Génius

Kým je divadelná sezóna ešte v plienkach a postupne sa rozbieha, tak je treba duchovnú potravu hľadať v iných zdrojoch. Všeobecne možno dnes už aj uvažovať, či divadlo, ktoré sa zahľadelo samo do seba, môže ešte uspokojiť. Či jeho úlohy nie sú len prázdnou estetikou a vírením okolo egocentrických režisérov, vizuálnych postupov a stálej snahy šokovať. A tak ma seriál Génius uspokojil v pohodlí domova viac než návšteva divadla, či letných open air inscenácií. Seriál, ktorý produkovala spoločnosť National Geographic, je v záplave pseudohistorických,  romantických a kostýmových show ako zjavenie. V dnešnej politicky nestabilnej dobe, pohľad na dvadsiate storočie cez osobnosť Alberta Einsteina pôsobí ako studnica poznania našich súčasných problémov. Scenáristická štvorka Noah Pink, Kenneth Biller, Angelina Burnett, Mark Lafferty podľa knihy Waltera Isaacsona a pätica režisérov rozohrala v desiatich dieloch fantastickú drámu. Toto filmové dielo pre televízne obrazovky je tak obsiahle a rafinovane rozohrané, že sa divák nielen dozvie o Einsteinovi a jeho vedeckej práci, ale v priesečníkoch s dejinami Európy a sveta sa zoznámi s dôležitými osobnosťami. A znovu sa potvrdí spletitosť ľudského života a osudu, ale aj fakt, ako všetko so všetkým súvisí. Ožíva nielen Einstein, ale aj ďalšie vedecké kapacity: dojemný osud Marie CurieSkłodowskej a jej manžela, ktorí sú protikladom mladého egoistického Alberta a jeho srbskej lásky i múzy Milevy Marićovej. Vedec Philipp Lenard, iný protipól Einsteina. Sebecký, vďaka nacizmu a Hitlerovi vystupujúci na rebríčku moci ako Macbeth. Priateľský Fritz Habr, ktorý napriek citlivej povahe sa stane masovým vrahom využitím svojho objavu – vraždiaceho plynu, ktorý podľa bojiska prvej svetovej vojny vstúpi do dejín ako yperit. Celý tím mladých nemeckých talentovaných vedcov, ktorí pre úspech tretej ríše vytvárajú atómovú bombu, alebo jej výrobu, riskujúc svoj život sabotujú. Ako Einsteinova „gravitácia ohýba svetlo“, tak filmový zážitok ohýba divákovu istotu. Geoffrey Rush v roli Alberta staršieho strhujúcim spôsobom hrá slávneho fyzika i človeka, ktorý si väčšinu života, tak ako my, neuvedomuje, že fyzikálna veličina čas, i keď sa môže skúmať, nedá sa zastaviť. Nerozpozná svoje neľahké a pokrivené vnímanie svojich partneriek a manželiek, aj svoju poslednú lásku sesternicu Elsu, nechá ako manželku trpieť samotou, popri vedeckých otázkach, ktoré ho znepokojujú. Vedľa svojich prezieravých politicko-spoločenských názorov, ktoré sa v dobe atentátu na Walthera Rathenaua javili vizionársky desivé a neuveriteľné. Fascinujúci beh času v udalostiach nášho sveta a nedávnej histórie. Tu je vidieť, ako sa píše dobrý seriál a ako moderný, strhujúci seriál má vyzerať. V rovnakej miere prezentuje osobnosť, privátny život, rodinu, vedľa dramatických megalomanských, populistických, transformačných ideálov, ktoré zmenili beh dejín. Až dodnes ich zmenili. Drobné nuansy a repliky brilantných dialógov ukazujú majstrovstvo scenáristov a potvrdzujú kvality hercov. Biografická rovina seriálu sa láme v ôsmom diele, kedy Einstein v chladných priestoroch americkej ambasády v Berlíne podstupuje ponižujúci výsluch k žiadosti o americké vízum. Strhujúci diel, prebiehajúci v retrospektívach a reálnom pohovore s Raymondom H. Geistom,  ukazuje Einsteinovu zložitú povahu vedľa dobrosrdečnosti a citlivosti. Einsteinovo gesto, ktorým sa rozhodne zachrániť Geista pred šialeným prenasledovateľom komunistov Edgarom Hooverom, ktorý si vybudoval kariéru v FBI špicľovaním, znamená vo filmovej reči celku viac, než nabubrenosť či vizuálnosť. Deviaty diel prináša ešte vyššiu porciu dojemnosti, keď Einstein opäť ako vždy, dáva prednosť práci pred rodinou. „Presvedčil si sám seba, že tvoj prínos vedeckému svetu ťa zbavuje zodpovednosti za to, ako sa chováš k tým, ktorí ťa milujú.“ Vyčíta mu Elsa, ktorá strpela jeho milenky, Milevu, aj výhradný čas pre vedu. Až v posledných chvíľach sa geniálny mozog, vizionár, dokáže spamätať, tvárou v tvár smrti. Umierajúcej číta Tolstého, a až v poslednej chvíli sa ako otec zmieri so synom. Táto delikátna hra nuáns funguje aj ako výčitka k nám divákom. Koľko času sme premárnili a nevenovali sme sa tým, ktorých milujeme, len preto, že máme pocit, že tu budú s nami večne? Ten hukot času, ktorý neustále beží v križovatkách náhody, „Boh nehádzajúci kockami“, – slávny citát fyzika Einsteina, potvrdzujú naivitu nášho presvedčenia, že čas ovládame. „Verím, že náš vesmír je taký pozoruhodný, že ho mohol stvoriť jedine Boh a mojou úlohou je len pochopiť, ako to učinil.“ – Vyznáva sa vedec. Viera v Boha je dnes napriek fyzike, ktorá ho potvrdila, nemoderná a modernejšie je veriť v dalajlámu, mystiku, v seba. Moderný človek prirodzene odmieta v svojej dominancii mozgu a slobody, niečo tak „hlúpe“ ako náboženstvo, ktoré je staré storočia. Čas, viera, odpustenie. „Snáď som neotáľal dlho?“. – spytuje sa Albert sám seba. Dobrá výzva aj nám.

V českom preklade vyšla práve kniha Andersa Rydella: Zloději knih. Spolu s jeho staršou knihou „Rabování“, je vynikajúcim doplnkom k seriálu. Autor neskutočne ústretovým spôsobom popisuje osudy knižníc a umeleckých zbierok, ktorých sa rozhodol zmocniť Hitler a jeho kumpáni. Jeho krátke exkurzie do minulosti fascinujúco vysvetľujú, ako sa mohlo stať, že po prvej svetovej vojne sa Európa v takej krátkej dobe ocitla v ešte väčšom pekle. Poučné čítanie aj pre našu dobu, ktorá nie je nepodobná dobe pred sto rokmi. Je to vlastne strašidelné čítanie, lebo práve dnes populisti, neznášanlivé kampane politikov, túžba vzkriesiť rôzne kulty, ovládnuť masy, snaha prepísať dejiny a históriu, opäť slávia triumf na predných scénach inštitúcií, parlamentov či vlád. Rydell, nórsky novinár a spisovateľ, fascinujúcim spôsobom opisuje tragickú históriu židov, ich zbierok, bohatých filantropov, historické súvislosti medzi exilom, záchranou, nacionalizmom a tragickú históriu nás všetkých. Jeho exkurzie do Berlína, Haagu, Amsterdamu, Paríža, Prahy, Vilniusu, Poľska sú fascinujúcim čítaním o túžbe vlastniť, skreslenom význame zachraňovať a chorobnej túžbe ničiť a vyhladiť. Sú pripomenutím, aká je kultúra krehká. Aká tenká hranica je medzi múdrosťou a povrchnosťou. Aká tenká je hranica času a istoty, proti šialenstvu a zmaru. Aká krehká je ilúzia o zázraku a šťastí. Ako málo stačí, aby sme padli do priepasti. Ako otcovia, muži, deti, umelci, robotníci, ako jedinci i celé národy. Vďaka umelcom či už za kamerou, či medzi tisíckami archívnych spisov bádania, že dokážu nemlčať a pripomenúť, že náš čas je iba zdaním, a naše bytie, ako hovorí Shakespeare, venčí spánok.

 

foto Pavol Juráš, z prebalu knihy Zloději knih

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *