Táto operná sezóna by nebola kompletná, bola by vlastne hrozná, keby som nemal šťastie vidieť, nebojím sa povedať, najlepšiu inscenáciu Pucciniho Turandot súčasnosti z Teatro Regio v Turíne. Čo je to za bohaté talianske mesto, ktoré si môže dovoliť takúto produkciu pre kultúrnu obec a pre športových fanúšikov kúpiť najlepšieho futbalistu sveta? Opera vždy mala výsadné postavenie drahého žánru. Umenia, ktoré je treba rozmaznávať a dotovať. Niečo, čo u nás nefunguje a najskôr nikdy ani nebude. Veď v Národnom divadle nemajú ani dostatočne veľké javisko, nieto orchestrisko. Je to divadlo ako symbol národného obrodenia, ale nie prejav vyspelého kultúrneho národa a erudície. Nemci, tí vedeli, akú si postaviť divadelnú budovu (dnešná Štátna opera)! V Turíne sa vždy vedeli zmobilizovať k výrazným krokom. Už pre inauguráciu novej budovy opery (historickú zničil katastrofálny požiar) prizvali ako režisérov legendárneho tenora di Stefana a Mariu Callas. Nech už boli ich Sicílske nešpory akékoľvek, ako gesto to bolo mimoriadne navyše, v dobe keď Callasová dávno žila utiahnutá v svojom parížskom byte. Teraz majú Turandot hodnú 21. storočia.
Za triumfom produkcie stojí priamo renesančná osobnosť: Stefano Poda, taliansky režisér, scénograf, výtvarník, choreograf. Jeho operné inscenácie nie sú milovníkom opery cudzie, má ich na svojom konte desiatky a vždy to boli prinajmenšom výtvarne mimoriadne pôsobivé predstavenia. Nemenšiu zásluhu na zaujímavosti má však aj dirigent Gianandrea Noseda. Ten zvoľnil, dokonca na mnohých miestach si dovolil nevydané dlhé koruny, odsadenia. Akoby Pucciniho posledné dielo, vlastne posledné dielo talianskej opernej tradície, vypreparoval k unikátnemu dramaturgicko-muzikálnemu rozlúšteniu. Takúto verziu som ešte nepočul. Je plná dramatického nervu a zároveň melanchólie. Tretie dejstvo je absolútne famózne dirigentským gestom. Navyše je mimoriadne pôsobivé, že v Turíne hrajú operu ako fragment. Predstavenie končí na mieste, kde skutočne Puccini umrel. Nehrajú ani dôvetok Alfana, ani Beria. Je to proste tak, ako má byť. Čistý Puccini, skladateľ vo vrcholnej tvorivej inšpirácii. Skladateľ, ktorý komponoval o závod s časom, pretože chcel dokončiť svoju milovanú rozprávku o krvilačnej princeznej. A tento boj s časom ako smrteľný človek, hoc génius, prehral. Kliatba princeznej ho dohnala. Toto pripomína aj inscenácia: človeče tvoj čas beží. A v tejto optike má toto hudobné naštudovanie, tak ako extravagantná réžia, zrazu celkom iný rozmer. Je to akési podprahové, mystické stretnutie so smrťou. Smrť je všadeprítomná. Čarokrásni mladíci ako strelci, nahé dievky ako modly, prízraky i hry tieňov. Torzá tiel zaliate v bránach, námesačné bludičky, postavy visiace dolu hlavou kdesi v oblakoch. Smrť – je vždycky dôležitou postavou všetkých rozprávok. Je zhmotnením času, pretože práve ona všetko končí. A tak, keď postupne zanikajú hlasy zboru trúchliace nad mŕtvou Liu a zvláštne extatické tóny pomaly utíchajú, cítime tu na scéne zhmotnené mystérium smrti. Pretože Puccini sa pri týchto taktoch díval už tam, kde my zatiaľ nevidíme.
Poda dokázal niečo, čo nedokázal nikto pred ním. Predstavte si, že idete na Turandot, veľmi dobre poznáte operu, vzrušene čakáte na nemý výstup v prvom dejstve, kde má Turandot gestom odsúdiť nešťastného princa z Perzie, ktorý neuhádol hádanky, ale Turandot nevidíte. Prečo teda Kalaf spieva: „prekrásna?“ – Poviete si dobre. Zaujímavé. No škoda, je to vždy efektné, keď sa princezná zjaví na vrchole gigantického schodiska s dvadsať metrovým plášťom a na hlave korunou rozmerov chladničky. A tešíte sa na druhé dejstvo, keď sa ukáže cisársky palác a Turandot s družičkami vpláva na scénu a príde jedna z najdokonalejších operných árií, aké kto kedy napísal. Centrálne dvere sa otvoria a na scénu vstúpi tridsať Turandot(!) – celý dámsky zbor v bielych šatách, parochniach, s tajomnými striebornými dózičkami v dlaniach. A keď orchester udrie akord na In questa reggia, začnú spievať všetky. Takýto geniálny režijný nápad sa vidí raz za niekoľko rokov. Celú áriu, celú scénu hádaniek, celý záver dejstva, až do konca, stále táto suita otvára ústa, hrá, s vášňou prežíva spievané texty a vy sa dívate z jednej dievčiny na druhú a ako Kalaf hľadáte, ktorá je tá Turandot. Fascinujúci efekt, zároveň jadro režijnej koncepcie. Je to Turandot bez Turandot. Turandot vlastne neexistuje. Je to chiméra. Je to to, čo nás ľudí fascinuje od nepamäti: sen i túžba. Vysnený blud, ktorý má formu reality. V tomto smere sa rozprávka stáva vábivým čarokrásnym výletom za hranice nepoznaného. Podova záľuba v efektných kulisách a prepychových róbach, tu silne inšpirovanými, nie na škodu, Alexandrom McQueenom, celá táto hra má tisíce významov. Aký význam má v tomto sne Liu? Dva svety sa stretávajú na scéne, mužský a ženský svet. Bipolarita jedincov, nejednoznačnosť, variácie symbolov, sprievody, rituálne gestá, sa s orientálnou krásou Pucciniho hudby snúbia v gigantický monolit. Zvláštnu funkciu prináša do vždy statickej Turandot, s ohľadom na enormne obťažné spevácke party tanečný zbor, ktorý je organicky začlenený medzi sólistov a operný zbor. Skupina tanečníkov za večer vystrieda niekoľko extravagantných kostýmov, ale najefektnejší part má v prvom dejstve, kde má zdobený šperk zakrývajúci genitálie, telo namaľované farbou a vytvárajú akýsi chórus pocitov, komentátorov. V extravagantnom svetle, kedy biela a oslnivá žiara je vždy mocnejšia než je predstaviteľné, vytvára Poda neskutočne krásne obrazy. Tretie dejstvo, ktoré sa z bielej prepadne do čiernej noci, kedy nesmie nikto zaspať, kým princezná nezistí meno cudzinca, prináša vzrušujúce hádanky pre divákov (napríklad, prečo miesto Liu, dýkou zavraždia Turandot?). Ale obraz ako Liu v niekoľkonásobnej Turandot, ktorá ju pohlcuje, spieva svoju predsmrtnú áriu, je jedným z najkrajších príkladov režijného talentu pre mizanscénu.
Podova inscenácia sa stane meradlom všetkých ďalších. Tak ako to bolo kedysi so Zeffirellim, ktorého nikto nepredstihol. Potom prišiel Pountney a do dvadsiateho prvého storočia vstúpila princezná v excentrickej inscenácii Fury dels Baus v mníchovskej štátnej opere (tí mimochodom tiež ukončili inscenáciu po smrti Liu). K týmto trom ikonickým teraz pribúda vysoko štylizovaná, monumentálna, zároveň poetická i omamná Turandot Stefana Podu. Škodoradostne som si predstavil legendu českej opery profesora Věžníka, čo by povedal, keby videl, že Turandot nie je jedna, ale je ich niekoľko desiatok a že Kalaf neudrie trikrát na gong, pretože žiadny gong na scéne nie je. Namiesto toho gradáciu hudby vyjadria tanečníci, ktorí sa zrútia na scénu, keď prerazia stenu.
foto: Ramella & Giannese
