Tosca v Aix-en-Provence

Koniec sezóny napodiv priniesol mimoriadny zážitok. Milovaná opera Tosca, dostala inšpiratívny novátorský rámec. Francúzsky filmový režisér Christophe Honoré pre legendárny festival  Aix – en – Provence magicky preniesol politický a milostný thriller z Talianska 19. storočia do snovej reality dneška. Jeho imaginatívna koncepcia postavená ako hold opernej speváčke prekonala aj bariéry priestorových reálií, jednoty miesta a času, či reálnych narážok v librete a veristického zobrazovania dramatickej situácie.

Tieto úlohy sú neľahké, navyše v takej chronicky známej opere, kde aj priemerný divák rozumie mnohým replikám a očakáva scénu so sviecami, skok z hradieb a ďalšie, priam filmové efekty. Režisér toto všetko zakamufloval. Pobláznil operného fanúšika, že z temnoty minulosti a zabudnutia vytiahol kedysi legendárnu divu Catherine Malfitano. Ešte dnes máme v očiach jej ikonickú Tosku v geniálnej inscenácii z Amsterdamu. Po obrazovom triumfe Zeffirelliho inscenácie, práve táto Tosca Nikolausa Lehnhoffa ukázala možnosti moderného operného divadla. Fantastická Malfitano v druhom dejstve predviedla vokálny a herecký triumf, a nepochybne sa zaradila ku Callasovej, či ďalším, predovšetkým talianskym vokálnym bohyniam. Už v Brne sa pokúšali Tosku spojiť s konkrétnym osudom reálnej umelkyne. Režisér Heřman si vybral ako inak, inšpiratívny a tragický osud Marie Callas,  v ktorej podaní: Žila som pre umenie, žila som pre lásku, znelo ako skutočné reálne krédo. Lenže spojenie divadelnej Tosky a reálnej Callasky nebolo šťastné, pretože Callasová nikoho nezabila dýkou, žiadny chlipník neohrozoval jej počestnosť a tak by sa dali vypočítavať ďalšie nelogickosti v nedotiahnutých paralelách. A tak Callasová ako postava podivne nakukávala na štylizovanú Tosku v príbehu a to bolo vlastne všetko.

Christophe Honoré sa však podobným narážkam a prepojeniu vyhol. Vytvoril vlastné libreto, kedy stará, typická bývalá hviezda svetových scén usporiada v svojom apartmáne akýsi privátny masterclass k naštudovaniu Tosky mladými spevákmi. Tu sa výborne spojila vízia koncepcie, starnúca Diva, ktorá na všetko nahliada už ako minulosť a divadelnú spomienku a skutočná reálna Catherine Malfitano. Bez nej by koncepcia nemala zmysel. A to je práve výhoda podobných festivalov, že podobné zázraky môžu ponúkať. Pani Malfitano na scéne prevalcovala všetkých. Strhla na seba pozornosť a vytvorila úžasný dramatický oblúk. Dokonca v smelej koncepcii so súhlasom dirigenta Daniele Rustiona si ukradla aj pár tónov, napríklad ikonické spievanie za scénou: Mário, Mário! Predsa to musí mladej Toske ukázať, ako sa volá na milenca. Takýchto momentov bolo v produkcii viac a treba poznamenať, že boli vkusné a elegantne zakomponované, takže neurazili ani Pucciniho, ani skutočnú Tosku v Aix, speváčku najskôr s umeleckým menom Angel Blue. Naopak všetky tieto odchýlky, vystupovanie z príbehu o rímskej speváčke, ukázali neskutočnú silu Pucciniho hudby a divadelnej drámy. Ako inak v takýchto koncepciách „in memoriam“ nechýbal dojemný prvok obetovania sa pre umenie, samota, ktorá vystriedala slávu, zlomené srdce, panický strach zo smrti a zabudnutia. Malfitano v detailoch starnúcej tváre na projekcii nad reálnou kulisou apartmánu odhodila akékoľvek túžby vyzerať mlado či dobre a dala sa celkom k dispozícii koncepcii. Výborné bolo aj tretie dejstvo, ktoré by už snáď neunieslo koncepciu prvých dvoch, a tak a veľmi funkčne s ohľadom na dlhý úvod, Cavaradossiho áriu a gigantické dueto, stalo sa už ukážkou koncertného predvedenia opery. Všetci speváci vo večernom, žiarivo krásni, iní ako predtým v pohodlnom muzeálnom byte La Prima Donny.

Boli to očarujúce hry, rafinované nuansy, ako skvelý Cavaradossi Josepha Calleju, ktorý v duete nevedel či ho vzrušuje legendárna diva, ktorá by mu mohla byť matkou a koketuje s ňou, či má hrať dueto s kamarátkou z akadémie, ktorá študuje part Tosky. Pôsobivý aspekt až proustovského hľadania minulosti, času, ktorý sa pominul a ktorý sa stáva časom smrti, predstavovala vypointovaná postava majordóma. Obzvlášť vyústenia kľúčových miest boli akoby zahalené rúškom tajomna, nadreálnosti, psychoanalýzy a viacznačnosti. Práve to veľmi dobre prispelo k dráždivému pocitu pri sledovaní tejto „škandálnej“ produkcie, pretože to už nebola žiadna opera Tosca Giaccoma Pucciniho, ale moderná dráma, činohra so spevmi, či akási opulentná halucinácia.

Nemožno sa ubrániť predstave ako by inscenácia vyzerala, keby ju Márii Callas žijúcej v zabudnutí parížskeho exilu, ponúkol niekto pred päťdesiatimi rokmi v takejto koncepcii.

Foto: Jean Louis Fernandez

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *