Naše násilí, vaše násilí

Dlho som váhal, či sa vyjadriť k najväčšej divadelnej kauze, ktorá prekonala aj škandál s Pitinského Daliborom. Isto spomínate. Akosi som vnútorne cítil, že neviem nájsť správne slová, ako sa zastať Frljićovej inscenácie. Dokonca som dostal na email akýsi pamflet, kde bolo všetko výborne prekrútené v duchu správnej fake news. Už je to tu. Odpoveď mi poskytol až rozhovor so spisovateľkou Petrou Dvořákovou, ktorá mimo divadelného sveta výstižne a stručne vyjadrila celý problém. Vyjadrila svoj názor v nadväznosti na zdesenie Dominika Duku a odpoveď presne pomenovala v pár slovách: „.. nerozlišuje, co je umění, a co spadá do oblasti etiky“, povedala Dvořáková v rozhovore pre Lidové noviny. A to je úplne presné a tým dala impulz aj mne, aby som sa s vami podelil. A toto je pravda. Nemôžeme vytrhávať z kontextu divadelného predstavenia fragment a stavať ho do bulvárnej roviny a škandalizovať. To, čo sa stalo v Brne, možno režiséra utvrdilo, že jeho réžia je vlastne správna, pretože vzbudzuje také veľké emócie. Komu sa to podarí, aby na javisko vtrhli diváci, ktorí si riadne kúpili vstupenky, vyhnali hercov zo scény a predčasne ukončili predstavenie? O tom možno snívali najväčší režiséri dvadsiateho storočia, ktorí kodifikovali réžiu ako umelecké vyjadrenie, remeslo i syntézu vízie a hereckej práce. Myslím, že Bohumil Hrabal napísal na margo autorstva, že dobrý autor je ten, ktorému po prečítaní jeho knihy chcete o polnoci hoc aj v pyžame dať facku. Takže tieto útoky, urážky a lynčovanie režiséra, je vlastne poklona. Hoc od tých, ktorí hru ani nevideli. A možno v divadle nikdy ani neboli.

V rozhovore pre české Divadelní noviny Frljić na margo škandálu svojej predchádzajúcej réžie v Poľsku povedal: „Každé divadlo je politické. I to nejkonzervativnější je ve své podstatě politické, protože podporuje status quo. Takže i ten, kdo si to neuvědomuje nebo říká, že se politice vyhýbá, je součástí politické situace a světa a svými činy o jeho podobě rozhoduje.“ To je tiež pravda. Čo je vlastne také hrozné na obraze, keď Ježiš znásilňuje moslimku? Už len z týchto troch slov na citlivého diváka dýcha silná javisková metafora. Nie je nemorálne skôr v správach ukazovať teroristov ako vykonávajú exekúciu na zajatcoch? „Žijeme v extrémní době a ta si vyžaduje extrémní divadelní jazyk. Ačkoli se nedomnívám, že můj divadelní styl a obrazy jsou až tak přehnané, natož extrémní. Vycházím z reality a ukazuju ji na jevišti. Položím ji pod lupu a zvětším. To je vše.“ – komentuje Frljić svoj režijný jazyk. Presne sa tak dotýka doby, ktorá sa v mnohom vymkla z kĺbov. Akoby Eliotova Pustina, či biblická Apokalypsa skutočne začínali nastávať. Stačí sa pozrieť na zmätenú prírodu, extrémne sucho, ktoré nie je o tom, že je ľudom teplo. Ale o tom, že sa neurodí pšenica a bude drahý chlieb, že zvieratá nemajú čo jesť a bude logicky drahšie mäso, že nebude ovocie, fazuľa, zelenina. Akoby nestačil Frljićov škandál v Brne, už je tu ďalší. Kauza Českého rozhlasu, ktorý si dovolil v relácii o literatúre použiť niekoľko slov typu: penis. Darmo, že je to úryvok z vynikajúcej prózy Linie krásy popredného britského spisovateľa, už sú tu hlásiči morálky, ktorí žiadajú potrestať redaktorov i celé rádio. Čo sa to deje? – A to sme v rovine umeleckej. Nekomentujeme extempore našich politikov.

Dvořáková to jasne nazvala. Umelecké obrazy nie sú záležitosťou etiky. Sú v gescii umenia. A umenie od nepamäti hovorí o krutých, vulgárnych, nervy drásajúcich výjavoch. Pretože sa v každej epoche svojim spôsobom, štýlom, slohom snaží nastavovať zrkadlo súčasníkom. Nemali by sme zakázať hrať Madama Butterfly? – Však je to nemorálna opera o sexuálnej turistike v Japonsku. Úplná zvrhlosť. A čo Shakespeare? To je studnica a brilantný návod ako konať intrigy, zištne dosahovať svojich cieľov. Návod pre psychopatov a sériových vrahov. Spáliť ho. A čo obrazy? Nenastal čas konečne dokonať prianie súčasníkov Michelangela a zoškrabať tie nahaté fresky v srdci kresťanstva?

Oliver Frljić je výborne vyzbrojený intelektuál, znalec dejín i brilantný dramaturg a samozrejme režisér. Jeho svetonázor je logicky utkaný z tráum Juhoslávie, tragického rozpadu a niekoľkoročnej krvavej tragédie post juhoslovanských štátov. Nie je to žiadny blbec, či samoúčelný provokatér, ako možno boli autori takzvanej coolnes dramatiky, ktorí sa hrali s perverznosťami, vulgarizmami a obrazmi, ktoré dovtedy javisko nevidelo: odrezávanie pohlavných orgánov na scéne, felácia, nezmerná brutalita verbálnych prejavov i neverbálnych a podobne. Naše násilie, vaše násilie, bolo pozvané aj do Švajčiarska. Keď predstavenie videli reprezentanti, ospravedlnili sa, zaplatili divadlu všetky náklady, ale inscenáciu z programu vyškrtli. V Brne boli statočnejší. Ustáli mediálnu búrku a zachovali si tvár svojho predchádzajúceho rozhodnutia dramaturgickej rady festivalu. „Posvátný je pouze lidský život“, – odkazuje Frljić, a aj to sa dnes v dobe pomýlenej demokracie vytratilo. Frljić veľmi zaujímavo a možno i vizionársky komentuje aj utečeneckú krízu v Európe. Jeho odpoveď ukazuje široké súvislosti a znalosť nielen histórie, ale aj sociológie. „Uprchlická krize je podle mne logickým důsledkem toho, co probíhá v Evropě po celou dobu po druhé světové válce. Nedošlo ke skutečné denacifikaci, a jak říká Bertolt Brecht, fašismus je konečným stadiem kapitalismu. Podle mne i antisemitismus a rasismus, i holocaust je jedním z projevů či důsledků tohoto stadia. Pro kapitalistický systém je to přece ideální. Má bezplatnou pracovní sílu, dokonce i těla lidí může pro svůj chod zužitkovat.“ – odpovedal Frljić na otázku redaktora Vladimíra Hulca, ktorý s ním robil v roku 2017 rozhovor. Veď už len vyšinuté, agresívne reakcie a kampaň v médiách, ktoré sa bežne divadlom vôbec nezaoberajú, dávajú za pravdu režisérovi. „Vaše násilie“, – nárast agresivity, xenofóbie, fundamentalizmu, netolerancie, o tom predsa táto inscenácia je a stačí si prečítať pár komentárov, a toto je skutočný problém. Negramotnosť a agresivita rôznych anonymných pisálkov. A keď sa Česko hrdo hlási k ateizmu, prečo ho tak zrazu znepokojil herec, ktorý hrá rolu Ježiša? Akú hru tu s nami hrajú jednotlivci, verejné osobnosti, politické strany či médiá? Asi sa vrátime do komunistických rokov ku cenzúre. Tí sa nehanbili zakázať hru, vytlačené knihy vyhodiť, film schovať do trezoru. Toto chceme?

Možno trochu romanticky na záver. Kedysi bežal niekoľkokrát po sebe obľúbený seriál Doktorka Quinnová. Jeden diel bol pozoruhodný. Ambiciózna a pokroková doktorka chcela umožniť zaostalej dedine poznanie a zriadiť verejnú knižnicu. Proti sa postavili prudérni občania, pastor, majiteľ obchodu a ďalší verejní činitelia pretože sa im zdalo, že dámy čítajú šteklivé nemravné knižky. Epizóda vrcholila priam gigantickým autodafé. Doktorka v kostole predstúpila pred zhromaždenie a vyhlásila, že tiež doniesla teda knihu k zničeniu. Obsahuje hrozné texty: rúhania, vraždy, incest, smilstvo, bratovraždu. Tribunál sa potešil. – Výborne! Doktorka dostala rozum. Sem s tou knihou. A doktorka im podala Bibliu. – Čo viac dodať? Kto sa orientuje v umení, aj v etike, aj v Biblii, veľmi dobre chápe a pre ostatných je to výzva.

 

Foto: Dražen Šokčovič

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *