Akram Khan – Until the Lions

Akram Khan je tvorca, ktorý si napriek ubiehajúcim rokom svojej kariéry drží status legendy. Koľko je takýchto tvorcov v súčasnosti, ktorých tvorba už skoro dve desaťročia neprestáva fascinovať? – Moc ich nie je. Vedľa starých bardov, je Khan ešte skoro „mladý“ žiak ( *1974). Zároveň je Khan nielen hľadač námetov, ale aj formy. Každé jeho predstavenie je iné, aj keď mu stále zostáva hlboký ponor do vnútorného sveta, ktorý odkazuje k starobylým mýtom, či eposom ako Mahábhárata.  Oné zvláštne scénické meditovanie na hranici rituálu zostáva Khanovi vlastnou katedrálou a až sakrálnym priestorom, kde sa divadlo znovu stretáva s náboženstvom, tak ako sa o to usilovali starobylé civilizácie a tak, ako sa k tomu navrátili veľkí režiséri činohernej avantgardy v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch. Khan tak medzi choreografmi a performermi predstavuje zvláštneho a vyzretého potomka géniov ako boli Grotowski či Brook, ktorí sa nebáli opustiť centralistické európske divadelné formy a vydať sa do púšte, kde našli živú vodu pôvodných kmeňov a ich rituály a všedný život pozdvihli na piedestál medzi zlaté portály divadelných domov sveta.

Khanovo nové predstavenie (premiéra v januári 2016) Until the Lions, odkazuje opäť ku koreňom civilizácie. Barbarská a predsa nežná matka Afrika či Orient, je tu opäť zemou svätou. Pôdou, ktorá zrodila biblický eden, sídlo božstiev a dala osvieženie i pokrm človeku. Khanov nekonečný cyklus bytia od stvorenia k zániku reprezentuje šeptanie – začiatok – koniec – koniec je začiatok, i scénografická forma kruhu pódia, ktoré pripomína tisícročný strom, na ktorého pni sa stretávajú herci. Môže to byť aj púšť, či oltár, hrob i brána neba. Výklady sú rôzne, tak ako je to u Khana bežné. To je vysoké pradivo inteligencie a talentu, divadelnej dramaturgie i vedy, filozofický pôdorys a neustále žriedla z prameňov inšpirácie. Khanovu studnicu príbehu môžu tvoriť fragmenty mýtov starého zákona, už spomenutej Mahábháraty, indických, orientálnych eposov. Zároveň sú však tieto archetypálne príbehy platné a dnes ich čítame stručne napísané našim súčasným jazykom v novinách. Príbehy neopätovanej lásky, zrady, podvolenia, vojny, smrti i zániku sú vtkané v krvi človeka, naprieč farbou pleti. U Khana sa k tomu pripočítava aj odkazovanie k vzniku náboženstva. Od viery v ničotu a prázdnotu, a univerzálny silný vesmír, až k vytvoreniu logických symbolov typu zlatého teľaťa, pretože človekov rozum potrebuje oporný bod. V dnešnom predstavení je to odliatok tváre, ktorá môže patriť komukoľvek, ale je mocnou čarodejkou a talizmanom. Ani to však nebráni tomu, aby sa stala na konci predstavenia len kusom dekorácie, pretože presne tak len viera človeka v dotyčný symbol, dáva tomuto symbolu nadprirodzenú moc a činí z neho katalyzátor svojich túžob. Maska – hlava s ľudskými človečenskými rysmi napichnutá na bambusovú tyč, môže byť symbolom víťazstva nad nepriateľom i adorovaným artefaktom. Symbol zmaru, aj ikona uzdravenia. Tak ako veriaci upierajú oči k Mekke, ku Golgote, ku krížu, k slnku, tak tri postavy na scéne Khanovho mystéria hľadia do tváre bez života, aby jej moc preniesli gestom a rituálom na seba samých. Gestá a herecká zložka tvoria nedielnu súčasť Khanovho režijno-choreografického vedenia aktérov.

