Ako ste si isto všimli, mal som dlhšiu prestávku. Začal som totiž premýšľať, kam sa uberá súčasná produkcia operných domov či baletných predstavení. Divák sa teší na predstavenie a potom už cez prestávku je ťažko sklamaný. Čoraz častejšie potom ešte viac na ďakovačke, kde má vedľa monumentálnych ovácií pocit, že je buď blázon alebo ignorant, a že čo to u ostatných divákov vyvolalo takú vlnu energie k aplauzu. (?)
Súčasná doba praje moderným PR kanálom. Marketing svetových divadiel rastie a ponúka očarujúce video spoty, fotografie, rozhovory, lektorské úvody, profily tanečníkov. Pod dojmom jednej takej reportáže som sa vybral do Mikhailovského divadla. Okúzľujúca reportáž hovorila o 3D efekte, ako divák bude pohltený a vtiahnutý do rozprávkovej imaginárnej scénografie Popolušky. A vskutku; vo výborne zostrihanom spote to vyzeralo lepšie ako veľkofilm. A tak som sa ocitol v mojom obľúbenom divadle v Petrohrade a tešil sa na zaujímavú výtvarno-scénografickú udalosť a samozrejme aj na patrične vysoké, nadpriemerné tanečné výkony.
Pri vstupe do medovo omamného hľadiska tohto krásneho divadla, nad orchestrom dominovala špeciálna opona, na ktorej veľký ciferník romantických hodín ukazoval čas, ktorý zostáva do predstavenia. Bohato zdobené záhyby ťažkej a pompéznej opony, vyvolávajú senzačné očakávania. S hudbou predohry sa opona (v projekcii) roztvorila, hodiny sa začali premieňať v storočné vráskavé stromy, ktoré sa preplietali a rozpletali, až sme sa ocitli v záhrade domu Popolušky, do ktorého sme nakukli oknom. Lenže 3D efekt bol zrazu preč keď projekcia zhasla a cez tyl (slúžiaci ako projekčná plocha), sme videli interiér izby. Tyl sa samozrejme musel ešte zdvihnúť a spevnený spodný okraj, tak ako vždy, priamo sekal imaginárny vzduch presýtený efektom projekcie. No a tak to bolo vlastne stále. Jedna projekcia na zadnú projekčnú fóliu, projekcia na predný tyl, ktorý musí prísť dolu a potom zas vyjsť navrch, mohutné realistické kulisy, vlastne dnes už štandardný mix starých dobrých postupov a moderných vymožeností. Ale, že by to bolo niečo nevídané? – Niektoré pasáže boli výtvarne veľmi pekné, závislé na dokonalej súhre tanečníkov – hudby – a projekcie, ktorá beží (trebárs útek Popolušky z plesu na zámku). Stále však divák cítil tieto švy, ktoré držia túto hru na ilúziu a pravdu pokope. Niekedy boli švy delikátne, ručné, niekedy na starom šijacom stroji, ktorý jemnú látku priamo rozsekal silnou ihlou. Niekedy to boli poskakujúce blchy ako keď vyšíva dieťa, inokedy konské stehy na hrubé záplaty.
Čo však bolo rušivejšie ešte viac, bola absencia jasného psychologického jednania postáv a väčšia interakcia klasických baletných figúr a dramatickej linky. Mikhail Messerer čo si pamätal, či mu to iní vypovedali, použil choreografiu Rostislava Zakharova. Bohužiaľ, dnes by si príbeh žiadal oveľa radikálnejšie rezy. Napríklad: na ples sa princ dostaví s bičíkom – čo prišiel z lovu? Zároveň na ples prídu traja podivní cudzokrajní princovia. Čo tam oni chcú? Veď princ nemá ani maminku a nikto ich neprivíta ako hostí. Keď príde Popoluška za zvukov éterickej Prokofievovej hudby do sály, princ je akurát neviem kde? – v študovni, či v loveckom salóniku na zámku? Aj celá aktivita macochy a jej dvoch dcér na plese je trochu nejasná. Monumentalitu celku umocňujú v druhom dejstve gigantické zborové tance. Podobne tretie dejstvo má veľké dynamické premeny, pretože princ hľadá Popolušku podľa črievice po celom svete. Tu funkčne dobre funguje projekcia, ktorá animuje mapy a dovysvetľuje, že princ sa tak ocitá v Španielsku, potom niekde v Arábii, až skončí doma v sladkej Francii, náhodou pri dome Popolušky. Postava dobrej víly v tomto prípade významnú rolu nemá. Ak jej čary pôsobia, robí to skryte vo fantázii diváka. Poučenie, morálny imperatív rozprávky sa tiež nekoná, lebo macocha a zlé dcéry kamsi zmiznú a choreograf sa sústredí na adagio princa a Popolušky. A tak ďalej a tak ďalej.
Takže čo dodať? Rozhodne ako kritik, ani náročný divák, nejasám. Orchester, tentokrát ako rodní muzikantskí druhovia Prokofieva, si s ním nepohral. Zvuk bol častokrát hrubý, nepekný, rozhodne nie farebný a problémy telesu robila aj súhra, tempá či intonácia. Dirigent Pavel Sorokin si pochvalu rozhodne nezaslúži.
Hlavná hviezda večera bola Angelina Vorontsova ako Popoluška. Je to očarujúca balerína, ale práve režijné a choreografické klišé jej nepomohlo. Arabesky s metlou keď osamie doma, či pantomíma keď sa hrá so stoličkou a predstavuje si, že to je jej vysnený nápadník, režijne a pohybovo nie sú v poriadku. Skoro by som povedal: „chudák baletka“. Vorontsovej zjav je úžasný, je to balerína veľkého kalibru, ale tu nemá čo prezentovať. Ako sólista sa viac a viac presadzuje v súbore Ernest Latypov. Úprimne povedané, neviem prečo. Keby som ho porovnal s Českom, je to samozrejme nadštandard. Ale (!). Technicky aj herecky ma zaujal Šašo. V ruskom balete, či skôr sovietskom, má šašo veľkú tradíciu a tento šašo Roman Volkov, sa brilantne uviedol v extravagantnej variácii na plese. A jeho celkové modelovanie figúry bolo roztomilé. Macocha a sestry sú tu interpretované dámami. K tancu toho toľko nemajú, ako by sa možno žiadalo. Ročné obdobia reprezentujú štyri baleríny, ktoré sú však v koncepcii podivné. Pretože ročné doby nie sú proporčné. Jedna je sama, iná zase s gavalierom, ďalšia s malým sprievodným zborom.
Je to evidentne bohatá produkcia. Desiatky kostýmov, premien, gigantická stavba osvetlená sviečkami – princov palác, cesta za Popoluškou, je to gigantický výpravný balet. Bohužiaľ sa v ňom vytratila prostota a krása rozprávky. Dôležitosť vzťahov. Napríklad Popoluška nemá otecka. Vystupuje len macocha a sestry, celý sujet je mierne sploštený pre to, čo sa dobre hodí na tanec. A jeho choreografia nie je nič moc.
Ťažko povedať, čo to je. Lístky zohnať je skoro nemožné, divák je šťastný. Rodiny s deťmi, bohaté manažérky, japonskí turisti, ktorým stačí prvé dejstvo, široké spektrum publika. Všetci si pochvaľujú, radujú sa, že sú v divadle, v divadelnej reštaurácii ako za cára tečie šampanské a dizajnové zákusky v nekresťanských cenách. Je toto ale chrám múz? Možno by som skôr nechal reštauráciu a vyhnal týchto riaditeľov a tvorcov – ako kupcov z chrámu, ktorý nemajú sebakritiku a v záujme ziskov zo vstupeniek zveličujú a zveličujú. Rozhodne by mi nevidieť túto Popolušku s „úžasnými efektmi“, žiadny srdca bôľ nespôsobilo.
foto: Mikhailovsky Theatre
