Bratia Karamazovci v Balete SND

V balete SND v Bratislave sa podarilo mimoriadne predstavenie. Je výsledkom mravenčej práce Jozefa Dolinského a jeho tímu, umeleckého i manažérskeho. Získať totiž Borisa Eifmana do repertoáru je nadľudská úloha. Sizyfovské snaženie, znovu a znovu spriadať niť jednania, prehovoriť tvorcu a ukázať mu zmysel. Eifman podobne ako dirigent Gergiev je doma boh. Má od štátu všetko čo potrebuje, je doslova žijúcou legendou. Má štúdiá, súbor, akadémiu, celé umelecké centrum. Nepotrebuje honorár z cudziny. On samozrejme rieši svoje umelecké ego, ktoré nebude malé, ale nepotrebuje za každú cenu niekde po Európe hrať svoje predstavenia. To obstarajú jeho hosťovania, ktoré sú pravidelné a smerujú do najväčších metropol. Dolinský tak ako jediný riaditeľ baletu SND skutočne prebudil súbor k syntéze so svetom za hranicami Slovenska. Nemožno pomeriavať Eifmanov[…]

Continue reading …

Tannhäuser v Bayerische Staatsoper

Tannhäuser v Bayerische Staatsoper je presne tá moderná súčasná inscenácia, ktorá dokonale rozdeľuje divákov. Jedna časť je fascinovaná prístupom hudobného riaditeľa slávneho operného domu Kirilla Petrenka k partitúre po tom, čo dirigent predviedol v Bayreuthe napríklad Prsteň  a druhá šalie z réžie talianskeho renesančného génia a divadelného filozofa Romea Castellucciho. Pre režiséra je to druhá wagnerovská inscenácia po Parsifalovi v Bruseli v roku 2011, ktorá sa stala divadelne opernou udalosťou a ešte dnes by sa dali o nej napísať rozsiahle vedecké práce na tému symbolov, výkladu, dramaturgie i teórie divadla. Nie nadarmo tak tomu bolo aj u jeho Orfeo ed Euridice, či Jany z Arku na hranici, ktorú žiadali zakázať a stiahnuť z repertoáru. Nie prvoplánovo radikálny, ale verný svojmu hľadaniu a tvorbe, zostáva Castellucci aj u Wagnerovho Tannhäusera. „Nebude to žiadny definovaný[…]

Continue reading …

Parsifal vo Wiener Staatsoper

Operné inscenácie Alvisa Hermanisa začínajú byť znepokojivo kolísavé. Ak Jej pastorkyňa pretekala nápadmi a sýtou energiou operného divadla 21. storočia, už Trubadúr či Madam Butterfly boli skôr konvenčné. S napätím sa preto očakával výklad tak špecifického posvätného Wagnerovho Parsifala. Hodnotenie je subjektívne a môže byť jasavé, ale môže byť aj zničujúce. Celý dej opery situuje režisér do reálnej viedenskej nemocnice Baumgartnerhöhe, ktorú postavil Otto Wagner v zlatej ére, ktorú Viedeň preslávila a ktorú milujeme. Nápis Wagner Spital na stene budovy na scéne, tak môže byť rafinujúco dvojznačný. Nielen pripomienka architekta, ale aj menovca – veľkého skladateľa Wagnera. Wagnerov špitál ako uzavretý svet, kde sa odohrávajú jeho mystériá svätého grálu. Po mnohých moderných Parsifaloch, ktoré sa odohrávali v sci-fi prostredí či abstrakcii, vítaná[…]

Continue reading …

Tannhäuser v Teatro La Fenice

Tannhäuser je Wagnerova opera, ktorú znesú aj tí, ktorým sa z ostatných autorových opier už len pri názve postavia chlpy na tele. Ale Calixto Bieito je režisér, ktorého buď milujete alebo neznášate a vstup na jeho réžie je len na vlastné nebezpečie. Lenže spojenie Wagnerovej opery a katalánskeho režiséra, dnes asi najškandálnejšieho, je dokonalým divadelným zážitkom. Je to vlastne príklad a učebnica toho, čím môže dnes hudobné divadlo byť. Zážitkom umeleckým, ale aj zážitkom ľudským. Samozrejme operný divák často odmieta prijať operu, najmä tú 19. storočia, ako zrkadlo sveta. Ako odraz aktuálnej naliehavosti. Je to však škoda. Pretože ak diváka dojíma v bujarom živote reality spravodajstvo a slzí nad obrazom planéty ako smetiska, slzí nad hrôzami vojny a tyranie, dojíma sa pri emailoch, ktoré ukazujú[…]

Continue reading …

Tannhäuser v Staatsoper Unter den Linden

Problém dnešných operných réžií je ten; je nutné všetko si vysvetliť? Za prvé režijným výkladom, za druhé autorov zámer? – Čo je to umenie dnes? Medzi starým a novým? Klasickým a moderným? Medzi 2. svetovou vojnou a treťou – tou poslednou? Jedno je isté; pravda neexistuje. Dnešná kultúrna pluralita, či skôr obžerstvo, ktoré inscenátorom dovoľuje robiť si čo chcú, s maximálnou finančnou aj umeleckou slobodou je plodom prítomnosti, ktorá doviedla operu bližšie k divadlu ako nástroju zrkadlenia. Režiséri demonštrujú moc, ktorú opera dnes má. Je táto cesta legitímna? Od gréckych božstiev prišla opera už v 19. storočí k ľudom a ich príbehom, v 20. storočí padla k tým najbiednejším. Dnes ťahá spôsobom dramaturgického myslenia posolstvo[…]

Continue reading …