Zásnuby v kláštore v Staatsoper Unter den Linden

Pestré Vianoce v Berlíne vylepšila odvážna dramaturgia Štátnej opery, ktorá ku sviatkom reprízovala Prokofievovu komickú operu najlepšieho kompozičného melodického štýlu autora; Zásnuby v kláštore. Inscenácia je to viac než vydarená, veď na nej spojili sily – autor hudobného naštudovania už viac než legendárny Daniel Barenboim a režisér Dmitri Tcherniakov, ktorého s obľubou sledujem.

Uvedomil som si, že aj kritik sa niekedy nevie zodpovedne odpútať od svojho ťažiska a miláčikov. Je to ťažké priznať, ale treba byť úprimný. Inak môže dochádzať k nepríjemnej disonancii a neobjektívnosti. Keď Tcherniakov režíroval Traviatu, Knieža Igora, Legendu o neviditeľnom meste Kiteži, Ruslana a Ľudmilu, Dialógy karmelitánok či Chovanštinu rástol vo mne pocit geniality. Signifikantné a dokonalé uchopenie predlohy, vizuálne a koncepčné nápady. Zrodila sa režijná hviezda. Prichádzajúca z iného kultúrneho a spoločenského prostredia.  Východný, zemitý, sociálny, orientálny prorok, ktorý európske operné dedičstvo vytiahne na výslnie. Vdýchne mu nový súčasný, ba možno aj nadčasový charakter. Celkom iný ako Lehnhoff, Konwitchny, Pountney, Neuenfels, Marthaler, Carsen, Wilson títo pardály európskej réžie. A celkom iný ako mladí divosi, ktorí majú európsku, západnú skúsenosť:  Bieito, Herheim, Guth. Úprimne som si nevedel ďalej už predstaviť, že by ma opery, ktoré režíroval, ešte bavili v inom naštudovaní. Či je vôbec možné dielo ešte zaujímavejšie uchopiť? Geniálne tretie dejstvo Traviaty, prepísaný záver karmelitánok, červená lúka poloveckých tancov, magická krajina Kiteža, násilná svadba Ruslana a Ľudmily, či apokalyptický osud veriacich i neveriacich v Chovanštine. Zatiaľ ma nikto nepresvedčil, že našiel lepšie vyjadrenie.

Lenže potom je tu druhá skupina inscenácií, ktoré sú iné. V prvom pocite sa mi zdajú bezradné, že režisér má toho moc a nevie si rady, nemá čas premyslieť koncept. Na druhej strane sa pýtam, či ja nie som presýtený tými efektmi, ktoré mu poskytli tieto diela. Vedia to všetky diela? Je možné v každej opere prepísať zmysluplne koniec, aby vznikol otáznik, vzrušujúci záver, interakcia s hudbou a celodivadelná gradácia, javisková katarzia? Mám ale na mysli diela už v kombinácii libreto-partitúra viac než kvalitné: Carmen, Parsifal, Hráč, Tristan a Izolda, to predsa nie sú diela banálne, neinšpiratívne. Je to moja chyba, že očakávam v Tristanovi opulentné scénografické a režijné nápady? V Parsifalovi mystické zázraky Veľkého piatku? Ťažko povedať. Tieto inscenácie totiž Tcherniakov akoby vníma vnútorne, herecky, detailne v drobnokresbe hereckej a vokálnej podstaty opery. Nie sú tam šoky, transkripcie, výmysly, novinky. Zostáva univerzálne prostredie scénického priestoru, nejaká súčasná, stredne opotrebovaná sála. Tam sa to všetko odohrá. Niekedy je obsadenie rolí lepšie, speváci si poradia s absolútnou neiluzívnosťou a uchopia surové fyzické konanie ako herci, niekedy sú bezradnejší. Prokofievove nápadité Zásnuby v kláštore sú podobné druhej skupine diel. Nie je to ten iskrivý, šokujúci, drzý režisér. Je tu režisér premýšľajúci, detailne pracujúci so slovom, hudbou, psychológiou i charaktermi, pod jednotným rámujúcim nadpisom. Sme v akejsi hale, kde prebiehajú školenia, či terapie. Hala je jednoduchá, akoby aj v Berlíne na výpravách šetrili. Moderátor v predohre predstavuje účastníkov kurzu, či liečenia. Všetci majú čo dočinenia s operou. Je to také veselé a bezprostredné, ako nejaká študentská inscenácia na báze commedie dell´arte. Pre lepšiu orientáciu slúži tabula, kde moderátor prideľuje jednotlivým civilistom operné – herecké úlohy v Zásnubách v kláštore. Je to milé a nápadité, dobrý režijný kľúč. Tcherniakov zostane vecný, komické gagy šetrí, ale to neznamená, že postavy sú pasívne. Vynikajúce libreto, ktoré dokonale súzvučí s hudbou, veď na ňom Prokofiev pracoval so svojou druhou manželkou Mirou Mendelson, režisér rozohráva s umiernenosťou a drobnokresbou. V tejto fraške, ktorá má blízko kompozičným štýlom k najlepším komickým operám 19. storočia a svoje ťaží z ľudovej frašky, nešťastné partnerské dvojice, nevhodní ženísi, rafinovaná dueňa, ktorá mladým pomôže, zámeny a samozrejme provokatívne prostredie kláštora v druhej polovici opery je úplne stredoeurópskou ironickou a patrične ľahko erotickou a humornou veľkokomédiou. U Tcherniakova zostáva koncepcia dôsledne zachovaná a navzdory ozvláštneniam, ako cvičenie s moderátorom, náučné projekcie, vysvetlenie pobytu účastníkom, počúvanie hudby v slúchadlách, či vzbure, zostáva krotká. Efektnú bodku prináša záverečný obraz, ktorý úmyselne odsunutý ako epilóg pod názvom „Sen“, prináša svadobné veselie. Tento apendix jasne ukazuje neúspech terapie a liečenia. Pretože v anabáze pacientov sa navzdory hre na operu nič nezlepšilo. Nový začiatok nie je možný, šťastie žiadne, veselosť odmietnutá. Zostáva len Sen, kde sa všetko môže stať. V živote takéto šťastné konce nie sú možné. Len v rozprávke a na divadle. Gradáciu záverečnej scény umocňuje Don Jerome, ktorý sám na scéne hrá zvonkohru (už predtým hral na trúbke) a gratulanti v snových svadbách. Veď tu máme mladý pár Luisa+Antonio, Ferdinand+Clara, Duenna+Mendoza, takže trojitá svadba si žiada hodne gratulantov. A tak na scénu prídu asi ďalší postihnutí, ktorých kurz nevyliečil. Typicky dokonalé, vnútorne súdržné kostýmovanie Eleny Zeitsevy tu slávi roztomilý triumf. Pavarotti ako vojvoda z Rigoletta v inscenácii Ponella, Maria Stuartovna, Lohengrin s labutí, Brűnhilda, Kráľovná noci, Rigoletto, Falstaff,  Sylphida, no jednoducho všetko možné, pre znalca ikonické kostýmy svetových hviezd 20. storočia aj so naznačenou vizuálnou podobou.

Táto schizofrénia reality proti divadlu na divadle, ktoré prisúdil režisér, možno upomína na schizofrenickú realitu života Prokofieva medzi službou SSSR a Stalinovi, medzi byrokraciou a slobodou, medzi prežitím a neustále hroziacou skazou. Po sovietskej opere Semjon Kotko, vrátila skladateľovi práca na tejto opere vďaka svojmu apolitickému, priam bezpečnému námetu, chuť a invenciu. Bohatstvo hudobných nápadov, ľahkosť, inštrumentácia, ktorá je bez limitov, zvukový potenciál a v Berlíne dokonalé vokálne hlasy, tieto čarokrásne melódie znelých hlasov tryskajúce ako očistná voda v marazme mašinérie súdruhov medzi štátnou cenou a gulagom, prinášajú zamyslenie nad viac vrstevnatosťou koncepcie liečebne pre operných fanúšikov. S ohľadom na rafinovaný záver, ktorý prináša opäť znepokojivé otázky nad realitou a fikciou, nad pravdou a klamstvom, nad múdrosťou a hlúposťou, či nad múdrosťou a mudrovaním, je ťažké do mojich dvoch skupín Tcherniakova toto dielo zaradiť. Zostáva niekde na pomedzí, ako sám skladateľ. Exulant a vlastenec, oslavovaný a zavrhovaný, formalistický i socialisticko-realistický, východný aj západný, experimentálny aj klasický…

Photo: © Ruth und Martin Walz

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *