Adéla Janská: Pro tebe klid

Premýšľal som nad úvodom dnešného článku, pretože sa vždy snažím zasadiť videné do kontextu. Vytrvalo som si robil poznámky a pripravoval sa, pretože písanie nie je terapia pre pisateľa a nemá ňou byť ani pre čitateľa. Zaujal ma nepomer s akým stránky, kde chodím na email, informovali o športovkyni, zjazde KSČM, prezidentovi i premiérovi. A pretože som bol v cudzine, vôbec som netušil, čo sa deje. A až po dvoch dňoch som pochopil, že zomrel Miloš Forman. Najprv som zaregistroval typické heslovité: najlepšie filmy a až potom dôvod, že to vlastne píšu preto, že gigant svetového filmu umrel.

Zvláštne, pretože práve u neho, s jeho typickým humorom a neustálym reprízovaním jeho filmov v televízii, reedíciami na DVD (dokonca za 19Kč), som nadobudol pocit, že je to akýsi prorok, ktorý je večný. Herečky totiž starnú, na javisku sa menia, speváčky strácajú vysoké tóny, baletky rotáciu, ale tento Matuzalem, ktorého počúvať vždy bolo inšpiratívne, akoby bol dub. A zrazu ďaleko, za morom, v svojom novom domove, v zvláštnom americkom exilovom sne, ticho skonal.

Medzi nekrológmi, či spomienkami, ma zaujala až esejistická a obrazová stať pre Lidové noviny od Jana Lukeše. Spomína sa tam, ako slávny režisér už v roku 1989 povedal v rozhovore pre denník Svobodné slovo: „to je zásadní otázka moderního světa, zda člověk chce žít v džungli, nebo v zoologické zahradě“. Myslím, že prorocká veta a jej hĺbka si dnes už nepotrebuje privlastňovať žiadny výklad. Možno len pár minút premýšľania v svedomí každého.

Ďalšiu podobnú myšlienku som prečítal v článku bulharského novinára, ktorá zvnútra rieši kauzu možnej spolupráce prednej svetovej lingvistky Julie Kristevovej. Otváranie archívov sa dotýka aj našej krajiny, či už dnes Českej či Slovenskej republiky. Diana Ivanova, bývala publicistka Rádia Slobodná Európa, veľmi múdro hovorí, že kauza, a nielen táto, ale isto aj tie naše ukazujú: „zúfalstvo, ktoré vládne v našej spoločnosti vo vzťahu k pravde.“ Novinár Jovo Nikolo pokračuje, akoby poznal aj naše domáce weby a situáciu: „Silná a hrubá slova hodnocení a protikladné čtení ukázalo jak moc jsme poznamenaní naši minulostí.“ Svoju úvahu dovádza k vzrušujúcemu finále, ktoré je jednou z najpoučnejších viet,  aké som dlho nečítal, hlavne v kauzách „dobrých“ – „zlých“ serverov, webov, agentov, špiónov. „Bolestný je pocit, že žádná komise nemůže nahradiť Pravdu. Pravda není v dokumentech, ale mezi námi, ve vzájemném rozhovoru“. Spisy dávajú mnoho dôvodov k hystérii. Niekto by ich radšej barbarsky zničil, aby bol pokoj, iní im pripisujú prehnanú váhu a nerozlišujú možnosť prezumpcie neviny a už zdvíhajú kamene a päste, aby lynčovali osoby, ktoré boli často k spolupráci donútené,  vydierané, či zneužité.

Vykorenený svet začína byť čím ďalej viac na hranici hystérie. Stačí, že cenu dostane niekto nebezpečne blízko pravicový, či rasistický a už je kauza. Jedny začnú ceny vracať, ďalší ich radšej zakážu. Porozumenie a dialóg sa vytrácajú, tak ako možno vo vzájomnom rozhovore hľadať pravdu? A teraz som sa dopracoval konečne k podstate dnešnej eseje. Náhodou som v televízii zachytil správu o výstave generačne mladej umelkyne Adély Janskej. Tieto udalosti v kultúre na poli českého výtvarného umenia sledujem už s určitým dešpektom, podobne ako Cenu Jindřicha Chalupeckého, pretože začínam mať pocit, že čím väčšia hlúposť tým sa o nej viac píše. A tak po strhujúcej výstave Kinteru v Rudolfíne, v Ostrave protipól tvorila komorná výstava úchvatných figurálnych obrazov Jánskej. Skoro mi vybuchla televízna obrazovka, keď som v reportáži uvidel, že maliarka maľuje figúry. A nebolo to tak dávno po vydarenom dokumente z medzinárodnej produkcie o Lucianovi Freudovi a tak ma akési latentné tiahnutie k figúre hneď rozrušilo. Nemyslím tým len na náročnosť a remeslo. Môjmu názoru, že maliar môže maľovať abstrakcie až keď zvládne figúru, zátišie a klasické techniky, by sa isto dnešní kunsthistorici a teoretici vysmiali. Vidiac pôsobivé, kompozične osobité zátišia Jánskej, som sa vrátil do určitého spomienkového sveta v Ruskom múzeu, kde vedľa seba voľne nadväzujú nádherné obrazy Repina, Serova, Levitana, Korovina. Úplne som sa zasekol a premýšľal som, odkiaľ sem priletela umelkyňa, ktorá dokáže maľovať olejom takéto obrazy. Ako osobe divadelnej mi je táto zdanlivo úprimná, neherecká intimita modelov Janskej blízka. Zároveň však vôbec nemusí ísť o citlivosť či cudnosť modelov, ktoré si v pózach svojich vnútorných besov či stíšených monológov, zakrývajú rozličnými gestami tvár. Celkové vyznenie je nielen súhrou bravúrnej techniky maliarky, jej citu pre farebnosť a kompozíciu, ale je to akási vnútorná inhalácia oparu týchto tak fyzicky hmatateľných ľudí. Janská bravúrne vystihuje rôzne odtiene pleti a telo pôsobí neobyčajne fyzicky autenticky. Pod kožou pulzuje krv, zbiehajú sa šľachy, kĺby modelujú spolu so svalstvom anatómiu tejto pitvy.  Až sa chce premýšľať, kde sa to naučila, pretože to nie je žiadny pokus, je to zrelé dielo. Zároveň však autorka výborne dokáže pracovať s hmotou okolo človeka. Drapéria a odevy vyzerajú realisticky, len zblízka sa odhalí vzrušujúca až hieroglyfická skratka, s akou bravúrne výtvarníčka narába a vrství farbu, aby spolu vytvorila objem aj dekór.

Rozhodne treba na túto umelkyňu upriamiť pozornosť. Jej obrazy akoby vyjadrovali všetku túto ľudskú krízu našej doby bez toho, aby sa tvárili ako vrcholná línia umeleckého bytia. Skromná umelkyňa nemá ani web a nepracuje na svojom PR ako kdejaký dizajnér trička, či youtuber, čo prišiel s prisprostým nápadom. Aj toto je zodpovednosť. Podporiť totiž to,  čo je pravdivé a nechať zahynúť to, čo je klamstvom. Miloš Forman v mnohých podobách preskúmal nielen na vlastnej koži, ale aj na plátne filmov vzťah a zápas jednotlivca s mocou a systémom. Jeho obrazy a scenáre sa stali jasnejšími a zrozumiteľnými divákom celého sveta, pretože prekonal hranicu jazyka Kafku a obrazom vytvoril situácie, ktorým rozumieť vnútorne. Podobne je na tom aj gesto, tanec, výtvarné umenie. Nech si kdejaké weby platené ktovie kým píšu čo chcú. Nedivil by som sa, keby tí čo volali a odhaľovali zlo, sami boli jeho strojcami. Žiadny web nemôže nahradiť pravdu. Žiadne spravodajstvo. Žiadny reportér. A tak zostáva možno už len otázka, ktorú si dávame často tak ako Pilát Pontský: „Čo je to pravda?“ Alebo možno: chceme žiť v džungli? Či v ZOO?

 

Foto: reprodukcia obrazu Adély Janskej zo série Bez obrysu.

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *