Tosca vo Varšavskej Opere Narodowej

Varšavská Opera Narodowa je vynikajúca scéna, preto keď som videl, že bude nové naštudovanie Toscy, neváhal som ani chvíľu. Ani meno režisérky Barbary Wysockej, ktoré mi nič nehovorilo, ma neodradilo. Vo Varšave jednoducho robia dobré divadlo v opere aj v balete. Veď vychovali Trelińského a jeho vynikajúceho scénografa Borisa Kudličku, ktorý dokonca pochádza z rovnakého mesta ako ja. Navyše návšteva veľkomesta, kde v kostole na dosah zbožných pútnikov spočíva Chopinovo srdce a novo postavený zámok poľských kráľov, ktorý nacisti kompletne zničili, je dôkazom tradície a kultúrnosti poľského národa.

Wysocka pripravila nadčasový koncept. Takých tu už bolo, ale jej réžia je dôsledná a pútavá. Typovo presný výber hlavnej trojice aj ostatných účinkujúcich veľmi dobre slúži rozohratiu drámy. Univerzálny výtvarný štýl, možno taliansky neorealizmus, možno súčasnosť, sa v jej prípade dokonca netlčie s vetami libreta o Bonapartem. Ženy režisérky bývajú väčšinou detailistky a nie je to inak ani v prípade Wysockej. Scarpia sleduje kantátu v druhom dejstve v televízore, Toska príde v ruke s lístkom, ktorý jej predtým v árii poslal, aby ju pozval k sebe do kancelárie. Podobné nápadité, logické a vecné detaily veľmi dobre slúžia interpretom, pretože majú čo hrať a vedia o čom hrať.

Keď som spomenul výtvarnú stránku, Barbara Hanicka postavila na gigantickej točni tejto veľkej divadelnej budovy dva pôsobivé, realistické architektonické polkruhy. Jeden znázorňuje priečelie so stĺpmi chrámu Sant Andrea a druhé výsek z kruhovej bašty Anjelského hradu. Dva osudové miesta, v ktorých sa rozhodne o živote a smrti hlavných hráčov. Svetlý okrový dekór dekorácie kamaráti s jednoduchou farebnosťou kostýmov, kde okrovú, kapučínovú, slonovú kosť a čiernu akcentuje už len červená farba krvi, ktorej potečie hodne. Dva priestory vďaka otáčaniu vidíme z exteriéru aj z interiéru a tak sa prvé dejstvo odohráva vo vnútri v chráme, tretie na bašte hradu a jediný posun je, že miesto Palazzo Farnese sa druhé odohráva v útrobách Anjelského hradu, kde má Scarpia hlavný stan, kobky, cely, mučiarne, archívy, spálne, jedálne, budoáre. To ničomu nevadí.

Je zaujímavé sledovať, ako žena režisérka rozohráva osudové druhé dejstvo s vulgárnym šéfom polície, ktorý chce zlikvidovať Cavaradossiho a potrtkať jeho partnerku. Wysocka opäť nápadito rozohráva partiu kto z koho. Záhadný balíček, ktorý Scarpiovi v úvode priniesli, sa v scéne zvádzania zmení na darček pre Toscu, odkiaľ chlipník vytiahne luxusný kožuch, ktorým si chce (okrem života maliara) nakloniť Toscu. Seba vyzlieka a milovanú divu oblieka do prepychovej sibírskej líšky. Padá jej k nohám, aby jej vyznal lásku. Ak druhé dejstvo často býva o behaní  sem a tam, naháňaní sa, tak práve Wysocká je veľmi umiernená. Tosca je atakovaná zblízka, jej protivník je blízko. V kľúčovej scéne medzihry, keď Scarpia píše priepustný dopis, to Wysocká rozohrala výborne. Scarpia posadí speváčku na svoj pracovný stôl, vulgárne ju vyzuje z lodičiek a už tým ju akoby przní a tupí. Jej bezbranné nohy visiace zo stola sú viac sexi a pôsobivé, ako kdejaká hra na šmajchlovanie. Rozopne si rázporok, vyhrnie jej šaty a napchá sa jej ako satyr a netvor medzi belostné stehná. Vo farebnej umiernenosti nádherný obraz zneuctenia. Dopis píše takto zarazený do Toscinho lona a dýcha jej otázky do tváre. Akoby to nestačilo, nožnicami jej rozstrihne podväzok na stehne a nožnice vnesú do súsošia nový nebezpečný prvok. A stanú sa aj nástrojom smrti. No sláva! Keď už hráme nadčasovo a moderne, netreba večerať, netreba mať na scéne príbor a bodať kde akou tupou dýkou. Tosca znechutene odhodí na mŕtvolu jeho prezent, kožuch a zo slipov mu vytiahne pokrkvaný dekrét, ktorý si tam Scarpia ako afrodiziakum pre Toscu napchal. Tu Wysocká poruší nielen tradíciu inscenovania posmrtnej hudby, ale aj svoj realistický inscenačný kľúč. K mŕtvole príde akási zvláštne odetá postava ženy, aby jej zatlačila oči.

Stretneme ju v treťom dejstve znovu. Kráča vysoko nad scénou po cimburí anjelského hradu. Nádherný výtvarný obraz. Tam sa od skorého úsvitu popravuje. Zdesený maliar čaká na smrť, ktorá samozrejme príde, pretože Scarpia hral s jeho milou krutú hru. Exekučné komando, ktoré sa vracia zatknúť Toscu pre vraždu svojho šéfa, je svedkom hrdinkinej samovraždy. Zomiera rovnako ako jej milý, keď zmätenému četníkovi vytiahla z puzdra zbraň a volajúc Scarpiu na Boží súd, strelí si do hlavy. Efektný, perfektne naplánovaný záver. A smrť, oná záhadná dievka či babizňa, triumfálne kráča nad milencami po bašte nad večným mestom.

S ohľadom na rýchlu dobu a všemožné zmeny nepíšem už detailne o obsadení. V tomto prípade sa to sluší a patrí. Floria Tosca Ewa Vesin bola vokálne strhujúca. Herecky dojemná, uveriteľná, životná. Nádherný výkon. Mickael Spadaccini ako Cavaradossi nielenže výborne vyzeral a Tosca tak má dôvod pre túto lásku aj vraždiť, ale aj nádherne spieval. Krzysztof  Szumański ako Scarpia zahral vynikajúcu figúru. Pohrával sa s Toscou, aj s každou frázou a gestom. Pod tým všetkým je podpísaný taktiež ohromný výkon orchestra s dirigentom Tadeuszom Kozlowskim. Nádherné veristické farby, úžasné dychové nástroje, perfektné tempo, dirigent dýchajúci so svojimi spevákmi, úžasne nápaditý, vláčny, dramatický, drsný. Všetko tam bolo. Skutočne sa prvá národná scéna Poľska nemá za čo hanbiť. Bitku s veristickou drámou, milovanou Toscou neprehrala. Dôstojne, moderne, delikátne a rafinovane ju prezentovala ako moderné atraktívne divadlo. A také divadlo Poliaci prezentovali aj v minulosti. Je skvelé vidieť, že odkaz veľkých divadelníkov svojho rodu, majú stále hlboko zakorenený v sebe.

Foto: Krzyztof Bieliński

Pridaj komentár