Radúz a Mahulena

Bohužiaľ, niekedy až neskoro si spomenieme na hodnotné skutočnosti nášho života. V záplave moderných a trendy vecí, sa často vytratí z našich životov niečo, čo sme možno dostávali od detstva a čo nás formovalo. Aj malé dieťa výrazne vníma kultúrny otlačok, ktorý mu odovzdávajú jeho rodičia, škola, pedagógovia. Spomenul som si na toto nenávratné v našich životoch v súvislosti so smutnou udalosťou, akou bola náhla smrť herca Jana Třísku. Česká televízia, okrem „samozrejmej“ Obecnej školy, zaradila ako „bonus“ filmové spracovanie divadelnej hry Julia Zeyera Radúz a Mahulena v mimoriadnom filme Petra Weigla, ktorý sme ako deti sledovali. Dnes sú rozprávky, a všeobecne vysielania pre mládež, úplne iného razenia. Nezaoberajú sa kultúrnosťou obrazu tak,  ako filmový mág Weigl. A kam to s našou kultúrnosťou došlo, nemusia znamenať[…]

Continue reading …

Romeo a Júlia v Zürich Ballett

Veľký scénograf a zároveň intelektuál Milan Čorba v svojej knihe esejí, kde hovoria spolu Optimista a Pesimista, napísal zaujímavú, radikálnu a krutú pravdu. „Myslíte, že umenie má mať nejaký ctihodný cieľ?“ – pýtal sa Optimista. Pesimista mu odvetil: „V stredoveku umenie slúžilo intelektuálnej a všeobecnej podpore cirkvi. V 19. a 20. storočí slúžilo mýtu pokroku. Dnes neslúži ani tomu, ani onomu, obávam sa, že je predmetom bez obsahu a chýba mu príťažlivosť dogmy či ideológie“. Toto ma napadlo hneď po zhliadnutí Romea a Júlie Christiana Spucka, dvorného choreografa a šéfa baletu v Zürichu. Mnohé súčasné inscenácie si zakladajú na tom, že sa stanú dogmou, jediným možným výkladom, pred ktorým divák s úžasom padne a jeho romantická predstava o diele sa v ére post-postmoderny rozsype na úlomky, či radikálna koncepcia bude[…]

Continue reading …

Veselá vdova v Gran Teatre del Liceu

Vidieť na plagáte titul La Vídua Alegre, to moc našincovi nenapovie. Nie je   to ako Tosca, Turandot, Aida, Traviata, Parsifal. Autor už napovie lepšie: Franz Lehár. A v mozgu to docvakne. Vidieť vedľa titulu v katalánčine mená Angela Denoke či Bo Skovhus, to už operného diváka rozruší úplne. Slávne Gran Teatre del Liceu v Barcelone zaradilo na koniec sezóny po premiére Verdiho Trubadúra koncertné uvedenie slávnych čísiel z Veselej vdovy. Odľahčený záver, ktorý u nás čakáme skôr na Silvestra či štátne sviatky kedy sa diváci chcú baviť, výborne konvenuje ako protipól temnej Verdiho opery Trubadúr a k slnečnému barcelonskému počiatku leta sa veľmi hodí. Prizvať dva spevácke magnety je povýšením takéhoto koncertu na umeleckú udalosť. Nutné je dodať, že predstaveniu či skôr koncertu, divadlo venuje[…]

Continue reading …

Il Trovatore v Gran Teatre del Liceu

Asi sa nenájde lepšia opera pre slávne španielske Gran Teatre del Liceu ako Verdiho Trubadúr. Opera, ktorej dej sa odohráva práve v Španielsku pätnásteho storočia, dielo, ktorého melódie nasledujú jedna za druhou, hit za hitom. Režisér Joan Anton Rechi navyše pridal do libreta v rámci svojho inscenačného kľúča postavu maliara Goyu. Ten sa narodil neďaleko Barcelony, v susednej provincii Zaragoza. Spletitý a pochmúrny dej opery, postava maliara z 18. storočia stavia do reálnej roviny temného obdobia dejín a zároveň mu umelecká licencia prihráva zaujímavé konotácie. Kto si spomenie na Formanov film Goyove prízraky s temnou postavou hlavného hrdinu, ktorý prekoná všetky po sebe idúce režimy a znásobí svoju moc, sa môže veľmi ľahko identifikovať s postavou grófa Lunu, ktorého jeho zaslepenosť a intrigy cigánky Azuceny[…]

Continue reading …

Tannhäuser v Bayerische Staatsoper

Tannhäuser v Bayerische Staatsoper je presne tá moderná súčasná inscenácia, ktorá dokonale rozdeľuje divákov. Jedna časť je fascinovaná prístupom hudobného riaditeľa slávneho operného domu Kirilla Petrenka k partitúre po tom, čo dirigent predviedol v Bayreuthe napríklad Prsteň  a druhá šalie z réžie talianskeho renesančného génia a divadelného filozofa Romea Castellucciho. Pre režiséra je to druhá wagnerovská inscenácia po Parsifalovi v Bruseli v roku 2011, ktorá sa stala divadelne opernou udalosťou a ešte dnes by sa dali o nej napísať rozsiahle vedecké práce na tému symbolov, výkladu, dramaturgie i teórie divadla. Nie nadarmo tak tomu bolo aj u jeho Orfeo ed Euridice, či Jany z Arku na hranici, ktorú žiadali zakázať a stiahnuť z repertoáru. Nie prvoplánovo radikálny, ale verný svojmu hľadaniu a tvorbe, zostáva Castellucci aj u Wagnerovho Tannhäusera. „Nebude to žiadny definovaný[…]

Continue reading …

Angela Gheorghiu

Operná speváčka svetovej triedy, ktorá vystúpi so svojím recitálom dnes, musí počítať s tým, že jej publikum bude vyspelé tak, ako nikdy predtým. Fanúšikovia majú napočúvané všetky jej CD aj DVD, zhliadnuté na Youtube všetky pirátske záznamy a vedia úplne všetko. Toto riziko dnes ešte znásobuje tlak na interpreta, ktorý si je toho dobre vedomý. Každá chyba je nahratá na videu, na mobile a verejne publikovaná na Youtube. Angela Gheorghiu je možno skutočne posledná legendárna speváčka, ktorá naštartovala kariéru bez všetkých moderných marketingových možností dneška, ktoré dokážu z priemernej umelkyne urobiť ikonu. Jej príbeh je vlastne príbehom ako z rozprávky. Pre pol sveta neznáme Rumunsko, ešte v dobe východného bloku, dalo svetu opery mladú, krásnu speváčku, ktorá prekonala legendárnu rumunskú divu[…]

Continue reading …

Carlos Acosta a jeho Danza – Debut

V lodžskom Teatri Wielkom tohto roku baletný festival „Baletné stretnutie“ (XXIV Łódzkie Spotkańia Baletowe) je skutočne vo výbornej kondícii. Po English National Ballete, Akramovi Khanovi dorazil so svojím novým súborom Carlos Acosta. Legendárny tanečník čiernej pleti si pred rokom v rodnej Havane založil baletný súbor, ktorého členmi sa stali kubánski tanečníci rôznych žánrov, ktorým chce legendárny principal dancer, dnes už aj choreograf pomôcť. Zároveň ich chce predstaviť svetu a šíriť dobré meno svojej vlasti, kde sa narodil. Vedľa slávneho súboru Alicie Alonso, ktorý v novom svete bez hraníc už stratil schopnosť cestovať a šíriť možno aj ideológiu komunistickej Kuby, je tak Acostov súbor sviežim závanom nových tanečníkov, ktorí vynikajú pluralitou štýlov i osobnými príbehmi a zanietením. Druhým číslom večera je Faun Sidi[…]

Continue reading …

Akram Khan – Until the Lions

Akram Khan je tvorca, ktorý si napriek ubiehajúcim rokom svojej kariéry drží status legendy. Koľko je takýchto tvorcov v súčasnosti, ktorých tvorba už skoro dve desaťročia neprestáva fascinovať? – Moc ich nie je. Vedľa starých bardov, je Khan ešte skoro „mladý“ žiak ( *1974). Zároveň je Khan nielen hľadač námetov, ale aj formy. Každé jeho predstavenie je iné, aj keď mu stále zostáva hlboký ponor do vnútorného sveta, ktorý odkazuje k starobylým mýtom, či eposom ako Mahábhárata.  Oné zvláštne scénické meditovanie na hranici rituálu zostáva Khanovi vlastnou katedrálou a až sakrálnym priestorom, kde sa divadlo znovu stretáva s náboženstvom, tak ako sa o to usilovali starobylé civilizácie a tak, ako sa k tomu navrátili veľkí režiséri činohernej avantgardy v sedemdesiatych a osemdesiatych[…]

Continue reading …

Matsukaze v La Monnaie

Sasha Waltz vždy v svojich inscenáciách bola až barokovo košatá a bohatá. Jej staršia práca pre slávne bruselské divadlo La Monnaie a samozrejme hosťovanie Matsukaze – opera Toshio Hosokawu (ročník 1955), začína ukazovať tvorkyňu v inom svetle. Viac vnútornú, poetickú, nie toľko efektnú a hravú. Od premiéry v roku 2011 precestovali prestížne divadlá a je vlastne otázkou, čo diváka fascinuje na tejto podivnej opere v tanečnom prevedení so spevákmi –  ako štatistami. Tradičný východný príbeh o dvoch sestrách Matsukaze a Murasame, ich duchoch, kúzelnom háji, hosťovi, morskej vode, vzduchu a svete smrteľníkov i budhistickej mystike. Orientálne vplyvy operu či tanečné divadlo fascinovali od prelomu devätnásteho storočia, avšak znovu do tanečného sveta viac prenikli potom až s Béjartom v druhej polovici dvadsiateho storočia ako súčasť akéhosi oduševneného rituálu. Hudobná[…]

Continue reading …