Traja tanečníci a štyria muzikanti – či performeri obsiahnu sedemdesiatminútový rituál na kruhovej scéne. V lodžskom Teatri Wielkom pre zachovanie nálady z londýnskej premiéry, vybudovali na gigantickom javisku a bočných scénach ohromnej divadelnej budovy amfiteáter, aby diváci sedeli okolo scény. Nie je to len výtvarná schválnosť či zbytočnosť. Tu prichádza divák ako do chrámu, kde sa krížia chrámové lode v svojom priesečníku, v kríži či kruhu večnosti, kde v centre stojí oltár, ku ktorému sa prichodiaci upína. Divák vidí pred sebou nielen scénu, ale aj svojich bratov na náprotivnej strane a s dramatickým osvetlením i kozmickým zvukom ihneď opúšťa všedné myšlienky dňa 21. storočia a ponára sa k prapodstate existencie. Aj umelci prichádzajú na scénu pomedzi divákov ako ich poslovia, vyslanci, ako naši spolubratia a sestry, tí, ktorí majú dar rozprávať svoje univerzálne príbehy, ktoré nemajú bariéru zmäti jazykov od dôb babylonskej veže. Fascinujúce predstavenie Akrama Khana je udalosťou, ktorá sa svojim elixírom postupov, divadelných postupov a ohromného nasadenia interpretov stáva až psychodelickým snením. Kužele svetla nad oltárom, ktorý sa mení v ring a neviditeľné oblaky i cícerky dymu sa valia priestorom, ktorý sa mení v katedrálu svetla, milióny rokov starý strom z biblického raja a divák sa ľahko stane obeťou vidín a prízrakov. Traja tanečníci, môžu byť kľudne Adam, Eva i had s ľudskou tvárou, môžu byť hrdinovia indických báchoriek o láske a zrade, môžu byť čímkoľvek. Rovnako tak ako vždy je na konci spravodlivý zabitý a vrah nepotrestaný, vzťah je prerušený krutosťou a zadupaný do prachu a ani zemetrasenie prírody nemôže zastaviť divokosť v srdci človeka. Čo je však podstatné a dnes už skoro nevídané, že Khan stále tancuje. Môžete si myslieť čokoľvek o celom tomto rituáli či bohoslužbe, vnímať ju ako atrakciu, divadlo či obrad, ale Khanova choreografia plynie tak prirodzene a dokonale, že je ako zjavenie. Vidieť tu vysokú úroveň talentu interpretov, ich schopností, fakt, že pochádzajú z rôznych oborov tanca od klasiky, moderny, hip hopu, break dance, zo sveta herectva, zo sveta východných kultúr i iného spôsobu života. Ich osobný prežitok a uchopenie rolí je zdrvujúce a je kritikou patetickosti a formálnosti európskeho dekoratívneho klišé v divadle a ich tanečné schopnosti sú do očí bijúce. Khanove obľúbené spomaľovanie pohybov, široké paralelné i vytočené plié, nezvyklé skoky, pády a návraty, hra na zdanlivo nijaký pohyb, či pohyb človeku prirodzený.

Za tým všetkým je ale deväť mesiacov práce tvorivej skupiny, ktorá pod vedením vizionára vytvára predstavenie. Kto už dnes môže taký dlhý čas skúšať v divadle? Je to výsada len tých najlepších, ktorí si vydobyli slobodný systém tvorby a môžu pracovať s tými, ktorých si sami pozvú. Súčasťou choreografie je mimoriadna hudobná partitúra (Vincenzo Lamagnę), ktorú vytvárajú naživo hudobníci s bicími a rôznymi nástrojmi, muzikanti, ktorí sú zároveň hercami, spevákmi a chórom, ktorý komentuje i spoluvytvára gejzír energie na scéne. Strhujúci výkon v širokej palete farieb podáva Ching-Ying Chien ako osudová žena, ktorá prežíva príbeh, ktorý je údelom každej ženy. Od nevinnosti, lásky, poníženia, až k strate svojho hrdinu. Chienová s rozpustenými vlasmi, krehká i silná, s nádhernými port de bras, prežitkom rozľútostí divákov a ako nič zvláda najobťažnejšie pohybové väzby počas šesťdesiatich minút na scéne bez prerušenia. Joy Alpuerto Ritter je protihráčkou, maskulína tanečnica, ktorá reprezentuje barbarskú krutosť, zlomené etické kódexy, akúsi vnútornú apokalypsu a vraha, svojimi levími pohybmi, záklonmi bez opory, chôdzou ako škorpión, popiera zákony ľudského tela, gravitácie a je atletickým chameleónom a katalyzátorom príbehu. Medzi nimi stojí muž Rianto, ktorý je hrdinom i bohatierom, človekom s hriechom i idolom, bojovníkom i básnikom. Je to on, kto je na konci zabitý, aby sa zem napojila jeho krvou a priniesla nové plody.

Mučenícka smrť, smrť zbytočná i hrdinská, smrť glorifikovaná i zabudnutá, tak ako milióny obetí v okamžiku ticha zlovestná, po prvotnom šoku však už celkom všedná. Človek človeku vlkom. Šelma. Pýcha i túžba stať sa pánom života i smrti, stať sa bohom a jesť zo stromu poznania. Smrť ako koniec, život však ako nový začiatok. Akram Khan a jeho company ako reprezentant najlepších tradícií divadla i tanca. Umelec, ktorý neprestáva hľadať bez toho, aby zradil svoju vieru a stal sa komerčným či púťovým. Khan ako filozof a reformátor, vykonávateľ divadla rituálu a premeny.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *