Billy Eliot v Londýne

Mnohí diváci radi škatuľkujú predstavenia do prísnych šuplíkov: balet, moderný tanec, opera, činohra a neveria na to, že divadlo je živý organizmus, vyvíja sa a mixuje sa s okolitými divadelnými žánrami. Niektorí majú priamo panický strach pred niečím, často označovaným ako povrchným a komerčným, ako je muzikál. Lenže muzikál nie je prehliadka trápneho libreta a ešte nudnejšej hudby zahalená do oparu „najlepší, jedinečný, hviezdne obsadenie“ a podobné slogany. Že i muzikál môže byť nádherný, plnohodnotný divadelný žáner, navyše mimoriadnej zrozumiteľnosti, že môže vystihnúť vážne témy, mať hudbu, ktorá povznáša do nebies a môže prekonať handicapy striktne vyhranených žánrov, vedia najmä v cudzine. A vedia tam aj muzikál urobiť, nie narýchlo, ale vypiplať dielo od ideu k premiérovej opone. A že by muzikál mohol byť taký zaujímavý ako balet?

Keď v roku 2000 ovládol kiná film Billy Elliot, rozpútal veľkú vlnu záujmu o balet. Dojemný príbeh jedenásťročného chlapca, ktorý sa v drsnom prostredí baníckeho mestečka začne v rozvrátenej rodine zaujímať o balet a popudí tým otca i brata, proti ktorým sa postaví babička a učiteľka Wilkinsonová dojal divákov na celom svete. Bolo jasné, že úspech filmu bude treba využiť. A tak, ako v mnohých prípadoch sa príbeh posunul na javisko. Nie však ako dráma, ale vo forme muzikálu. Filmový režisér Stephen Daldry mal šťastie, že na projekte participoval, „postrážil“ si svoj film a prizval vynikajúcich spolupracovníkov. Hudbu k muzikálu napísala britská superstar Elton John. Premiéra sa konala v roku 2005 a odvtedy sa muzikál hrá nielen v londýnskom West Ende, ale v licencovanej podobe aj v Austrálii a na Broadway. Len málokedy má šťastie prepis témy z filmu na divadlo. Naopak to funguje podstatne lepšie. Tentokrát však tvorcovia veľmi starostlivo prešli všetky potenciálne nástrahy a nevznikla iba kópia filmu, ale svojbytné divadelné dielo. Dokonca v mnohom film tromfne, pretože energia a empatia živých hercov na scéne sú silnejšie ako médium filmu.

Vedľa pôsobivej hudby Eltona Johna je to práve divadelná stránka, ktorá zaujme. Samozrejme v orchestrálnej jame sedí živý orchester s dirigentom. Nie je to žiadny podvrh. Elton John zložil pôsobivú hudbu, ktorá na mnohých miestach a v ansámbloch dosahuje vyššiu kvalitu. Orchester, v ktorom dominujú zaujímavé skupiny dychových nástrojov, napríklad lesný roh, trúbky, znásobené bicie a celé skupiny klávesových nástrojov. Poetický charakter miesto sláčikov vytvárajú gitary, ktoré dodávajú dielu súčasný rozmer. John zložil na pätnásť piesní, ktoré majú rôznorodý charakter. Od meditatívneho zamyslenia vo forme monológu, cez dueto, až po veľké zborové čísla so sólistami. Texty Leea Halla sú pôsobivé a vedľa sentimentálnych rýmov dosahujú aj vyššiu básnickú kvalitu. Dramatický účinok stupňujú najmä zvukovo malebné hry so slovami v scénach demonštrácie, či vianočnej besiedky.

Scenárista Lee Hall už pracoval na filme a v piesňach rozviedol pocity postáv, ktoré posúvajú dej ďalej, aby sa muzikál nezaťažkal zbytočným kvantom prózy a dialógov. Všeobecne je pomer medzi orchestrálnymi, spievanými a hovorenými pasážami vzácne vyrovnaný. Jazyk je súčasný, nevyhýba sa ani vulgarizmom a nárečiu so slangom, ktoré účinkujúci poctivo pod vedením lektora študovali. Veľkým posunom oproti filmu je pridanie postavy mŕtvej maminky Billyho. Tá sa na niekoľkých miestach veľmi „decentne“ zjaví, aby syna povzbudila. Nie je preexponovaná, ani zbytočná. Jej vstupy sú dôležitým motívom lásky ženy, ktorá Billymu v rodine chýba. Úloha babičky ako glosátorky a tvrdej hlavy rodiny z úzadia, je naopak oproti filmu potlačená. Ale i tak babička niekoľkokrát vtipne zasiahne a protivných baníkov schladí. Naopak sa zdá, že oproti filmu, ktorý rýchlo plynie, je neustále prítomný kontrastný Billyho brat Tony. O prím predstavenia sa delí Billy s učiteľkou Wilkinsovou. Práve jej muzikálový žáner pomáha. Je to bývalá operetno-kabaretná diva, ktorá skončila na periférii ako učiteľka netalentovaných detí a svojej priemernej dcéry Debbie. Jej spevácke baletné vyučovanie je stredobodom prvej časti. V druhej časti sa síce stráca, ale autori jej napísali pôsobivo vyhrotenú scénu s Billyho otcom, ktorá si v ničom nezadá za veľkými esami anglosaskej drámy.

Oproti filmu, ktorý končí súčasnosťou a cestou rodiny do Londýna na Billyho prvé predstavenie, zhodou nie náhody Labutie jazero Matthewa Bourneho, muzikál končí jednoducho. Billyho cestou do Londýna do Royal Ballet School. Niet tu žiadneho epilógu ani dorozprávania. Billyho životná cesta i budúcnosť zostáva zahalená oparom hmly. Lúči sa s chladnou Mrs. Wilkinson, ktorá isto frustrovaná tým, že stráca jediného talentovaného žiaka a jej vlastné materské i umelecké ambície s dcérou Debbie nikam nepovedú. A tak bude ďalej učiť za pence tučné deti, hádať sa s manželom, fajčiť svoje cigarety a snívať nad spackaným životom. Billy s veľkým kufrom, v ktorom má zbalené viac než oblečenie, ale celú svoju minulosť si zamáva s jediným kamarátom Michaelom a vráti mu jeho pusu. Odchádza z javiska a kráča cez hľadisko do budúcna. Melancholický záver, ktorý nie je vygradovaný k žiadnemu happy endu sa znamenite hodí k temnej pochmúrnej atmosfére.

Muzikál neabsentuje ani na sociálne spoločenský rozmer. Politická situácia je tu vykreslená ešte lepšie ako vo filme. Veľká scéna vianočnej besiedky pri stromčeku, kde sa celé mestečko a hlavne stávkujúci baníci vysmievajú Železnej lady, politike, problémom a všetko dostáva pitoreskný charakter, pôsobí až ako mrazivá metafora. Kumulovaná desivosť rokov 1984/1985 akoby zostala pravidelne sa opakujúcim kotlom nepokojov, ktoré náš život sprevádzajú dodnes. Staršia generácia si isto pamätá obrovské nepokoje, ktoré zachvátili Anglicko a viedli k nevyhnutnému stretu. Vláda, ktorá začala šetriť na svojich stratových podnikoch, aby zastavila prepad, v dôsledku čoho stúpla nezamestnanosť z necelých päť percent na dvanásť percent. Mohutné protesty nepripravenej zeme na podobný stav vyvrcholili práve stávkou Baníckych odborových zväzov proti plánovanému uzavretiu dvadsiatky stratových baní. Tá trvala skoro rok, kým súd nerozhodol, že je nezákonná. Výbuch Brightonského Grand hotela v čase toryovskej párty, vygradované napätie s nedodržiavaním embarga voči africkému apartheidu, IRA, kapitalistická dezilúzia, inflácia, hospodárske nepokoje, nezamestnanosť, krach ťažkého priemyslu. Ale aj krásne chvíle, kedy dvadsaťštyri miliónov Britov pri televíznej obrazovke sleduje triumf Torvillovej a Deana v Sarajeve. A tak by sa dalo pokračovať. Pozorný divák nájde mnohé historické, poučné i znepokojivé aspekty.

Obrazovú krásu filmu, mestečka baníkov a drsnej prírody skvele nahrádza scénografia Iana MacNeila. Na scéne stojí sála kultúrneho domu v značnom štádiu rozkladu a ošumelosti chudobného mestečka, ktoré však dokáže so sebou vykonávať scénické divy budiace úžas. Všetky steny sú variabilné, dokážu odchádzať do portálov a do strán, zároveň sa však vedia vysúvať aj do scény, čo mnohokrát učinia sami herci. Scéna sa rýchlo a funkčne premieňa a zachováva si realistický rozmer a pôsobivú krásu retro designu a detailov príbytkov, kultúrnej sály, telocvične, divadla i ulice. Jej až filmová dokonalosť tkvie v snahe inscenátorov po poetike reality, ktorá sa snúbi s realitou drámy, ktorú hudobná zložka či songy neoslabujú ale naopak posilňujú a vedú až k personifikácii antickej tragédie. Obzvlášť pôsobivé sú detaily ako kozub, elektrické spotrebiče, obrázky, plagáty, nábytok, textil. Podobne sú na tom kostýmy, ktoré citujú veľmi presne dobové oblečenie, zároveň však vďaka invencii a konštrukcii dostáva Nicky Gillibrand (mimo iného držiteľ zlatej medaily z Pražského Quadriennale, 2003) priestor pre javiskovú imagináciu. Mrs. Wilkinson len počas jednej piesne v rámci plynúceho času a štylizácie vystrieda tri oblečenia. Kostýmy a masky doplňuje od inscenátorov brilantný casting na typy jednotlivých postáv. Účesy, líčenie, drobné doplnky ako bižutéria, okuliare, šperky, všetko je precízne zladené do jednoliatej symfónie. Ako vo filme, bez toho, aby divák odhalil tajomný mechanizmus mašinérie, sa všetko mení, posúva, preskupuje, pretvára a mnohokrát s otvorenými ústami sledujeme ako z podlahy javiska vyrastie byt Elliotovcov, kuchyňa, Billyho izba na poschodí. Ako sa sála premení na ulicu s plotom. Alebo sa ocitneme v zákulisí javiska divadla pri prijímacej skúške Billyho do baletnej školy. To je výprava dvadsiateho prvého storočia. Technologické riešenia, ktoré budia údiv, fantázia inscenátorov, detaily, výtvarná sugestivita, výprava, ktorá je schopná konkurovať vizuálnej strhujúcosti filmov.

Čo je ale najdôležitejšie sú aktéri tejto drámy, divadelného zázraku. Jedenásťročný Elliott Hanna ako Billy je talent, ktorý by u nás pochoval dve tretiny oslavovaných umelcov. V role sa už od premiéry vystriedalo niekoľko desiatok chlapcov, ktorí prešli zložitými castingami a boli preosiati sitom skúsených lektorov, komisií a tvorcov. Museli zvládnuť konkurz i náročný týždňový workshop, v ktorom sa už stretli s konkrétnymi úlohami z muzikálu. Dvaja, traja, ktorí vyhrali sa dostali k samotnému skúšaniu. Billy nielen tancuje klasický balet primerane svojmu veku, ale zároveň musí vedieť brilantne spievať intonačne a tessiturou neľahké piesne Eltona Johna, musí vedieť hrať, musí ovládať javiskovú reč, musí stepovať, vykonávať akrobatické prvky, moderný balet i contemporary.

To, čo predvádza jedenásťročný chlapec je zázrak talentu, tvrdej disciplíny a neskutočnej driny. To, ako chlapec cíti rolu a ako hrá vo veľkom oblúku príbeh Billyho je oslnivý. Od počiatočnej neistoty, cez vzrastajúcu lásku k baletu, obavy, strach, zápas s rodinou, jeho neustála plachosť, k zvratu keď pred komisiou prednesie svoje vyznanie, až po opätovnú neistotu čo ho čaká. Hanna je výborný vo všetkých polohách. Niektoré miesta sú dokonca silne dojemné, neuveriteľné i nezabudnuteľné. Vrchol prvej časti, ktorý patrí jemu, keď do demonštrácie baníkov, ktorí sa striedajú s policajtmi tancuje svoju vlastnú víziu tanca, stepuje, chce svojim tancom zachrániť či opustiť hrôzu reality, je otriasajúci. V neustálej gradácii chlapec tancuje, hádže dlažobné kocky do policajtov, skáče na ich plexisklové štíty a padá nešťastne na zem (pravidelne sa skĺzne a bolestivo padá na koleno). Znovu však stane a tancuje ešte s väčším entuziazmom. Druhý vrchol je jeho vyznanie pred skúšobnou komisiou – pieseň Electricity. Tá sa rozbieha voľne, tak ako sa Billy otrasený priestorom školy, komisiou, vlastným strachom snaží nájsť vhodné slová na otázku pedagogičky, čo cíti keď tancuje. Keď zaspieva dve neľahké slohy nasleduje tanečná medzihra, kedy začne improvizovať pred komisiou. Aby to nemal také ľahké, tak s roztrasenou bránicou po náročnej tanečnej vsuvke prichádza exponovaný refrén a gradácia piesne. A na dohru jedenásťročný interpret zatočí šestnásť secondov. Hanna zároveň nezahodí ako správny herec žiadny detail. Spôsob, akým ignoruje britskú kuchyňu svojho otca a brata a radšej sa napcháva nejakými anglickými pelendrekmi a zapíja ich mliekom, či ako prinesie na skúšky pokazenú kazetu z magnetofónu a požiada komisiu o ceruzku, ktorú zapichne do kazety a snaží sa späť namotať pásku. My starší vieme o čo šlo.

Z detských interpretov vyniká aj Billyho kamarát Michael. Taktiež jedenásťročný Toni Fry. Ten hrá neľahkú a kľúčovú rolu kamaráta, ktorý je do Billyho zamilovaný a už v malom veku má vo svojej sexuálnej orientácii jasno a je práve typom dieťaťa, ktorého Billyho otec odmieta prijať za možný. Práve táto úloha je uholným kameňom, pretože je tým spoločenským otáznikom filmu. Čo to znamená byť homosexuál, byť iný. V kontraste s masculinným prostredím tvrdých chlapov, ktorí fárajú do bane a potom sa napájajú pivom a sledujú futbal, citlivá duša malého chlapca je vystavená skúške. Túto skúšku však podstupujú obaja chlapci. V predstave je balet tým, čo je zženštilé, možno až zvrátené a zapovedané mužom.

Je to výsmech ich sile, stavbe tela, charakteru i spoločenským povinnostiam. Billyho sexualita však s baletom nemá čo robiť. Naopak ten, čo sa nezaujíma o balet ale radšej sa prezlieka za modelku do sestriných šiat, čo v určitom veku robí mnoho chlapcov ako zábavu, je v určitom zmysle významu iný a nesie si stigmu inej sexuálnej orientácie. Toto pnutie chlapci výborne zvládajú hrať i prezentovať, zároveň taktiež svoje krehké priateľstvo, ktoré ich spojuje tým, že obaja sú iní. Tony Frey bez toho, aby to bolo trápne zvládol dôležitú scénu kedy v sestrinej izbe navádza Billyho, aby sa prezliekali do sestriných šiat. Táto podstatná scéna si nesie veľký humor a poéziu a je jedným z najkomickejších miest navzdory výkričníku, ktorý píše pre drámu. Debbie, ktorá je do Billyho zamilovaná (Kyria Cooper), má s kamarátom z baletu dôležité scény, keď ho chodí provokovať, hľadať i povzbudzovať, keď Billy trucuje na záchode zavretý v kabínke. Ostatné dievčatá sú výborne typovo vybrané i zvládnuté. Niektoré sú silnejšie, niektoré vyššie, celkovo nesúrodé a je jasné, že sa so svojim tancovaním nedostanú ani do ochotníckeho krúžku. Ale baví ich to. Je to spôsob voľno časovej aktivity, spôsob hry. Ich urputná snaha zavďačiť sa učiteľke vedie k mnohým komickým situáciám, ktoré choreograf muzikálu (i filmu) Peter Darling skvele choreografuje.

Darlingova úloha je celkom podstatná. Nikdy však umele nevnikne tanečná zložka do drámy. Je organicky zakomponovaná a zdá sa, akoby s ničoho spolu s hudbou povstala a opanovala javisko. Nanajvýš pôsobivé sú kontrastné scény, kedy sa dievčatá z krúžku miešajú s policajtmi s obuškami, pobiehajú medzi demonštrantami ako malé labute v bahne špiny sveta. Nechýba ani pôvabná scéna z filmu kedy Billy zaujatý svojimi myšlienkami kráča do školy a ani si nevšimne, že plot vystriedala hradba policajtov. Darling fantasticky spája klasický balet s modernými pohybovými slovníkmi. Vytvára pôsobivú teatrálnu zmes tancovania, ktorá slúži estetickým aj psychologickým potrebám. Ruthie Henshall v postave Mrs. Wilkinson je ostrieľaná diva West Endu i Broadwaya. Dáva učiteľke, ktorá si ťahá so sebou vlastný kozmos problémov i zlyhaní, pôsobivé črty. Henshallová je výborná speváčka, nemá žiadne problémy s hudobnými scénami, ktoré sprevádza tancom. Zároveň má však dar kultivovaného hereckého prejavu a výbornej javiskovej prirodzenosti. Bezkonkurenčne ovláda scénu ako krotiteľka šeliem. Nakoniec sa jej správne volenou taktikou podarí skrotiť aj Billovho otca. David Bardsley ako otec je silná postava. Už anatomicky pôsobí ako nezhovievavý tvrdý chlap, ktorý svoju predstavu o tom čo má ako byť, len nerád mení. Jeho zatrpknutosť po smrti manželky sa spojuje s problémami v práci. Jeho hlboko pochovaná láska i pochopenie k potrebám malého syna sa však dostane na povrch a otec začne konať. Dokonca sa vráti do práce ako stávkokaz, aby zarobil na lístok do Londýna, keď syn jeho vinou zmeškal konkurz do školy v New Castli. Jeho hádka so synom Tonym (excelentný Chris Grahamson) je prejavom jeho špecifickej lásky tvrdého otca k svojmu synovi. V scénach s kamarátom Georgom a ostatnými tvrdými „hochy“ sa postupne ukazuje veľkosť jeho srdca i jeho zásady. Tým sa stáva skvelým vzorom pre svojho divokého staršieho syna Tonyho, ktorého výchovu zjavne spackal a ktorému mení celý jeho svetonázor.

Milovníkom baletu utkvie v pamäti jedinečná scéna snového baletu. Na predohru k Labutiemu jazeru Daldry vytvoril scénický obraz jedinečnej krásy. Dokonca sa zdá, že Čajkovskij nebol nikdy choreograficky a dramaticky lepšie využitý v tejto dojemne gradujúcej hudbe, ktorá otvára balet baletov. Potom, čo Billy zostane sám v telocvični a z pretlaku úvah začne točiť stoličkou, ktorá rotuje o hranu jednej nohy, celý reálny svet mizne a scénu zaplaví plazivý dym. V diagonálnom rohu sa zjaví o pár rokov starší Billy, ktorý simultánne opakuje čo robí Billy. Keď sa títo dvaja stretnú, nasleduje jeden z najpôsobivejších emotívnych duet, aké si možno predstaviť. Fyzická výhoda malého chlapca, s ktorým si javiskový partner môže robiť čo chce, od zdvíhačiek až po pôsobivé choreografické ornamenty sa zdá vrcholom. Ten však príde, keď Billy vzlietne a tancuje vo vzduchu. To je divadelný zázrak!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *