Ak som minule premýšľal, že aj kritik sa niekedy nevie zodpovedne odpútať od svojho ťažiska a miláčikov a hodnotil som posledné inscenácie môjho obľúbenca Dmitriho Tcherniakova, netušil som, akú radosť mi opäť urobí. Keď Tcherniakov režíroval Traviatu, Knieža Igora, Legendu o neviditeľnom meste Kiteži, Ruslana a Ľudmilu, Dialógy karmelitánok či Chovanštinu rástol vo mne pocit geniality. Signifikantné a dokonalé uchopenie predlohy, vizuálne a koncepčné nápady. Zrodila sa režijná hviezda. Prichádzajúca z iného kultúrneho a spoločenského prostredia. Východný, zemitý, sociálny, orientálny prorok, ktorý európske operné dedičstvo vytiahne na výslnie. Lenže potom je tu druhá skupina inscenácií, ktoré sú iné: Carmen, Parsifal, Hráč, Tristan a Izolda, Zásnuby v kláštore. Novinka – Rozprávka o Cárovi Saltánovi v produkcii môjho obľúbeného operného domu La Monnaie v Bruseli, sa opäť hrdo hlási k prvej skupine Tcherniakovových inscenácií sršiac jasnou genialitou.
Neprávom opomínaná opera Nikolaja Rimskeho-Korsakova našla v režisérovom inscenačnom kľúči adekvátne znovuzrodenie pre dnešné dni. Rozprávkovú operu na básnické libreto Vladimíra Belského Tcherniakov z humornej i poučnej „skazky“ preniesol k monumentálnej dráme. Tri sestry pred oponou v historizujúcich kostýmoch, odkazujúcich však aj k avantgarde sovietskych tridsiatych rokov, opäť od perfektnej dvornej kostymérky režiséra Eleny Zeitsevy pod dozorom Babarichy, ktorá evidentne nadržiava dvom starším a najmladšiu Militrisu rada nemá. Práve tá je hrdinkou príbehu so svojím (a aj cárovým) synom. Sólistka na úvod, ešte pred hudobným začiatkom prednesie monológ, v ktorom sa vyznáva zo svojho trápenia. Jej syn je autista, nehovorí, má svoj svet, nikto ho nedokáže prebudiť. A práve tento inscenačný kľúč Tcherniakov povýšil na zjednocujúci moment rozprávkového deja. Onen syn smutnej maminky sa v priebehu deja stane oným nechceným synom cára a Militrisy, ktorú Babaricha a dve zlé dcéry ohovorili, že porodila cárovi (ten bol mimo palác vo vojne) obludu. Geniálne súradnice režiséra. Nechcený syn – obluda – netvor – dnes nechcené deti, postihnuté závažnými chorobami, ktorých spoločnosť žijúca v estetickej bubline odhadzuje do špecializovaných zariadení, aby sa pripomienky smrteľnosti a nedokonalosti zbavila. Zdanlivo jednoduché riešenie, ktoré však operu posunulo k súčasnému divadlu, k univerzálnemu podobenstvu o dnešku. Tcherniakov ide až na doraz a ani šťastný koniec putovania syna cára Saltána cároviča Gvidona neprizná dráme, aby rozorvaný divák sledujúci jeho súženie a trápenie jeho mamky vo vyhnanstve dostal nádej. Rozprávkové vyhnanstvo cárovnej, ktorú ako matku obludy aj s dieťaťom hneď po narodení posadili do smolného suda a vyslali na šíre more, je u Tcherniakova vyhnanstvom uprostred spoločnosti, ktorá za prvé pre svoj prospech klame a za druhé stavia okolo seba ochranné hradby pred všetkým čo nechápe. Táto vysoko spoločenská kritika a obraz súčasného sveta, keď sa každý bráni pred zodpovednosťou a nastavením pomocnej ruky, je univerzálna parafráza na klamstvo v mene politiky či osobného zisku, na nenávisť, ktorá dosahuje apokalyptické rozmery. Sestry, ktoré samy túžili stať sa cárovnami, ohovorili bezbrannú rodičku a spáchali na nej a jej synovi cárovičovi Gvidonovi zločin. Pritom sa jej žiadna obluda nenarodila. Celý tento výmysel bol pascou, do ktorej dobrosrdečná najmladšia sestra spadla. Nasledujúca choroba dieťaťa je tu vyústením vyhnanstva na ostrove Bujan, kde more v sude vyvrhlo matku a nemluvňa. Celé nasledujúce bohatstvo deja – rast a mladosť cároviča, je jeho snami. Síce nehovorí s nikým, je uzavretý vo svojom autistickom vnímaní sveta, ale práve tento svet v opustenosti od sveta mu dáva nádherné obrazy a prináša šťastie. Zastrelí čierneho jastraba, ktorý chce zavraždiť labuť (zlý čarodej a nešťastná princezná začarovaného mesta) a stane sa manželom princeznej v zachránenom meste. Manželka ho navedie, aby sa premenil na čmeliaka a vrátil sa domov nájsť otca Saltána. U Korsakova všetko končí dobre; Saltán nasledujúci Gvidona nájde svoju krásnu manželku Militrisu na ostrove a odhaľuje v pútnikovi Gvidonovi svojho syna cároviča. U Tcherniakova nie. Autizmus sa nedá vyliečiť. Akokoľvek je krásny sen Gvidona, akokoľvek omamný je spev labutej princeznej, je to len sen.
Takáto dojemná inscenácia sa dnes len tak nevidí. Všetky komponenty sú vzácne vyrovnané. Strhujúca videoprojekcia, ktorá reprezentuje oné aktivity cároviča Gvidona, záchranu labutej princeznej, oslobodenie mesta od čarodeja, cesty v korábe v podobe čmeliaka, sa úchvatne hodí k modernému. Je to vlastne niekoľko rovín, ktoré sa vrstvia. Civilná Militrisa a cárovič v súčasnom odeve. Sekvencie v starobylej Tumutarakne v historizujúcich ruských kostýmoch – sestry, cár Saltán, dvorania. Časti cárovičovho dospievania so všetkým tým bohatierskym, rozprávkovým konaním, ktoré je „len“ nakreslené a prezentované v bohatých animovaných projekciách. Ako je to skutočne? Je to len matka a syn, ktorá mu rozpráva príbeh o troch sestrách a cárovi Saltánovi? Alebo je ona tou najmladšou sestrou skutočne a rozpráva mu o svojej mladosti a veľkej nešťastnej láske? Kde je podstata, kde je začiatok tohto trápenia? Je to celé len sen nešťastnej slobodnej matky s postihnutým synom? Či je to ako rozprávka o veveričke, ktorá v krajine labutej princeznej lúska zlaté oriešky, ktoré majú v škrupinke miesto orieška diamant? Nech už je to akokoľvek a divák podľa svojho osobného ja či ega prečíta operu, nič to nemení na tom, že je to inscenácia magická a mimoriadna. Spôsob, akým Bogdan Volkov hrá autistického cároviča je hodný filmového plátna, podobne ako strhujúci výkon nešťastnej cárovnej Svetlany Aksenovej. Orchester pod taktovkou Alaina Altinogla je paleta farieb, aké u ruskej hudby 19. storočia milujeme a u Korsakova obzvlášť. Áno, takto vyzerá operná inscenácia 21. storočia. Takéto operné divadlo má zmysel. Je žijúce. Je esenciou života samotného.
Foto: © Forster
