Tannhäuser v Teatro La Fenice

Tannhäuser je Wagnerova opera, ktorú znesú aj tí, ktorým sa z ostatných autorových opier už len pri názve postavia chlpy na tele. Ale Calixto Bieito je režisér, ktorého buď milujete alebo neznášate a vstup na jeho réžie je len na vlastné nebezpečie. Lenže spojenie Wagnerovej opery a katalánskeho režiséra, dnes asi najškandálnejšieho, je dokonalým divadelným zážitkom. Je to vlastne príklad a učebnica toho, čím môže dnes hudobné divadlo byť. Zážitkom umeleckým, ale aj zážitkom ľudským. Samozrejme operný divák často odmieta prijať operu, najmä tú 19. storočia, ako zrkadlo sveta. Ako odraz aktuálnej naliehavosti. Je to však škoda. Pretože ak diváka dojíma v bujarom živote reality spravodajstvo a slzí nad obrazom planéty ako smetiska, slzí nad hrôzami vojny a tyranie, dojíma sa pri emailoch, ktoré ukazujú tých slabých a bezbranných, má záujem na nezničení pralesov, záchrane pamiatok, prečo potom nedokáže takto pristupovať aj k dielu opernému? Je to zvláštny rozpor. Dnes viac než inokedy človek strávi mnoho hodín na internete, kde študuje stav sveta a od divadla či opery, zvláštnej mŕtvej formy, vyžaduje exkluzívny odpočinkový zážitok. Má strach? – Je schopný presýtiť sa hrozných správ v televízii či novinách, sledovať popravy vykonávané teroristami, najčerstvejšie zábery masakrov vo svete, ale na javisku sa mu pohľad na krv hnusí. Erotika vyskakuje z každej reklamy, podprahové a utajené erotické signály až po ponuky ako zlepšiť sexuálny život sú žiadaným artiklom internetu a spravodajstva, ale sex na scéne je hnusný a trápny. Vyplýva z toho jediné. Divadlo je dnes šokujúcim médiom, kedy zdanlivo predstieraná realita na scéne má ďalekosiahlejší účinok na umierajúcu emotívnu stránku otrlého človeka, než pohodlie domova pri obrazovke. To je veľký dar, ktorý civilizácii spejúcej k apokalypse zanechali Gréci. A napriek dvom tisícročiam hrôzy, dokáže inteligentný režisér aj dnes rozpútať v divákovi sediacom v hľadisku peklo. Vtiahne diváka do drámy, kde sa stáva súčasťou či voyeurom. Živí ľudia na scéne, ktorí sa dokážu zhostiť svojich rolí sú desivejší než na filmovom plátne utŕhané údy, potoky krvi a horory príbehov reálnych či sci-fi. Calixto Bieito je toho mág. Je to režisér vysokej inteligencie a veľmi zručný, remeselne disponovaný javiskový mág. Jeho ostentatívna brutalita a lámanie tabu silne rešpektuje hudobný tok a jeho aliterácie spievaného k videnému sú proste dokonalým fantazijným chápaním divadla ako drámy.

Bieitov Tannhäuser je obrazom sveta. Sveta, ktorý sa vykĺbil zo svojich letitých koreňov. Sveta, kde sa príroda stala smetiskom človeka, sveta, kde neplatia už žiadne zákony. Má to nemálo spoločného s Wagnerovým historickým mýtom o zápase jedného umelca medzi láskou označovanou za hriešnu a láskou duchovnou a čistou. Motív spásy cez vieru a stredoveký rituál púte a očistenia s kresťanským ascendentom veľmi dobre funguje. Bieito Wagnerove postavy, ktoré sú viacmenej čiernobiele, posúva k hlbokému ľudskému prežitiu. Venuša nie je žiadna femme fatale, ale skôr hlboko v prírode a prirodzenosti zakotvená bytosť, ktorá má pramálo spoločného s túžbami mestského, a teda moderného človeka. Alžbeta je sklamaná bytosť, uzavretá v svojom paláci. Nie je to žiadna plagátová svätica, ale skôr niečím zranená žena, ktorá sa upína o pomoc kamsi k nebesiam, ktoré tradične mlčia. Tannhäuser je oproti ostatným predstaviteľom – použime výstižné slová naprieč sociológiou storočia, – buržoázie, aristokracie, hight society, zbohatlíkov, biznismanov – vlastne kladný hrdina. Je stigmatizovaný a ostrakizovaný práve tými, ktorí dnes svojvoľne menia zabehnutý poriadok sveta, lebo majú moc a tým si uzurpujú právo vydávať správy, normy, ovládať médiá – hlásať svoje. Wolfram a ostatní minnesängeri, sú tlupa tých menovaných. Dnešné celebrity, tak brutálne a bažiace po barokových rituáloch, ktoré ich posvätia za hlásateľov svetla, že sa mažú krvou ako nejakí rytieri a po veršoch poézie sú schopní znásilniť Alžbetu. U Bieita všetko spolu slúži dráme. Ako jeden z mála režisérov dokáže rozohrať zdĺhavé hudobné scény a ansámblové spevy, ktorých akurát v Tannhäuserovi je požehnane. Bieitovo druhé dejstvo, slávna spevácka súťaž na Wartburgu je ukážkou réžie v opere. Zároveň vedľa hlboko hereckého vedenia spevákov a zboru je Bieito režisér bohatej výtvarnej palety. Už úvodný efekt na predohru, keď z ničoty tmy rastú na scéne stromy, je strhujúci. Keď minnesängeri „prerobia scénu“ a zničia prírodný eden Venuše, to je nielen metafora, ale aj výtvarná krása. Podobne ako padajúce steny, ktoré dovolia hosťom na Wartburgu vstúpiť do vily. Kumulované smetisko, halda v treťom dejstve, je nielen metaforou, ale aj ironickou provokáciou blížiacej sa skazy planéty. Strhujúca javisková dráma, ktorá rozhodne nenechá chladného nikoho. Potomkyne aristokratov z palácov na Canale Grande mali nepochybne šok, keď takéto videnie romantickej hrdinskej opery, eposu o cti a cnosti pristálo v ich benátskom Fénixovi. Odvaha súčasného vedenia Teatra La Fenice ísť do koprodukcií s poprednými či dramaturgicky zaujímavými opernými domami Európy je chvályhodná. Bieitov Tannhäser je koprodukciou hneď s niekoľkými opernými domami.

Mimoriadnym pôžitkom je výkon orchestra La Fenice pod taktovkou mladého dirigenta Omera Meira Wellbera. Orchester hrá skvostne. Dirigent vidí partitúru priezračne čisto ako nemeckú verziu talianskej opery, samozrejme s jej novými špecifikami, ale v krásnych a bohato naplnených frázach. Hviezdou predstavenia je Ausrine Stundyte ako Venuša. Nádherne zafarbený hlas, vynikajúce frázovanie, omamné tóny v každej polohe a strhujúci herecký prejav. Však Bieito Venuši nič neuľahčil a necháva ju samotnú zatancovať pätnásťminútové orgie prvého dejstva z parížskej verzii opery. Žiadny balet, komparz, sama speváčka ako Venuša adorujúca zbytky prírody kedysi mohutného a divokého raja.  A potom ako erotické milovanie Stundytová spieva a hrá veľké dueto s Tannhäuserom. Výborne bolo zostavené kvinteto spievajúcich rytierov. Nádherne znelé, jedinečné timbry hlasov pánov sa skvele doplňovali v ansámbloch. Typový výber jednotlivých predstaviteľov tak, ako si žiada moderná operná prax, ladil s režisérom. Pritom však Wagnerovi a partitúre nezostali nič dlžní. Liene Kinča sa javí hlasovo už nie typom na Alžbetu o to viac, že akustika La Fenice je fenomenálna a aj dirigent ctí vokálnu zložku partitúry. Titulná postava Stefan Vinke sa obdivuhodne stotožnil s režisérom. Jeho postava je viac vrstevnatá, rozpohybovaná, dramatická a jeho znelý svetlý tenor zvláda lyrické rozprávania sprechgesangu aj vypäté dramatické vrcholy.

Nádherné predstavenie. V meste, ktoré je samo o sebe mýtom, v meste, kde umrel skladateľ a dodnes žiadna mocnosť, katastrofa, hlúposť, či pýcha, alebo činnosť na svete nedokázala premeniť historickú tvár mesta tak, ako ju ustanovili storočia pred súčasnosťou, je Tannhäuser v tomto skvostnom opernom stánku jedným z vrcholov návštevy. Tak ako San Marco, Tintoretto či Tizian a Palladio. Otázku, čo očakávam od operného predstavenia, si každý divák musí zodpovedať sám, aj keď po nespočetných diskusiách je to beznádejné. Tí, ktorí sa zablokovali budú do smrti opakovať práva skladateľa a tí, ktorí nepovažujú umenie za mŕtvu galériu budú žiadať výklady. Aj Bieito je beznádejný. Možno táto beznádej však vedome odkazuje dívať sa tam, utiekať sa tam, kde moderný človek technického veku už nič nečaká. Pretože prestal veriť i milovať.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *