Jakub Hrůša na BBC Proms

„Domove vzdálený!“ – To je jedno zo zvolaní básnika Jiřího Muchu a skladateľa Bohuslava Martinů v prekrásnom diele Polní mše. Dnes, v rokoch slobody, význam domova pomaly ustáva. V zmysle národnom, patriotickom i univerzálnom. Doma je dnes moderný človek všade tam, kde sa cíti dobre a nemusí to byť vôbec rodná krajina, tobôž mesto, či kraj. Prečo začínam týmto? – Pretínajú sa tu dve línie. Prvá – umelecká, druhá – spoločenská. Jakub Hrůša, vynikajúci dirigent, dostal veľkú šancu na legendárnom londýnskom festivale BBC Proms, ako nasledovník zomrelého Jiřího Bělohlávka dirigovať jeden z festivalových koncertov v slávnej, gigantickej Royal Albert Hall. To, čo dokázal Hrůša sa rovná zázraku! Vložil tematický koncert s názvom: The Bohemian Reformation do dramaturgie mnohorakého festivalu. Žiadny Mahler, Čajkovskij, Beethoven, žiadny zábavný repertoár šlágrov. Pre britské publikum dirigent zostavil náročný poslucháčsky program na tému českej reformácie. Famózne. (Prvá otázka znie, počuli sme niekedy doma taký nápaditý koncertný program? – Nie!) Na úvod originál: Husitský chorál: „Ktož jsú Boži bojovníci“ zaspievaný mohutným mužským zborovým telesom a capella. Na motto koncertu sa napojili dve básne zo Smetanovho cyklu Má vlast: Tábor, Blaník. Nasledovala Polní mše Bohuslava Martinů. Ako zlatá niť sa aj po prestávka tiahne dramaturgická linka cez Dvořákovu Husitskú predohru, úryvok z Janáčkových Výletov pána Broučka z husitskej scény a záver tvorila Sukova Praha. Hrůša dirigujúc BBC Symphony Orchestra tak vzdal hold kvalitnej českej hudbe, neznámej aj mnohým zarytým abonentom symfonických koncertov v ČR a v dňoch, kedy si republika pripomínala výročie augustovej okupácie, tak ukázal celkom iný, európsky, humanistický pohľad na vlastenectvo a vzťah k vlasti. Že české médiá prehliadli „prázdninovú“ smrť veľkého básnika Jiřího Kuběnu, ktorého verše oslavujú český jazyk, jeho spevnosť a obrazotvornosť, je už skoro normálne. Ale, že médiá a stanica art, či rozhlas(ten aspoň oneskorene koncert uviedol so zasväteným úvodom) , ktoré donekonečna reprízujú svoje archívy, tridsať rokov staré operné inscenácie, kdejaké profily pochybných umeleckých osobností napojených na zväzky ŠTB miesto toho, aby získali práva pre vysielanie takéhoto lukratívneho koncertu, to je škandál. Aj to vyjadruje svojim spôsobom práve vzťah k domovu. K jeho významným osobnostiam. Vo chvíli skonu sa vždycky mierne zobudia, ako to potvrdila nedávna smrť šéfdirigenta Českej filharmónie Jiřího Bělohlávka, ale inak? Vrcholom komickej trápnosti bola reportáž v kultúrnom spravodajstve, kde k informácii o koncerte bežala video upútavka na baletnú Polní mši veľkého Jiřho Kyliána, čo však ani v popiske uvedené nebolo, len názov Baletní symfónie, ako sa trojvečer v ND volal (Otázka druhá, keď môže za športovcami tretej ligy cestovať televízny štáb po zemeguli, nemala ČT jednu kameru do Londýna?) (Otázka tri: Koľko takých koncertov, ako bol tento reformátorský večer v Londýne, sa v sezóne v cudzine koná? Odpovedzte si sami.) Pripomína mi to slová mimoriadnej tenistky Martiny Navrátilovej, ktorá spomína, že keď hrala po emigrácii tenisový grand slam, tak doma inteligentní fanúšikovia vedeli, že hrá ona, pretože ten konkrétny zápas komunistická televízia nevysielala. Áno: „domove vzdálený!“ Hrůša naštudoval nielen výborný program, ale každému dielu v tejto národnej mozaike s jednotným mottom v mnohých nuansách vtisol detailnú drobnokresbu. Vedľa komornej, ale mimoriadne naliehavej Polní mši s fantastickým výkonom Svatopluka Sema v barytónovom parte a perfektne, nielen muzikálne ale aj jazykovo, naštudovaného pánskeho zboru BBC.

Podobne ako literárny historik Martin C. Putna charakterizoval dielo Kuběnu: Básnik katolicizmu a erotizmu, „Básnik oslavitel“, by sa dali hodnotiť aj v širšom kontexte diela, ktoré Hrůša vybral. Diela na hrane starého a nového. Vzbura voči katolicizmu, reformácia starých poriadkov, náboženstva, nová túžba a hľadanie. Otázka štvrtá: Čo však hľadá dnešný človek? Kto ho môže reformovať? Už sa nemodlí ako Ježiš a Jiří Mucha s vojakmi v Polnej mši hneď na úvod: Chléb náš vezdejší dejž nám dnes a odpusť nám naše viny, jakož i my odpouštíme“. Chleba je dostatok a slobodná vôľa človeka žiadne viny nepripúšťa. Podobne ako prastarý motív chorálu rozvíja Smetana či Dvořák v svojich dielach, tak mnohé myšlienky a motívy, témy, obrazy sa vybavujú v mysli človeka počúvajúc túto silnú hudbu. Iné obrazy vidí Angličan s detailne pripraveným programom od usporiadateľov, s textami v koncertnej sále, inak ich vníma zakorenený človek v dedičstve otcov, v svojej vlasti. „Ať ruce Tvé mne domů dovedou“, modlí sa k Bohu Svatopluk Sem v barytónovom sóle. Jeho nádherná farba hlasu, vyrovnané registre, čistá intonácia a dlhé melancholické frázy s výbornou dychovou kultúrou, to je skutočná poézia, ktorá nie je postavená na formálnosti rýmov, ale na obsahu. Hrůša s mimoriadnym citom, ako maliar historických fresiek, traktuje diela. V Mé vlasti nezabúda na kontrastné lyrické miesta, aby naopak monumentálne vyzneli dychové pochody husitov s trúbkami a tympanmi. Je rafinovaným počinom už skladateľa, že blanícki rytieri tu vystupujú zo svojho zakliatia v citácii chorálu a tak týmito, povesťami opradenými záchrancami skladateľ rehabilituje husitov. Dvořákovu predohru dramaticky graduje ako symfóniu farieb k obrazu. Zvukovou lahôdkou je štvorminútová pasáž z Pána Broučka. Je to po lahodnej hudbe výletu na mesiac zrazu strhujúca, monumentálna Janáčkova vidina za zvuku organu Týnskeho chrámu a zvonov stovežatej. Sukova Praha, to je poslucháčsky zážitok. Od úvodných sonórnych, ťaživých tónov chorálu je možné vidieť Prahu historickú, umeleckú, rudolfínsku, reformátorskú, popravu na Staromestskom námestí, Prahu poníženú Heydrichom, okupantmi, Prahu zakliatu v režime veľkého sovietu i Prahu demokratickú,  s nevkusnými obchodmi v historickom centre (Otázka piata: Tie matriošky a baranice majú vyjadrovať typické artefakty domoviny?), stánky s občerstvením, podvodné zmenárne a taxi služby, bezdomovcov pri pätníkoch historických budov nesmiernej krásy. Silueta Hradčian zatienená Stalinovou sochou na Letnej, tiene šibenice vyvražďovania na čele s monster procesom Milady Horákovej, Palachovho ohňa, guľky bratských okupantov v rizalitoch Národného múzea, zvuk kľúčov i hlas spievajúci: „ať vláda věcí tvých se lide k tobě navrátí“. (Opäť husitské motto.) To všetko a omnoho viac možno vidieť v Sukovej Prahe. Tak ako aj v Prahe dneška. Je ako kronika. Je ako zmenšená domovina. Zrkadlo národa, vlasti.

Autorský predobraz Svatopluka Čecha, inšpirácie Smetanu a Dvořáka, syn výtvarníka Jiří Mucha, aj tieto rafinované odkazy na osobnosti kultúrnej scény majú mnohé čo dopovedať. Hrůša vsadil na náročný program, ktorým strhol publikum obrovského auditória. (Otázka posledná; nie je koncert, kde rečou univerzálnou hovorí hudba, lepšia pocta než nekonečné besedy v televízii, či falošné národne obrodenecké prejavy, ktoré doma tak ľúbia?) Aj v svojej domovine by si za to zaslúžil uznanie, ktorého sa však ťažko dočká. Možno až vo veku starého kmeťa.   „Volati budu k Bohu nejvyššímu, Bohu silnému, který dokonává za mne!“ Zakončuje Martinů svoju vojenskú omšu. Nedefinuje či je to Boh katolícky, protestantský, luteránsky, husitský, verí v jedného Boha. Tak,  ako ho videl aj básnik Kuběna, ktorý v jednom zo svojich posledných rozhovorov odsúdil dnešné rúhanie sa „voči nádheře a vznešenosti Božího stvoření, čili Kráse“. Tieto slová nepochybne napadnú každého citlivého človeka, keď počuje apoteózu Sukovej Prahy a cíti, že „domov vzdálený,“ môže byť aj metafora pre človeka, ktorý sedí niekde v svojom dome a konaniu súčasných politikov, spoluobčanov už nerozumie. Iná forma exilu.

 

foto Jakuba Hrůšu Zbyněk Maděryč

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *