chce umrieť, lebo nezvláda bolesť. Parametre antickej drámy. Lenže to už nie sú králi, kráľovné, bohovia a hrdinovia. Ale naši susedia. Geniálna partia, rodina pri stole, vdova Alvingová uctievajúca svojho manžela a strašidlá, kostlivci čakajúci v skrini na svoju chvíľu. To, čo hlásala cirkev, štátna politika, meštianstvo, doboví sociológovia ako Le Play, Riehl, Ibsen popľuval v Dome bábok, Strašidlách a Divokej kačke. Alvingová sama seba i verejnú mienku presvedčila, že ich spolunažívanie zodpovedá ideálu a dobovej klíme. Lenže meštiacka rodina a zrejme aj rodina dneška tak ako ju cíti Ibsen, je močiar. Životy jednotlivcov sú vybudované na lži, svoje skutočné Ja skrývajú za obraz svojho Ja. Táto životná lož sa stala základom meštiansko-patriarchálnej rodiny a rozložilo Ja zbedačených indivíduí. Max Nordau vo svojej štúdii postrehol hlbokú pravdu, že „hráme hlboko nemravnú komédiu“. Ešte skôr ako Freud šokoval Ibsen verejnosť neľútostnou analýzou rodinných pomerov.

 

Už len tieto základné analýzy dokladajú vo výbornom vedení postáv, aké úchvatné herecké a tanečné party ich interpreti majú. Camilla Spidsøe ako vdova Helena Alvingová podala strhujúci výkon. Má čo hrať a vie to hrať. To je na javisku veľmi dôležité. Strhujúca hra symbolov ako umývanie, sušenie vlasov, sadanie ku stolu, obsedantné gestá, to je všetko zásluha režisérky Aunevoj a choreografky Espejordovej. Lenže k tomu treba pripočítať ešte fyzicky mimoriadne obťažnú choreografiu.  Konečne (!) vidíme na scéne po všetkých tých „milovaných Floor Work-och“ tanec v čistej forme. Prinajmenšom viac než polovicu minutáže postavy trávia vo vzduchu. Espejodová vytvorila také sugestívne zdvíhacie figúry, partnerské dramatické premety, že sa tají dych. Helena, jej mladá spomienka, chovanka Regina predvádzajú ohňostroj nápadov čo vďaka partnerom dokážu vytvoriť. Choreografka navyše dokáže dámy do vzduchu logicky vzlietnuť a nechať ich logicky pristáť. Pohyb plynie bez prerušenia na technické riešenia. Krkolomné dvíhačky pôsobia jednoliato, celistvo, v tom je ich sila. Silný energický náboj, ktorý prinášajú muži ako Osvald (syn zomrelého otca Alvinga) – Andreas Heise, či pastor – Ole Willy Falkhaugen, stolár Engstrand – Kristian Alm,  sú brutálne. Dynamika mužského tancovania choreografke výborne vychádza. Brutálna živelná sila s odhodlanosťou dám vytvára pravú esenciu dramatického konania. Detskí interpreti nie sú ako štatisti, ale skutočne tancujú a výkon chlapca ako malého Osvalda je jedným z vrcholov baletu, keď tancuje so svojím dospelým Ja. Záverečné dueto  kedy Osvald žiada matku, aby uľavila jeho trýzni, vpichla mu nadmernú dávku morfia a poslala ho na večnosť za jeho perverzným otcom, je nezabudnuteľným obrazom dvoch disponovaných tanečníkov a fantastickej režijno-choreografickej práce. Žiadna časť, žiadna pasáž či gesto tu nie sú samoúčelné. Rituálne a významotvorné gestá dodávajú charakterotvorný a náladotvorný prvok, ktorý je u Ibsena všadeprítomný a inscenátori sa výborne vedia vyhrať s minimom toho čo majú. Mokré vlasy ako všemocná vlhkosť nórskeho fjordu, rituálne sušenie vlasov, ovoniavanie, bozky, kúpanie vo vani, voda v kontraste k ohňu, ktorý  stravuje detskú izbu Osvalda keď ju podpáli, pivnice, detské izby, spoločné obedy, celý rad podstatných a divadelne sýtych obrazov. Ale čo je najdôležitejšie, nad všetkým vládne tanec. Partnerský, hlboký, rozjímavý, ubíjajúci a spaľujúci. Choreografku Cinu Espejord čaká veľká budúcnosť ak bude mať priestor k tvorbe a rozvíjaniu svojho pohybového slovníka. „Realizovať sám seba je to najvyššie, čo môže človek dosiahnuť“, napísal Ibsen v jednom liste Bjørnsonovi.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *