Dnešná operná inscenačná prax došla tak ďaleko, že je najlepšie sledovať mená režisérov, dôkladne si pozrieť fotky a naštudovať si, na čo si chcem vlastne kúpiť lístok. Calixto Bieito je stávka na divadelný zážitok, ale i šok. „Staromilcom“ sa odporúča jeho inscenáciám vyhnúť. Je to ale režisér, ktorý zo svojho vnútorného presvedčenia, svetonázoru aj politického podhubia vkladá do opery temné prúdy súčasného života. Jeho Tosca sa po niekoľkých krotkých inscenáciách opäť stala aktuálnym spoločensko-politickým ringom. Vo veristickej opere obzvlášť môže rušiť diváka inscenačný kľúč, ktorý sa vyhýba reáliám. Kostol, palác, Anjelský hrad, presná doba Napoleonovho ťaženia na Taliansko. Lenže u Bieita ani toto odbúrať nestačí. Abstraktný priestor nemá ani kaplnku rodu Attavanti, Angelotti nemá žiadny kľúč, maliar Cavaradossi nedrží žiadne farby a už tobôž nemaľuje žiadnu Magdalénu. V paláci Scarpia nevečeria, nemá čo, aj keď sa o tom niekoľkokrát zmieni, dúšok vína sa nekoná a Tosca nemá nôž, aby ho prebodla. Lenže Bieito sa zameriava na širšie súvislosti drámy.
Scarpia – to je diktátor Ríma, prefekt, despota, tyran, akých poznáme aj dnes. Policajný štát nie je ani dnes prekonaný pojem. Situácia v mnohých krajinách, napríklad našej zemepisnej šírke blízkemu Turecku, by obdobne poskytla kontúry takejto dráme. Scarpia miluje blondínky, vyžíva sa v hriešnych chúťkach, mučení, miluje moc. Sieť agentov a prisluhovačov je na jeho strane. A na jeho strane je aj zmanipulovaný dav. Teda národ, ľud. Nie je to ako u nás? Nemilujeme prezidenta, ale máme ho ako istotu, ako nutné zlo, ako obraz toho, že vieme, čo od neho čakať. Toto je sloboda, či demokracia? Podobne je na tom Scarpia. Tak isto masy milovali aj iných diktátorov, ktorí k nim hovorili ich jazykom. Jazykom populistických hesiel, sociálnych fráz, istôt a prísľubov. Keď Tosca vkročí do kostola, vytiahne spoza steny biely pás, ktorý ťahá javiskom, akoby sama začala zamotávať svoj osud tým, že sa v tento deň, keď sa tu skrýva utečenec, politický väzeň Angelotti, zamotala vo svojej ceste. Kam táto cesta povedie dobre tušíme. I keď u Bieita nekončí opera dramatickým skokom z bašty do Tiberu, pretože tam hrad ani nič podobné nie je. Dve klaustrofobické steny sa zužujú a strop klesá či rastie podľa emotívnej nálady. Bieito je majstrom šoku a tak neprekvapí, že Angelotti vyzerá skutočne hrozne po rokoch väzenia a súčasnú dobu nepokoja a pomalého zániku symbolizuje aj tabula, ktorú drží: „Vaše mlčanie vás neochráni“. Výstredný politický väzeň, kostolník, bezdomovec. Prečo nie? – Dnešný človek kostol má ako archaizmus, či múzeum a možno ich už zbúrali islamisti a žiadne v našich mestách nestoja. Toto je pochmúrna vízia sveta, kde vykorenená morálka a etika zahynuli a je len moc a egoizmus. Druhé dejstvo je brilantné. Geniálna Pucciniho dramaturgia s hudobnou symbiózou, táto majstrovská ukážka opery, je v Bieitovej prepracovanej réžii bez nábytku, rekvizít, strhujúca. Nič tu nie je ako má byť, ale aj tak je to číre divadlo. Úchvatným nápadom je, ako Scarpia Tosce vnúti tašku z butiku a tá sa odchádza prezliecť, aby sa vrátila ako blondínka v luxusnej toalete. To je jeho sen. Jeho túžba. Takto videl Floriu Toscu. To ako vedie Bieito operných spevákov k herectvu by mal vyučovať, lebo je to absolútne. Tento herecký koncert Toscy, Cavaradossiho a Scarpiu vrcholí, keď Tosca súhlasí, že sa s ním vyspí. Vábivými pohybmi naoko hrá jeho hru, rozprestrie si ho na zem, sedí mu na rozkroku, rozopína mu košeľu, zvádza ho, vysmieva sa mu a táto submisívnosť a dominancia ho vzrušujú. A keď sa hudba blíži k miestu smrti, vezme mu jeho okuliare, briskne im ulomí nožičku a tú vrazí ako bohyňa pomsty do mužovej krčnej tepny. V Bieitovom divadle nechýbajú potoky krvi, vo veristickej dráme, kde postava spieva: „zadus sa krvou“, úplne presné. V tomto zostal režisér verný libretu.
Opera sa na scéne Nórskej národnej opery hrá bez prestávky. To je úžasný dramaturgický ťah, tým Bieito stupňuje svoje obrazy, napätie a čriepky skrytých hrozieb. Speváci spievajú božsky a sú typovo oslniví. To, že má Bieito zmysel práve pre hudobné divadlo, potvrdzuje jeho muzikálnosť a pozornosť k detailom. Pastierik v treťom dejstve je skutočne na scéne, je to pekný chlapec v školskej uniforme, ktorý spieva lyrické verše, aby popritom lízal lízanku v tvare srdca, celkom ideálne činnosť jeho veku. Lenže dnes už chlapci tohto veku nechcú lízať lízanky, hrať sa, dospievať, chcú byť ako ich rodičia „dospelí a moderní“. A tak chlapec lízanku rozbije. Rozláme, rozkope a hnev z neho predurčuje pochmúrnu zmenu v hudbe. Takéto obrazy sú pre Bieita typické, sú dokladom jeho fantázie a práve oným politickým zrkadlom. Deti, čo chcú vraždiť a nechcú byť deťmi, dospelí so svojimi úchylkami a démonmi, dav nenávidiaci elity a establishment, náruživosťou zmietaní mocipáni, svet na prahu katastrofy, svet pred krokom do priepasti.
Aj toto môže byť Tosca v 21. storočí. Politická dráma, ktorá nie je tak o Tosce, ako o mužovi, ktorý chce diktovať svoje rozmary všetkým okolo seba. Viesť národ ako vodca svojimi údoliami, brať si čo sa mu zapáči a rozhodovať o životoch iných ako dávni rímski imperátori. Strašlivý obraz zmaru, ako z televíznych udalostí. Ako? Nedeje sa to skutočne?
Photo: Erik Berg
