Salome na Salzburg Festspiele

Uviesť v Salzburgu na festivale novú Salome je risk. – Prečo? – Posledná inscenácia totiž bola majstrovská. Bola dielom veľkého, rýdzo operného režiséra našej doby, Stefana Herheima. Nová inscenácia má zmysel len vtedy, ak prinesie inú poetiku a nebude súperiť s tou minulou. To sa tentokrát zvrchovane podarilo nielen v réžii, ale aj v brilantnom hudobnom naštudovaní, ktoré má na svedomí Franz Welser – Mőst. Ako režisér sa predstavil nikto menší než taliansky mág autorského divadla a nových výkladov Romeo Castellucci. Dvojica, ktorá si vzácne porozumela.

Dirigent by mal ihneď dostať ponuku od popredných gramofónových firiem, pretože jeho hudobné naštudovanie odkrýva netušené elementy Straussovej partitúry. Spevácke obsadenie je absolútne perfektné v súčinnosti s jeho víziou, nie hrmotnej giganticky orgiastickej zvukovej masy, ale jemných nuáns v rámci dramatického pnutia. Obsadenie Asmik Grigorian do roly Salome bol geniálny ťah. Vyplatila sa režisérovi aj dirigentovi. Tento debut mladej speváčky je nespornou udalosťou roka. Ak si v tomto odstavci odmyslím mimoriadne náročný herecký koncert deväťdesiatich minút na scéne, tak vokálne majstrovstvo Grigorianovej v interakcii s až mystickou zvukovou krásou Mősta je unikátne. Speváčka dokonale zvláda hlas, neprepína ho, vo výškach je však majestátne kovový, nikdy však neskĺzne pod tón, či k forsírovaniu. Znie prirodzene, lahodne, aj keď Straussove intervaly a melódia smerujú k dramatickému drásajúcemu efektu. V nižších polohách, kde majú interpretky vždy problém, pretože ťažké hlasy majú už opotrebované, Grigorianová nemá konkurenciu. Spôsob, akým vypracovala s dirigentom a režisérom rôzne kľúčové frázy pre fajnšmekrov, či sprechgesangové miesta, je unikátny. Takýto výkon by sa mal zaznamenať. Skvelým partnerom je jej nevlastný otec Herodes – John Daszak. Nádherný lyrický, kantabilný tenor, plný jasu a svetla, skvelej dikcie, perfektnej nemčiny a rafinovaných hier. Keď spevák nemá problém s technikou ani s partom, môže sa takto hrať. Nádherný mužský hlas je aj lyrický Naraboth – Julian Prégardien. Citlivý mladík, ktorý tajne miluje princeznú Judeji a márne si robí nádeje. Anna Maria Chiuri ako Herodias je výborná figúra, vokálne doplňuje kolegov, výrazovo a osobnostne ako secesná heroína z doby Wilda sa promenáduje po scéne a jej štekavé frázy pridávajú na nervozite deju i roztrasenému Herodesovi, pre ktorého tento banket nie je rozhodne šťastný. Posledný gigant obsadenia je samozrejme prorok Ján Krstiteľ, v nemeckej verzii Jochanaan – Gábor Bretz. Nádherný barytón a veľmi charizmatický interpret. Najprv vylezie celý čierny z cisterny, kde je väznený. Ako nejaký čierny prízrak. Lenže potom v druhej časti večera ho nechá Castellucci oproti režijným zámerom skladateľa vyviesť znovu a divák je svedkom toho, ako ho vojaci umývajú hadicou vody a všetka čierna farba sa z neho zmyje. Takýchto rafinovaných symbolov, ktoré odkazujú na biblický svet i dvoj tisícročnú dobu výkladov a filozofie, je u Castellucciho požehnane. Niekedy je im ťažko rozumieť bez znalosti kontextu či dostatočnej imaginácie. Viem si predstaviť desiatky operných nadšencov, ktorí žiadnu operu nevynechajú, ale tu by sa na mieste zbláznili. Režisér už v rozhovore pred premiérou avizoval, že sa chce zbaviť klišé a useknutej hlavy i krvi. To Herheim v minulej inscenácii hlavu Jochanaana zväčšil na niekoľko metrov a zvrátená Salome chcúc ho bozkať, mu mohla vliezť do úst. Tu už sa ale dostávame k samotnej Castellucciho koncepcii.

Mnohí režiséri i scénografi v dejinách festivalu odkryli zadnú stenu javiska gigantickej Felsenreitschule a úchvatné kamenné oblúky použili ako súčasť dekorácie. Myslím však, že ešte nikto neprišiel na nápad  stenu odkryť, ale poschodia oblúkov zamurovať. Geniálne! Tak sa gigantická perforovaná dekoratívna stena zmenila na brutálnu ťažkú stenu ako je stena nárekov v Jeruzaleme. Stavebná štruktúra vytvorila ilúziu skutočne reálnej archaickej architektúry s prístavbami, prestavbami, nánosmi času. K nej režisér pridal lesklú podlahu, ktorá je odrazom oného toľko spomínaného mesiaca na oblohe v texte Oscara Wilda. Zároveň sme niekde mimo reálie. Je to miesto mimo paláca, miesto mimo záhrady, múr nárekov a snov. Pustatina. Púšť. Miesto kde nič nerastie, nie je tam žiadny dekór. Je to akási architektonická predohra, čistá strana pre úchvatnú hudbu pod taktovkou Welser – Mősta. Tápajúc v ošiali dusnej vône palestínskej noci, s cypruštekmi, eukalyptami, potom pôdy, jazmínom noci, napadol ma citát. Taoista Čuang-C´ zapísal svoj sen. Raz sa mu snívalo, že bol motýľom. Keď sa prebudil nevedel či je človek, ktorému sa snívalo, že je motýľ, alebo je motýľ, ktorému sa teraz zdá, že je človek. Tento citát, ktorý s obľubou používal aj Borghese, sa dá výborne uplatniť na obrazy, ktoré aranžuje Castellucci. Temnota záhady, ktorá obklopuje proroka, škvrna na šatách Salome, extravagantné líčenie, ktoré môže symbolizovať brady židov, ale zároveň naše príslovie „sme v tom až po uši“, ako majú postavy zamaľovanú partiu tváre od krku po uši. Nadpis, ktorý je neznalému divákovi záhadou a samozrejme geniálne nápady, ktoré idú do rozporu s autorom. Miesto pätnástich minút tanca Salome, sledujeme vizuálny tanec hudby a Salome sedí nahá na podstavci ako socha. Ilúzia? Miesto hlavy proroka na striebornej mise, ako to dôrazne žiada, dostane celé telo Jochanaana – bez hlavy a on sediac na stoličke vedie imaginárny dialóg s virtuóznym dvadsať minútovým monológom Salome. Obzvlášť tempá Welsera – Mősta sú hodne pomalé a k tejto produkcii pasujú. Castellucciho inscenácie sú vždy akýmsi javiskovým rituálom. Na tejto púšti vyprahnutých postáv, ktoré sa rútia k záhube, sa zjaví jediný symbol žitia. Nádherný čierny živý kôň. Aj ten je v závere zahubený. A jeho hlavu dostane Salome ako bonus. A samozrejme Herodesov zdesený výkrik: „Zabite túto ženu!“, je viacznačný. Skôr patrí Herodiáde, ktorú ukradol svojmu bratovi a jej dcéra mu ukázala skutočne perverzný charakter jeho milenky. To už sa totiž Salome ponára do reálnej vody v akejsi studni, akoby chcela prijať údel proroka, ktorý v podobnej cisterne trpel.

Zdá sa nám, že je to Salome, či je to všetko naopak? Sme aj my Salome, či divák, či divák, ktorý si myslí, že je motýľ, ktorý tam len tak poletuje. Aj toto je dôležitá imaginatívna rovina súčasnej opery, divadla. S o to väčším vzrušením, že sme svedkami hudobného zázraku a absolútneho zmazania hraníc medzi operným sólistom a hercom. Geniálny divadelný, hudobný úkaz. Prevratné hudobné naštudovanie a vokálne obsadenie. Absolútny výkon orchestra a životná rola Asmik Grigorian. Môžeme o tom len snívať ako starobylý taoista, ktorý potom nevedel čí je.

 

foto: © Salzburger Festspiele / Ruth Walz

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *