Luskáčik v Staatsballette Berlín

Luskáčik patrí k tým baletom, ktoré vždy znovu prekvapujú svojim inscenačným tvarom. Skúsený divák vždy dychtí po tom, ako budú riešené myši, ako vyrastie izba, stromček, ako budú vyzerať snehové vločky, čo sa bude diať v druhom dejstve a či príbeh dostane nejaký hlbší význam okrem vianočnej feérie. Je dobre, že od roku 2009 po úspechu Esmeraldy, ktorú Vasily Medvedev a Yuri Burlaka preniesli na mnohé svetové scény, dostali novú úlohu. Vladimír Malakhov si vo svojej poslednej berlínskej sezóne objednal „historicky správneho“ Luskáčika, ktorý má vychádzať z originálnej choreografie Leva Ivanova (Mariinské divadlo, 1892) na základe libreta, ktoré pripravil Petipa a vychádzal v ňom z Ernsta Theodora Wilhelma Hoffmanna Luskáčik a Myší kráľ v preklade do francúzštiny od Dumasa st. Luskáčikovský mýtus ovplyvnila nepochybne inscenácia Alexandra Gorského (1919), Nikolaja Sergejeva (1934),či verzie Vasilyho Vajnonena z roku 1934, alebo Yuriho Grigorovicha (1966). Pôvodná verzia pre Berlín môže byť zaujímavejšia i tým, že v svetovej premiére v Petrohrade Fée dragée tancovala primabalerína cisárskeho dvorského baletu z Berlína Antonietta dell´Era. K snahe o pôvodnú atmosféru patrí i výprava. A tak Medvedev a Burlaka oživili scénu, ktorá je spojením návrhu Konstantina M. Ivanova pre 1. a 3. obraz a Michaila I. Botscharova pre 2. obraz. Kostýmy sa pokúšajú o farebnú a koncepčnú originalitu Ivana A. Vševolovžského. A tak, aký je tento staronový Luskáčik?

Je vskutku veľkolepý, nie je však len historický, poučný a zaujímavý ako dejiny baletu, ale je i baletom či inscenáciou pre 21. storočie. V prológu sa ocitáme na zasneženej ulici nemeckého mestečka, kde sa do domu rodiny Silberhausovej schádza početná spoločnosť osláviť štedrý večer. Medzi hosťami sa zjaví aj vrchný radca Drosselmayer, ktorý vykúzli malé darčeky aj pre chudobné deti, ktoré postávajú na ulici.

Prvé dejstvo – v luxusnej obývačke bohatej meštianskej rodiny sa zhromaždili všetci a hlavne deti, aby obdivovali krásnu jedličku a aby im pani Silberhausová rozdelila vianočné darčeky. Ako posledný sa doslova zjaví Drosselmayer, ktorý je milovníkom detí a hlavne má slabosť pre svoje krstňa Kláru. Ako darček pre deti nechá priviezť tri skrine. V jednej sa nachádza Princ, v druhej Princezná, v tretej Myší kráľ. Čo je ale zaujímavé, je okrem tohto divadla na divadle fakt, že zlý Myší kráľ chce uniesť pre seba Princeznú a Princ, ktorý ju bráni je za trest premenený na malého Luskáčika. Toho chce Drosselmayer darovať, ale váha medzi Klárou a jej bratom Fritzom. Ale keď vidí nie celkom dobrý charakter Fritza, tak sa rozhodne tento nezvyklý darček dať citlivej Kláre. Samozrejme Fritz Luskáčika hneď zničí, ale dobrý priateľ ho opraví a Klárka je spokojná. Keď sa všetci rozlúčia, hostia sa odoberú domov a domáci spať, Klárka sa logicky sama vráti do sály, kde so sviečkou hľadá stromček, pod ktorý do postieľky Drosselmayer hračku uložil. Zapamätajte si posteľ, je dôležitá. A to je chvíľa pre skutočné kúzla, pretože nastala magická hodina. Stĺpikové hodiny, ktoré narástli a kde vo dverách medzi kyvadlami a závažiami balansuje Drosselmayer vyzerajú ako sova, ktorej svietia nocou oči. Zo všetkých strán prichádzajú myši. Rastie izba, vianočný strom, či skôr sa zmenšuje Klára. Zo skrine v rohu sa stala skutočná monštruózna skriňa. Nielen to, najprv z nej vyšľahne plameň a dym, ale potom sa tajomným mechanizmom otvoria jej horné dvere a v nich stojí Myší kráľ. Kúzlom sa znesie zo svojho paláca na zem. Ale spod vianočnej jedličky narástol hrad cínových vojačikov do obrovských rozmerov a cez padaciu bránu prichádzajú prví oživení vojačikovia. Chýba im vodca. Vtedy na javisku narastie postieľka a ten malý v nej spiaci Luskáčik už nie je malý ale veľký cínový vojačik. Strhujúca prehliadka nápadov a divadelného riešenia súboja vrcholí únosom Kláry na obrovskom kresle, ktoré tiež narástlo. Luskáčik je zranený, ale zlého kráľa Klára odoženie keď ho udrie špičkou, ktorú si vyzula. Začne Luskáčika oplakávať. Vtom sa zjaví Drosselmayer s kúzelným plášťom a Luskáčik je zrazu dospelý princ. Premení sa i scéna. Meštiansky salón vzal za svoje vojnou myší s vojačikmi a ocitáme sa na čistinke zasneženého romantického lesa. Klára sa teší zo života svojho hrdinu a nechýbajú roztancované snehové vločky. Napokon sa zjaví Drosselmayer s kúzelnými saňami, ktoré samé kĺžu po snehu a odvezú hrdinov do bájnej krajiny.

V druhom dejstve nás vítajú anjelici, ktorí sa mechanicky pohybujú ako na vianočnom betleheme a nechýbajú ani oživené bábiky. Vítajú Kláru a Luskáčika na saniach a vedú ich do kráľovstva sladkostí (Confiturembürg). Celý zámok víta Kráľovnú a jej dcéry a teší sa z návratu Princa, ktorý je jej syn. Rozpráva ako ho Klára zachránila pred Myším kráľom. Na oslavu Kláry, ako záchrankyne svojho jediného syna, Kráľovná usporiada veľkú slávnosť. Baletný divertissement organizuje Drosselmeyer v úlohe ceremoniára. Danse espagnole, Danse orientale, Danse chinoise, Danse des boufons a Danse des mirlitons. La Mere Gigogne, ktorá pod sukňou ukrýva detičky a Zlatý valčík. Pôvodné názvy v partitúre, ako arabská káva, sú logicky prevedené do javiskového obrazu jednotlivých tancov. Po grand pas de deux Kláry – Fée dragée a Princa Coquelucha, nasleduje epilóg. Korunovácia Kláry a Princa. Drosselmeyer sa lúči a odchádza. Pár zostáva. Nevraciame sa do úvodu, do domu Silberhausovcov. To je vzácne riešenie. Rozprávkové. Zázrak či sen pokračuje.

Krátke zhrnutie je dôležité pre znalosť libreta a vytvorenie si predstavy. Keď som sa zmienil, že inscenácia je kúzelná, je to aj počtom efektov a kúziel. Efektne rastúci nábytok, žiarovky, stromček, zväčšená izba, výbuchy, strieľajúce kanóny, entré Myšieho kráľa, sneženie, efektné čísla, pojazdné sane v tvare zlatej labute. S mimoriadnou pôsobivosťou vychádza scénická rekonštrukcia výpravy. Pôsobivé prospekty v dokonalej perspektíve, jemné ornamenty a nuansy. Pre neskorší sen Kláry podstatná časť, ako sú dve maľby, ktoré sa nachádzajú ako fresky na stenách v salóne a to: zimná krajinomaľba a kráľovstvo sladkostí, ktoré sa potom citujú vo veľkom zväčšení pre celú scénografiu. Pôsobivé, sýte ruské farby, kombinácie červenej a modrej, zlaté ozdoby a perly, diadémy a čelenky. Symbolický moment ako Myší kráľ zmenší Luskáčika na obyčajný nástroj na lúskanie orechov, ktorý neskôr ožije a stane sa z neho princ, až po citáciu kostýmov z 1. dejstva Princeznej a princa pre grand pas de deux Klárky a Princa v 2. dejstve.

Všetko sa vzájomne prelína ako vo sne, ako v detskej predstave. Nič nie je nudné, či statické, všetko má svoj vnútorný život. Zaujímavé je prvé dejstvo, ktoré neobyčajne dramaturgicky rastie od dvoch úvodných tancov detí, ku ktorým sa pridávajú rodičia vo vlastne civilnom tanci, cez marionetovú hru Princa, Princeznej a Myšieho kráľa, ktoré predznamenávajú budúce dobrodružstvá, až po scénu v lese, ktorá je už skutočne virtuóznym baletom. A tak v jednom biedermeierovskom príbehu vidíme niekoľko rovín. Reálny svet ľudí ako v kostýmovom filme, prechod k fantastickému baletu, vysokú kultúru špičkového tanca až po sladký divertissement v 2. dejstve, ktorý ukazuje dobový kontext cárskeho baletu. Veľkolepé entré, sprievody, nástupy, až po allegrové tancovanie. Zároveň vďaka scéne môžeme vnímať jednotlivé premiérové súvislosti. Elektrická energia ako súčasť javiskovej výpravy, pyrotechnické efekty, využitie detských umelcov, motívy v scénografii, ktoré citujú dobový realizmus, dobová móda v oblečení rodičov, až po cukrovinky, ktoré sa v tej dobe vyrábali a je z nich postavené sladké kráľovstvo v druhej časti.

Čo je najzaujímavejšie je samozrejme choreografia. Burlaka vkladá napríklad do druhého dejstva pôvabný tanček detí v podobe rôznych rozprávkových dvojíc na extra Čajkovského hudbu. Zároveň v súboji myší a vojačikov využívajú tie bábiky, ktoré boli pri stromčeku a ktoré tiež narástli a aktívne sa zapájajú. Kráľovná má so sebou tri dcéry. Drosselmayer zostáva prvým charakterovým rozprávačom deja, ktorý sa premieňa. Roztomilý úvod 2. dejstva s anjelikmi. To všetko až po špecifickú charakteristiku tancov v 2. dejstve. Španielsky tanec je zaujímavý koncepciou – jedna sólistka a štyria páni. Opačný modus sa vyskytuje v Tanci orientálnom – jeden sólista a štyri orientálne krásky. Čínsky tanec ako tanec dvoch porcelánových figúrok z drahocennej manufaktúry, ručne maľované. Tanec, ktorý často označujeme dnes ako Ruský, je tancom akýchsi novodobých šaškov, potomkov komédie dell´arte s obručami. Francúzsky tanec nemá žiadne francúzske znaky, ale je tancom piatich dám, ktorých pruhované dvojfarebné kostýmy pripomínajú sladké tyčinky a ešte k tomu držia v zmenšenej mierke túto tyčinku, ktorá je podobná flaute. Zlatý valčík je najvzrušujúcejší. Najprv sa pýtate aké kostýmy to vlastne tanečníci majú, pretože pripomínajú karamelizované, cukrom nasiaknuté hrušky. Najprv lokaji prinesú ozdobný kvetináč, z ktorého tanečníci vytiahnu štyri girlandy so zlatými kvetinami, v ďalšej časti pridajú ďalšie dve girlandy a tanečné formácie sa komplikujú. Kvetináč je preč a páry prinesú kvetinové girlandy a k ôsmym párom pribudnú tri sólistky. Zaujímavé je aj pôvodné Grand pas de deux, ktoré sa prelína s valčíkom. Dnes môžeme pochybovať o jeho tanečnej virtuozite a môže sa nám zdať jeho choreografická partitúra prekonaná, ale skvostný je záverečný moment, keď Princ svoju Kláru ťahá po javisku na hodvábnom šále. Záverečná korunovácia vedie k výstavbe živého obrazu, ktorým balet triumfálne končí.

Nie je podstatné zaoberať sa analýzou, ktoré časti postavil Burlaka a ktoré Medvedev, jednotlivé čísla do seba zapadajú ako presné puzzle. Burlaka, ktorý rekonštruuje, Medvedev, ktorý s mimoriadnym citom a znalosťami stavia v duchu starých majstrov chýbajúce fragmenty alebo nejasné miesta a tvorí strany rozprávkovej knižky. Môžeme síce pochybovať o niektorých dnešných materiáloch či farbách na kostýmoch, ale neveriac hľadíme na rafinované použitie farieb, detailov, ornamentov. Napríklad na taký detail, že myši nemajú meče. Odkiaľ by ich myši v detskej fantázii aj vzali, ale majú malé pílky, ktorými nepochybne v predstavách malých ratolestí robia v domácnostiach neporiadok a všetko obžierajú, opiľujú.

Čo je na inscenácii ešte zaujímavé, je výkon súboru. Balanchine pred smrťou lakonicky poznamenal: „Budú si pamätať kroky, ale zabudnú ideu.“ Bohužiaľ niečo podobné sa dá povedať aj o výkone súboru Berlínskeho štátneho baletu. Len veľmi málo interpretov dnes chápe význam virtuózneho klasického tanca. I keď dostoja technickým požiadavkám, akoby chýbala javisková charizma a duša. To je i jediná vec, ktorá sa dá vytknúť berlínskej hviezde Iane Salenko. Tlieskame jej attitúdam, učebnicovým arabeskám, fouette, gigantické ronde, ale neveríme jej, že plače pre zraneného Luskáčika. Jej partner a manžel v súkromí Marián Walter je na tom podobne. Akoby domáce súžitie zrušilo medzi tanečníkmi iskru na javisku, to tajomné chvenie, gentlemanskú pozornosť, ktorú partner preukazuje baleríne. Ich uhladený výkon akoby nerešpektoval hudobné vrcholy partitúry a muzikálnosť. Adagio, ktoré nasleduje keď postavy vyrastú a Luskáčik neumrie, poznajú veľmi dobre diváci v Brne, kde ho Medvedev postavil v čisto svojom Luskáčikovi. Tí, čo si pamätajú ako Jana Přibylová kľačala nad mŕtvolne bledým mladučkým Michalom Štípom iste vedia, o čom hovorím. Adekvátny výkon nepodal ani Leonard Jakovina ako Myší kráľ. Ten bohužiaľ na rozdiel od ústrednej dvojice nepredviedol ani technicky suverénne tancovanie. Energia malých myší, či cínových vojačikov, Luskáčika (Andrea Zinnato) a malej Klárky (Sabrina Salva Gaglio) ho prevalcovali. Je otázkou v akej kondícii sa nachádza súbor v poslednej sezóne Vladimíra Malakhova. Vločky nedýchali, páni v Španielskom tanci sa rozpadali, až ostatné tance priniesli výrazný, sýty zážitok. Hlavne Federico Spallitta vo svojom orientálnom sóle so zmyslom pre pevné a čisté klasické pózy s plastickými prechodmi.

Najväčším sklamaním u takého významného súboru je však výkon orchestra pod taktovkou Roberta Raimera. Je záhada, či je to akustikou modernej budovy Deutsche Oper, ale orchester znel nevýrazne, matne. U Čajkovského tak dôležité sláčiky, romantický vzruch, vášeň obsiahnutá v hudbe zostala na míle vzdialená Berlínu. Detský zbor znel ako zo záhrobia, bez legata a farby hlasov. Špičková Čajkovského inštrumentácia tancov v druhom dejstve, jej rafinovanosti a zvukové finesy, ktoré majú vyjadrovať jednotlivé národy, zostala len hudobným sprievodom tanečníkov. Všeobecne chýbalo kontrastné postavenie temp od dirigenta. Od „uondanej“ predohry, až po skoro nijaké rozpätie a budovanie napätia medzi jednotlivými číslami. Skladateľov symfonický zvuk, ktorým vybavil trojicu svojich geniálnych baletov sa tak nekonal a dirigent neudirigoval ani vláčne piana, ani monumentálne forte. Škoda. Choreografi by si za svoju mravenčiu prácu zaslúžili vycepovaný súbor, ktorý s radosťou tancuje a lepší orchester, či prinajmenšom dirigenta.

Ešte jedna poznámka, tentokrát na margo domácich na národnú strunu. V programe je na úvodnej strane hneď pod choreografmi uvedený ako asistent choreografov Stanislav Fečo. Čím to je, že tento vynikajúci pedagóg, choreograf a veľmi skúsený asistent pracuje „len“ v najlepších zahraničných súboroch? Nie je to pre český baletný svet trochu blamáž?

Berlín si určite, nielen na pamiatku Antonietty dell´Ery, takúto inscenáciu Luskáčika zaslúži, hlavne po spackanom Luskáčikovi Patrice Barta (1999). Totiž práve na takomto choreograficky dokonalom Luskáčikovi môže súbor rásť a rozvíjať sa. Jedná sa o najpodarenejšiu verziu baletu posledných dekád. Strhujúca a predsa Európe blízka klasická výtvarná podoba vychádzajúca z našich tradícií a virtuózne tancovanie nenechajú chladnými ani detských či dospelých divákov. Úspech a jedinečnosť produkcie potvrdzuje DVD záznam a časté reprízy na Mezzu či Arte.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *