Česká televízia na Arte možno k úvodu nového školského roku či divadelnej sezóny odvysielala oceňovaný dokument Zkouška umění, ktorý vlani bežal v kinách. Po tom, čo som o ňom čítal, po rozhovoroch s režisérmi Adélou Komrzý a Tomášom Bojarom som sa naň mimoriadne tešil. Ako umelec, navyše so skúsenosťou v umeleckom školstve, som sa zvedavo prizeral každej minúte tohto stoštyridsať minútového dokumentu, ktorý zachytáva pár dní v živote našej slávnej Akadémie výtvarných umění. Nádherný čas strávený pri tomto mimoriadnom dokumente.
Stretávame na chodbách, v ateliéroch, v zázemí tejto magickej budovy kaleidoskop postáv. Od vrátničiek, cez významných etablovaných umelcov-pedagógov, priam až macbethovské sudičky – trojicu modelov, štukatérov, až po budúcich študentov, adeptov. Všetkým patrí veľký obdiv, pretože dovolili nahliadnuť do svojho uzavretého tajomného sveta, mnohokrát možno ukázali viac než sami chceli a odhalili sa s nebojácnou silou. Neznalému divákovi môže tento lunapark pripadať strašný a zvrátený, môže sa pozastavovať, že toto je štátna škola a k čomu vlastne nejaké umenie a títo študenti, či učitelia sú. Čo to chcú za veci, prečo sa pýtajú na prijímacích skúškach také podivné otázky, čo tým sledujú. A kto sú tí študenti, ktorí sa tak strašne obliekajú, pre sprosté slovo nejdú ďaleko: kunda sem kunda tam, podľa našich meradiel krásy nevedia ani kresliť, Máriu Magdalénu považujú za českú panovníčku, sú pansexuáli a všetko možné, len aby neboli ´normálni´. Tvorcovia zvolili dokumentárny štýl, ktorý nič nekomentuje, nedopovedá. Sám divák pozoruje intímne chvíle rozhovorov v kabinete, či rozpravy komisií nad osudom hlásiacich sa. Zároveň aj táto forma, ktoré situácie a scény, komponované obrazy sa do záverečného strihu dostali, sú predsa len filmárskym gestom, ktoré má svoj poriadok a tvorí nielen dramaturgický celok, ale podvedome nám dovoľuje vidieť to, čo schválila dvojica režisérov.
Na českej scéne mimoriadne poetické obrazy, pusté a tiché chodby, rafinovane nasvietené prirodzeným svetlom, klasické artefakty zdobiace priestory, až po postmoderný mišmaš v kabinete, ateliéry prežiarené svetlom vedľa ošumelých a ľudovou tvorivostí pokreslených pustých zakutí od banalít či vtipov, po grafické obrazce (š (t)ukatérsky ateliér). Absencia hudby a typickej gýčovitej doplňujúcej dekoratívnosti v tomto prostredí dáva prestávky a zastavenia pre premýšľanie. Úchvatné obrazy v svojej surovej naturálnosti, ktorá hraničí s pocitom, že je to až geniálne dobrá scénografia, majú mimoriadnu silu a hĺbku a samy sa stávajú poetickým textom podobne ako u Tarkovského. Konečne vidíme dokument, kde nie je všetko doslovné, nikto nikoho nevychvaľuje za jeho zásluhy, nemaže mu med okolo pusy, obraz a akcia má rovnakú výpovednú silu ako slovo. Niektoré gestá, mlčanie, rozprávajú viac o charaktere postavy než by sme sa dočítali v katalógu starostlivo volených slov na výstave. Čo je možno škoda, že predsa len pre väčšinu publika dokument zostáva anonymný. Aspoň jednoduchá grafika s menom profesora by pomohla, pretože divák, ktorý je zvedavý, by si mohol sám pozrieť tvorbu dotyčného a inak vnímať jeho rozmer, ktorý ukazuje film. Taktiež u študentov prijímacích skúšok, ktorým sa stopážou dokument venuje dlho, by nebolo od veci na záver prezradiť či v konaní a konkurencii obstáli a stali sa študentmi školy.
Čo ma však prekvapilo ešte viac je, aká rozličná je percepcia vnímania. Na filmovom webe csfd.cz väčšina komentujúcich vyzdvihuje aký je dokument vtipný. Mne osobne prišiel absolútne opačný. Maximálne smutný a melancholický. Nechcem hodnotiť študentov ani školstvo, hoc mám s ním skúsenosť, ktorá nie je odlišná od fenoménov, ktoré dokument zachytáva, nechcem skúmať sociálne väzby, z ktorých pradiva študenti povstali, ani prvok mladíckeho ega a pocitu, že môj názor a energia sú tie najlepšie. Robiť umenie len tak ako ho cítime, nemusí byť tá najsprávnejšia cesta. Celkom jasne sú títo adepti deťmi našej doby so všetkými jej bolesťami a chorobami. Solipsistická tendencia – robím to pre seba, za seba, pretože môžem, je viditeľne prítomná. Chrapúnstvo a neúcta ku všetkému a ku každému. Niektorí profesori stoja v opozícii. Vedľa „pretože môžem a chcem“, tak stojí aj „nie každý si to môže dovoliť“. Hodiny, dni filmárskeho číhania priniesli pestrú zmes nálad, obrazov, slov možno aj snov. Našla sa v nich aj drobná myšlienka, ktorá toto veľmi jednoducho bez zložitej filozofie a debaty vystihuje. Naša generácia nemá problém, a to je ten problém.
„Kritika je zásadní věc v rámci uměleckého vzdělávání. Kritika není a priori nic toxického a zraňujícího. Kritická rozprava patří k základu debaty o umění na umělecké škole. Když je kritika věcná, není přehnaně osobní a není jednoznačně „zlá“, tak je alfou a omegou. Kdybychom si neříkali v důležitých momentech i kritické a nepříjemné postřehy, nikam se neposuneme. Neříkáme si nepříjemné věci, aby to bylo nepříjemné. Sdělujeme si je v zájmu zlepšení uměleckého procesu.“ Hovorí režisér Bojar a nemožno nič viac než súhlasiť. Zostáva nám veriť, že po absolvovaní školy z nej vyjdú umelci na prahu cesty stať sa osobnosťami so svojim rukopisom, chápajúci, že tvoriť umenie nie je póza, terapia ani biznis, ale akýsi neopísateľný vnútorný mechanizmus človeka plného a bohatého. Človeka so znalosťami i remeselnou zručnosťou. Umelecká revolta, revolúcia, obrazoborectvo a chuť šokovať je len malý kamienok širšej umeleckej komunity a skôr privilégium mladosti, umeleckého ega, než dôkaz presahu. Možno práve schopnosť chápať objektívnu kritiku, je tým pomyselným ´prejsť krovím´, o ktorom sa vo filme hovorí.
Len malá drobnosť, skúste spočítať vo filme, koľko prichádzajúcich pozdraví vrátničku, okolo ktorej denne prechádzajú a otvára im dvere bzučiakom.
Photo: promo k dokumentu KVIFF.TV
