Mata Hari v Dutch National Ballet

Európsky baletný repertoár, ktorý už nie je fixovaný na jednotlivé súbory, ale najpozoruhodnejšie tituly si ľahko nachádzajú cestu k divákovi aj s využitím moderných technológií, obohatila Mata Hari. Šéf Dutch baletu v Amsterdame a choreograf Ted Brandsen logicky spojil Holandský národný balet s ikonickým príbehom holandskej rodáčky Margarethy Geertruidy Zelleovej, svetu však známej ako Mata Hari. Svoju víziu dejového celovečerného baletu spojil s hviezdou svojho súboru Annou Tsygankovou, ktorú táto rola, teda skôr jej interpretácia, už isto katapultuje k baletnej elite sveta, ak o nej niekto ešte pochyboval. Brandsenov balet držia pokope totiž tri veci. Pôvodná hudba Tarika O´Regana, ktorá bez zastavenia plynie v ostinátnom šialenom tempe, ako sme si zvykli u Glassa. Kaskády a šesťnástinky, neustále zrýchľovanie, nedelenie partitúry formálne na tanečné sekvencie, dokonca žiadne prechody medzi obrazmi, neustály tok zvuku šialene sa rútiaci vpred, akoby si v krátkych chvíľach pred smrťou hrdinka rýchle premietala obrázky svojho života, lebo času nie je nazvyš. Druhá vec držiaca pokope večer je výkon súboru. Brandsen neoklasicky urputne dokonale choreografuje pre svojich ľudí. Každá postava tancuje na špičkách, od Maty cez jej príbuzných, jávski domorodci, kabaretárky, kurtizány, šansoniéri, kvetinárky, aristokracia. Brandsen na rýchlu hudbu vyberá figúry, ktoré vyčnievajú zo zboru v epizódnych rolách strhujúcim tancovaním. Vysoké skoky, piruety, rotačné figúry, zdvíhačky, rýchle medzikroky, všetko to uháňa ako stratený a premárnený čas. Nestráca čas žiadnymi ornamentmi, či obrázkami, ženie sa dopredu. Tretím fenoménom je Anna Tsygankova. Tá podáva fascinujúci výkon. Preskočiac jej technické bravúry, ako náročné piruety v adagiu v prvej časti, neskutočne vymakané technické nuansy, vysoké jeté a všetko čo sa týka choreografie, je tu jej výkon ako herečky. Tsygankova medzi týmito tanečnými zastaveniami oslnivo hrá meniaci sa život hrdinky. A tu sa dostáva divák k samotnému osudu postavy. Fixácia na otca, ktorý zomrel čoskoro po tom ako skrachoval, život bez matky, snáď hľadanie starších mužov, ktorí by v jej duši zastúpili pilier otcovstva, láska k staršiemu kapitánovi holandskej armády Rudolphovi McLeodovi (Casey Herd), ktorého si bezhlavo vezme a porodí mu dve deti. Lenže už tu, pri ich pobyte na Jáve kvôli manželovej práci, sa prejavuje postupný a neodvratný rozpad nerovného vzťahu. Citlivá hrdinka, ktorá sa stala matkou, začne ako matka pociťovať častý pocit mnohých žien, že pre manžela už nie je tým, čím bola pred pôrodom. Začne žiarliť na obdiv žien k manželovi a sama si tak vnúti rolu krásavice, aby mu oplatila svoju žiarlivosť. Lenže kapitán nehodlá tolerovať manželkine výstrelky. Tragická smrť ich syna ešte prehĺbi priepasť manželstva. Tieto náročné zvraty a vnútornú vášeň postavy Tsyganková zvláda bravúrne. U Brandsena McLeod dramaticky opúšťa manželku a zanecháva ju osudu. Tu však Brandsen a jeho libretistka robia veľkú chybu, pretože nedokumentujú prerod opustenej, zaiste aj chudobnej krásavice s magickými očami na ženu, ochotnú dať všanc svoje dobré meno i mravy a stať sa orientálnou tanečníčkou v Paríži. Tsyganková tento prerod zahrá ako svoje vyjadrenie ženského vzdoru nie voči svetu mužov, ktorých obdivuje, ale voči skostnatenému a stuchnutému svetu žien, ktoré dobrovoľne abdikujú do rolí poslušných manželiek. Tsyganková  bravúrne zvládne slávny tanec Mata Hari pred sochou Šivu, svoju premenu na hviezdu parížskeho umeleckého sveta a tak isto dokonale i tragicky hrá aj svoj pád. Tu sa Brandsen rozkokošil a aby divák pochopil, doviedol na scénu Isadoru Duncan, ku ktorej utiekli obdivovatelia jávskej hviezdy úsvitu, či balet Russes, ku ktorému sa zranená umelkyňa obráti. Samozrejme márne. Skazu dovŕši ponuka jej milenca generála Kiepera (Jozef Varga), ktorý ju tentokrát kúpi nie pre hriešne noci v hoteli, ale pre špionážnu misiu. Toto handlovanie sa jej však nevyplatí a krehká žena sa zapletie do víru svetovej vojny, ktorú jej naivita a prostota nemôže dešifrovať. Podľa Brandsena Tsyganková nájde skutočnú lásku v svojom nepriateľovi, ruskom generálovi Vadimovi de Masloff (Arthur Shesterikov). Lenže prchavé šťastie nemeckej, či dvojitej agentky zničí odhalenie. A tak je pre výstrahu popravená za zavretými dvermi. Tsyganková dokáže vzácne svorne vyjadriť vnútornú túžbu a sny hrdinky stať sa samostatnou, zbaviť sa ohlávky konvencie, tak ako aj bojovnosť, vedľa až detskej túžby po láske, ktorá by ju konečne naplnila. Nebola by to láska obdivu, žiadostivosti, láska k hviezde, ale jednoducho láska k žene. Týmto Brandson vhodne vyjadruje svoj pohľad na mýtus Mata Hari, ktorý je opradený lživými informáciami, prekrúcaním faktov a nánosom túžby po senzáciách a drámach. Čo Brandsenovi chýba je akási baletná dramaturgia, ak niečo také existuje. Je to problém mnohých novodobých baletných rozprávačov. Ak kedysi, samozrejme napríklad u Petipu, ktorý definoval zákonitosti baletného rozprávania, nechýbal hlboký ponor do nálady, krajinomaľby, dnes to chýba. Dnes si nikto nechce lámať hlavu či ukázať patričnú drobnokresbu, charakter obrazov. Ak kedysi by bál na scéne, či scéna v kabarete mali určitú štruktúru, boli by reprezentované rozličnými zborovými a sólovými výstupmi, ktoré by boli prínosom k dielu, dnes toto fantazijné tancovanie a tableaux nahrádza povrchnosť. Sme na plese, tak tam tancujú plesové páry, sme v kabarete, tak sa tam hmýria všemožné kurtizány, herečky, sme vo vojne, tak tam máme vojakov. To je škoda. Chýba traktovanie a diferencovanie. Pretože ignorancia rôznorodosti v dejovom balete splošťuje výsledný dojem. Taktiež nemôžu rovnako tancovať kvetinárky a sólistka. Nemôžu sa rovnako prezentovať páni na holandskom bále a vojaci v zákopoch. Inak je choreografia príjemná, ale možno aj vďaka tomuto faktoru na konci máte pocit, že to presvišťalo jednotlivými zastaveniami, akokoľvek zaujímavými, ale všetko sa rozplynie v prach. V druhom dejstve sa navyše Brandsen zaplietol do pavučiny odbočiek. A tak najvýraznejšie zostáva veľké adagio neskúsenej Tsygankovej, očarenej istotou a mužnosťou svojho McLeoda. Samozrejme, tvorca môže ignorovať exotickú štylizáciu v záujme jednoty svojho umeleckého jazyka, ale v obraze javiskového konania by to nemal dopustiť.

O Mata Hari sa vždy hovorí ako o tanečnici, ale žiadny milovník moderného tanca v nej asi nevidí vzor. Inšpiráciu. Tú si privlastnili iné. Je to jej nálepkou kolaborantky a špiónky? Odpoveď balet neposkytuje, osvietenie Margarethy na Jáve a Sumatre zostáva záhadou. Výkon zrelej primabaleríny Tsygankovej však svojou pravdivosťou a odvahou ponoriť sa do drámy môže mnohé osvetliť. Vďaka citlivému a mimoriadnemu prežitku veľkej umelkyne tu zrazu máme ženu v svete mužov, žralokov, gentlemanov, generálov, umelcov. Ženu, ktorá sa možno infantilne a naivne vzoprela, ženu, ktorá si vybájila, že je „oko nového svitania“, „slnko“, či „matka božia“ – podľa prekladov jej umeleckého pseudonymu a aj umelkyňa. Možno to bola len odvážna žena, ktorá milujúc nespútané plavby po mori, jazdu na koni, pánske oblečenie, odhodila zábrany a ukázala svoju ženskosť. A tak v nej muži zrkadlili svoje túžby, ale ona v žiadnom z nich, možno až na toho posledného, nezahliadla zrkadlenie seba.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *