Othello v Hamburg Ballett John Neumeier

Othello podľa Shakespeara mal premiéru už v roku 1985, vtedy viac než v extravagantnej a progresívnej hamburskej fabrike Kampnagel. Vtedy to bol progres nevídaný, vyviesť z tradičnej kukátkovej divadelnej budovy veľký súbor s epickým dielom do industriálneho prostredia a dodať mu tým nové konotácie. Dnes sa titul hrá už späť v budove Hamburgische Staatsoper, ale ani toto prostredie mu neuberá na pôsobivosti.  John Neumeier totiž presne pred tridsiatimi (!) rokmi vytvoril dielo, ktoré nezostarlo, ba čo viac stalo sa prorockým v mnohých ohľadoch. Neumeier sa stal slávnym choreografom diela Shakespeara a v počte spracovaných titulov má ťažko hľadanú konkurenciu. Ak však ostatné diela, ako napríklad Romeo a Júlia sú verné sujetom, libretom či charakterom spracovania[…]

Pokračovať v čítaní …

Giselle v Semperoper balete

David Dawson je sledovaný tvorca súčastnosti. Jeho novodobá verzia Giselle vznikla práve v Drážďanoch (2008). Dawson podčiarknuté vytvoril silné divadelné dielo, nemožno hovoriť dnes už len o balete pre balet. Samozrejme, ako pri každom takomto pokuse sa to neobišlo bez zakopnutia či otáznikov a nedotiahnutých nápadov. Celkovo však to rozhodne nie je prázdne gesto, je to pozoruhodná metafora aj potvrdenie sily romantického baletu, aj možná cesta pre prieberčivých divákov, ktorí bažia po nových a nových zážitkoch. Najväčším problémom pre niekoho kto je vnímavý, je závažný rozpor choreografa, ktorý necíti (alebo nectí?) hudbu. Môže sa zdať, že taký choreograf nemôže mať v CV plnú stranu ocenení z najprestížnejších baletných komisií a porôt. Lenže tu je to[…]

Pokračovať v čítaní …

Impressing the Czar v Drážďanoch

Drážďanský baletný súbor, vzdialený od Prahy dve hodiny cesty, sa zapojil sa do tanečného festivalu, ktorý pohltil Drážďany v duchu slávnej minulosti školy v Hellerau. Alain Platel, Batsheva Company, Anne Teresa De Keersmaeker, slávne mená progresívnej či skôr provokatívnej svetovej scény. Veľké baletné teleso sídliace v prepychovej budove Semperovej opery sa zapojilo niekoľkými predstaveniami. Riaditeľ baletu Aaron S. Watkin, ktorý svojim príchodom pred dobrými ôsmimi rokmi prebudoval celú company, má výborné výsledky. Nielen tie merateľné číslami, ale aj tie duchovne nezmerateľné. Posledná premiéra tejto sezóny (22. mája 2015) Impressing the Czar je ďalším dôkazom faktu, ako jeho disponovaní tanečníci priťahujú k sebe choreografov, ktorí svoje balety nepredávajú hocikde. Watkin vybudoval silné mladé teleso, ktoré napriek[…]

Pokračovať v čítaní …

Parsifal v Staatsoper Unter den Linden

Parsifal, slávnostná opera Richarda Wagnera je dielo, o ktorom boli napísané tisícky štúdií. Každé slovo bolo podrobené výkladu v tejto mystickej duchovnej hre. Na scéne však väčšinou aj s ohľadom na štyri hodiny, ktoré dielo trvá, často práve ústredná koncepcia zakryla nuansy libreta, ktoré je u Wagnera rovnako dôležité ako hudba, či javiskové konanie. Častokrát posvätná nuda a spoliehanie sa na účinok hudobnej zložky, devalvovalo javiskové konanie k bodu nula. Režisérska hviezda súčasnosti Dmitri Tcherniakov sa vo svojej berlínskej inscenácii Wagnerovej slávnostnej opery práve k slovám vracia. Dôkladná analýza, tak ako postupujú činoherní režiséri, je zreteľná z každej minúty jeho inscenácie. Aj keď príbeh vidí ako hru v prítomnosti, či možno budúcnosti, nezakuklil sa v abstrakcii ale naopak, po dlhej dobe má divák pocit, že speváci[…]

Pokračovať v čítaní …

Spiaca krásavica v Staatsballette Berlín

Spiaca krásavica Nacha Duata je jedným z ďalších pokusov žijúcich choreografov vyzobať z klasického Petipu čo sa im hodí. Problémov vo výsledku je viacero. Samozrejme sú individuálne a súvisia s mnohými faktormi, ktoré definujú osobnosť choreografa. Jedným z nich je zásadný rozpor medzi koncepciou veľkovýpravného baletu feérie a súčasných možností. Ani v Rusku, ani v Berlíne sa Duatovi nepodarilo rozhodiť invenciu naširoko a vytvoriť veľké plátno, ktoré by hýrilo farbami a mnohými odtieňmi tak, ako pôvodná koncepcia Vševoložského, Petipu a samozrejme Čajkovského. Je až komické, že na slávnostnú hudbu paláca sa po scéne producíruje fragment corps de baletu. Chýbajú akékoľvek rozprávkové črty, sprievody, dvorná pompa. Je to ako balenie low cost. Ďalším zaujímavým javom u Duata je zvláštna dispozícia k práci s veľkými zbormi. Prirodzene svojmu naturelu pracuje radšej[…]

Pokračovať v čítaní …

Paquita v Bayerisches Staatsballett

Dalo by sa povedať, že celý baletný svet upieral svoje zraky k mníchovskému Bavorskému štátnemu baletu, kde Alexej Ratmansky získal dôveru vedenia k dobrodružnej ceste rekonštruovať Petipovu Paquitu. Bohatý Mníchov vyzerá, že nemá núdzu financovať rôznorodé umelecké počiny dramaturgie a pestrosť choreografických osobností od tých najslávnejších až po tých začínajúcich s tou správnou umeleckou drzosťou je v dramaturgickom pláne bohato zastúpená. Ratmanského Paquita je (ne)logickým pokračovaním jeho cesty, ktorá sa delí medzi jeho pôvodné choreografie(mimoriadne strhujúce) a rekonštrukcie (rozporuplné). V záplave textov, ktoré boli napísané pred a po premiére 13. decembra som si vypichol pár momentov, ktorú sú rozporuplné. Pán Ratmansky nie je žiadny mafián, ktorý podľa DVD alebo VHS z domácej knižnice stavia v[…]

Pokračovať v čítaní …

Luskáčik v Staatsballette Berlín

Luskáčik patrí k tým baletom, ktoré vždy znovu prekvapujú svojim inscenačným tvarom. Skúsený divák vždy dychtí po tom, ako budú riešené myši, ako vyrastie izba, stromček, ako budú vyzerať snehové vločky, čo sa bude diať v druhom dejstve a či príbeh dostane nejaký hlbší význam okrem vianočnej feérie. Je dobre, že od roku 2009 po úspechu Esmeraldy, ktorú Vasily Medvedev a Yuri Burlaka preniesli na mnohé svetové scény, dostali novú úlohu. Vladimír Malakhov si vo svojej poslednej berlínskej sezóne objednal „historicky správneho“ Luskáčika, ktorý má vychádzať z originálnej choreografie Leva Ivanova (Mariinské divadlo, 1892) na základe libreta, ktoré pripravil Petipa a vychádzal v ňom z Ernsta Theodora Wilhelma Hoffmanna Luskáčik a Myší kráľ v preklade[…]

Pokračovať v čítaní …

Bajadéra v Semperoper Dresden

Choreograf Bajadéry v balete Semperovej opery v Drážďanoch je zároveň šéf baletu  Aaron S. Watkin môže gratulovať. Pre Watkina je Bajadéra „Giselle orientu“. Jeden z najväčších a najkrajších romantických príbehov o zradenej láske, plný emócií a citov. Aj štylisticky sú diela príbuzné. Oba majú druhú časť, ktorá sa odohráva za účasti postáv z druhého brehu, zomrelých, ktorí sa vracajú, aby žijúcim priniesli odpustenie či odplatu. Zásadný prerod Watkinovej Bajadéry  je v tom, že prizval k spolupráci veľkého baletného dirigenta Davida Colemana, ktorý vytvoril veľmi výraznú novú inštrumentáciu aspoň polovice pôvodnej Minkusovej hudby. Tradícia baletných kompozícií 19. storočia, kde sa podľa potreby dopĺňali pasáže iných skladateľov, či obľúbené melódie, nie je neznáma. Dnes však takýto radikálny krok vzbudzuje obdiv a zároveň obavy o naplnení. Coleman zašiel[…]

Pokračovať v čítaní …