Hans van Manen I.

V lete som trochu sledoval čo nového v baletnom svete. Popravde sa mi zdalo, že nič moc extra. Akoby stále to isté. Potom som si po dlhšej dobe našiel čas na Hansa van Manena. Pútajú ma k nemu totiž až milé osobné spomienky, keď predsedal porote na festivale Dance Open 2014 v Petrohrade. Legenda, choreograf van Manen, prekonal svoj tradičný ostych a predstúpil pred hordu hlavne ruských žurnalistov. Tí sa prejavili ako nemilosrdní národniari a nešetrili choreografa nezodpovedateľnými otázkami o tom, ktorú ruskú balerínu má najradšej, ktorého ruského skladateľa má najradšej, prečo nemá rád Šostakoviča, prečo má rád Prokofieva, prečo Stravinského, ktorého ruského choreografa uznáva…  a podobne. Majster sa však nenechal zaskočiť, predviedol celý rad vlastných „manenovských miniatúr“ a získal si niektorých nepriateľsky naladených návštevníkov stretnutia. Pre tých pozorných majster vyslovil niekoľko téz, ktoré nestrácajú platnosť. Vyslovil mnoho osobných pohnútok a v dnešnej pluralitnej dobe umeleckej tvorby celkom podstatných.

Základom Manenovej choreografickej tvorby je hudba. Od nej sa odvíja celá jeho inšpirácia i choreografia. Pritom priznáva veľmi pokorne, že nevie hrať na žiadny hudobný nástroj a nevyzná sa ani v partitúre, ale má výborný sluch. Choreograf si ukazuje na ucho a hovorí, že jeho uši počujú všetko. Že už dokonca niekoľko dirigentov obdivovalo jeho sluch a ponúkalo sa mu, že ho naučia čítať v partitúre. To odmietol. Nepotrebuje to. Sluchom musí poznať hudbu, aby sa dopracoval do stavu vnútornej slobody a mohol tvoriť. Nepripravuje sa pri počúvaní nijako špeciálne. Nerozčleňuje si v hlave, toto bude adagio, toto bude variácia, to bude zbor, to bude predel. Prichádza do sály so slobodou, ktorú mu dala hudba a jej poznanie. A tam sa dostáva k druhej veľkej inšpirácii pre choreografovanie a tou je: tanečník. Rád pracuje s každým tanečníkom, pretože z každého môže získať inšpiráciu. Ale najradšej pracuje s hviezdami, pretože tie ponúkajú priehrštia inšpirácie. Choreograf spomenul príhodu, ktorá hovorí za všetko. Keď pracoval s jednou z najoslavovanejších ruských primabalerín dneška Ulyanou Lopatkinovou, potrebovali skúšať. Lenže primabalerína mala v sobotu ráno skúšku na Labutie jazero a večer ho tancovala na scéne Mariinského divadla. Povedala choreografovi, ktorý už ďalší deň cestoval preč, nech sa zastaví večer. „A tak som prišiel po skončení na javisko, kde bol veľký počet ľudí, fanúšikov a kopy kvetín. Ohromujúca atmosféra veľkej baleríny po skončení takého predstavenia. – Ulyana povedala: „Odíďte všetci, nechajte ma. A všetci odišli“, spomína choreograf, „a zostal som len ja, ona a klavirista. Povedala mi, aby som jej dal päť minút. Zmizla a vrátila sa už bez kostýmu Odetty na prázdne javisko. Začala pracovať. Ja som o 00.30 povedal: stačí, výborne! – A ona bez všetkého poprosila: „One more time“. Rád spomína na prácu aj s Nurejevom, Natáliou Makarovovou, Marciou Haydée. V súčasnosti, na zvedavú otázku kto je jeho múza, neodpovedal menami, ale šalamúnsky: štyria muži a dve ženy. A urobil svoj typický nevinný úsmev malého chlapca, ktorý je prichytený pri nejakom šibalstve.

Vrátil sa aj k svojim začiatkom, na obdiv a stretnutie s Balanchinom, ktorého hudobný cit a prázdny javiskový priestor si zamiloval a osvojil si ho. S tým súvisí aj jeho neláska k literárnym baletom. „Nemám ich rád“, hovorí bez okolkov. „Možno je to preto, že nemôžem robiť dlhé celovečerné balety. Musel by som budovať vzťahy, robiť postavy, figúry… mne vyhovujú moje miniatúry. Táto forma mi je najbližšia. Navyše aj v tejto forme je muž a žena a tým pádom aj ich vzťahy, ktoré si prinášajú so sebou. A práve v týchto miniatúrach je mnoho možností. V nich ho tanečníci a hudba vnútorne inšpirujú.“ Tým sa dostávame k zaujímavému postrehu. Hans van Manen miluje adagio, ktoré je nekonečné, je ako koleso či kruh, ktorý sa stále otáča, ide sa ním a nikdy sa nepríde ku koncu. „Adagio milujem“, hovorí nevinne. „Nemám rád balety, kde je veľa rúk. Možno to síce robí veľký efekt, ale nič to neprináša. Ja chcem udržať tanečníkov v kompaktnej forme, najradšej mám tak maximálne dvadsať tanečníkov na scéne. Adagio mi najlepšie poskytuje moju predstavu na choreografiu, k vyjadreniu hudby. Navyše keď vynikajúci tanečníci dokážu tancovať, skutočne plynúc pomaly, je to skvelé.“ – doplňuje choreograf, preslávený práve svojimi nekonečnými,  čistými adagiami. Na vtipnú otázku, ktorú školu by odporučil pre tanečníkov, odpovedá proste: „dobrú“. A smeje sa. Vyhovie ruským novinárom a pochváli ruskú baletnú školu, stretáva tanečníkov z nej po celom svete a je s nimi spokojný. Nadväzuje na odkaz minulosti. „My v Holandsku žiadnu baletnú tradíciu nemáme, vy ju máte. Nie je budúcnosť bez tradície“. Za to si choreograf od niektorých prítomných zaslúži potlesk a hlasité “bravo“. Aby neurazil hostiteľov, vyzná sa zo svojej veľkej lásky k Čajkovskému, hlavne k jeho symfonickej predohre Romeo a Júlia, ktorá má presne to, čo by baletná hudba potrebovala. Miluje Prokofieva, urobil na neho štyri balety. Z ruských choreografov uznáva Ratmanského. Škandálnej otázke na adaptácie ruskej klasiky Nacha Duata v srdci Petrohradu sa vyhne: „Nebudem hovoriť o kolegoch. Som tu, aby som hovoril o sebe“. A zasmeje sa a vypne hruď, na ktorej si pohladí klopy saka. Rád by sa vrátil do Petrohradu a choreografoval pre Mariinské divadlo, keby sa dohodol s vedením. „Nerád posielam asistentov, aby skúšali v inom divadle moje, už existujúce balety. Nemám rád toto kopírovanie. Každý súbor je jedinečný, aj každý tanečník a zaslúžia si, aby som s nimi pracoval a aby ma inšpirovali k tomu najlepšiemu.“ Je vidieť, že tvorivé ani fyzické sily choreografa v dobrej nálade neopúšťajú. Nechá sa zmanipulovať do fotení s rôznymi účastníkmi a vzrušené dievčatá priamo komandujú, ako sa majú okolo neho rozostaviť. Roztomilo máva rukami, „come!“ come,“ pospevuje a tancuje vlastnú choreografiu šarmantného génia, ktorý nepohŕda vyfotením s niekým na mobil, či podpisom, či súkromnými  otázkami. Trpezlivo podpisuje programy, necháva sa fotiť na mobily ako vzácny exemplár, ktorý zavítal do svätej zeme baletu. Jeho pokorné a prosté vystupovanie naplňuje miestnosť zvláštnou atmosférou a zdá sa, že cárska sála Alexandrijského divadla žiari ešte viac. Náladu mu nepokazia ani výpadky mikrofónu, ktorý desivo chrčí, na čo odpovedá vtipne „thank“. Hodina s veľkým umelcom ubehla ako voda. To len chvíle s priemernými, sebe centrickými tvorcami sa vlečú a nemajú konca.

Po triumfe nekonečnej harmónie, pokory k hudbe a interpretom vo večere „Pocta Hansovi van Manenovi“, kde zažiaril celý HET balet z Amsterdamu, som si opäť potvrdil, že nikde nemôžu lepšie tancovať maestra ako v jeho súbore.

foto: Stas Levshin, Dance Open 2014

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *