Legenda o Jozefovi, to je starý aj nový John Neumeier. Znovu tu stojí inteligentný, oslnivý tvorca, ktorý dokáže vykresať sugestívne divadlo, podporené choreografiou. Je vlastne záhadou, ktorú ťažko niekto dnes už zodpovie, prečo vlastne pôvodné libreto Huga von Hofmannsthala a Harryho Kesslera z tej celistvej histórie o Jozefovi zo starého zákona vyseklo iba jediný fragment, ktorý bez predhistórie a vyvrcholenia zostáva oklieštený. Logická kontinuita príbehu muža, ktorého nemilosrdný starozákonný Hospodin vystaví ukrutnej skúške tak zostáva jednou epizódou, s ktorou je síce možné sa hrať, rozvinúť ju, ale možno jej chýba katarzia i záverečná epifánia.
Pôvodní libretisti vybrali iba situáciu Jozefa na dvore Putifára a jeho zvodnú manželku. Centrálne miesto pre javiskovú drámu. Chlipné chúťky manželky, ktorá usiluje o Jozefovo telo, kedy on ctí morálne hodnoty manželstva a je vzorom nielen kresťanstvu o sile manželskej vernosti, ale všeobecne etickým podobenstvom. Jozef, ktorý zvodom nepodľahne a následne je obeťou intrigy, keď je neuspokojenou Putifárkou označený za zvodcu a násilníka je potrestaný za skutok, ktorý nevykonal. George Balanchine v svojej kodanskej inscenácii (1931) pridal rozsiahly dejový prológ, kde predstavil šťastnú rodinu, otca Abraháma, Jozefovu maminku, desať bratov i hlavnú postavu. Potom sa logicky v deji posunul na Putifárov dvor. A balet zakončil presunom Jozefa vyššie, až k faraónovi. Neumeier len krátkym obrazom ukazuje prepadnutie snívajúceho Jozefa. Sny hlavnej postavy hrajú v biblickom príbehu zásadnú rolu. To si uvedomuje aj Neumeier a tak sa motív sna niekoľkokrát pôsobivo vracia. Jozef je vykladač snov a tento dar od Boha ho vystavuje skúške. Výkladom sna popudí bratov k hnusnému činu, výkladom snov zachráni egyptskú ríšu. Neumeier dáva Jozefovi utkvelú predstavu sna o Anjelovi, jeho sprievodcovi. Tým, že na konci diela dovoľuje Putifárke sa kajať a vidieť Anjela dokazuje, že aj táto postava nie je len žiadnou femme fatale hnanou sexuálnymi pudmi, či pomstychtivosťou, ale je ženou viacerých rozmerov s bohatým vnútorným životom.
Nemožno sa ubrániť dojmu, že dielo síce nesie názov Legenda o Jozefovi, v ktorom Jozef hrá zásadnú rolu, ale rovnako dobre by sa u Neumeiera mohlo volať Putifárka. Pretože ak Jozef zostáva pasívne dobrou postavou, práve ženská hrdinka preklenie celé dielo. Od protivnej, pochybnosťami a akousi chimérou zmietanej bytosti, cez ženu fascinovanú Jozefom, nielen eroticky a fyzicky, po ženskú fúriu, k žene v zmysle materskom, vše objímajúcom a biblicky mariánskej. Kľúčové, v histórii uvádzania baletu práve obsadenie Putifárky, je u Neumeiera rovnako podstatné. Je zázrak a potvrdenie talentu choreografa vyberať typovo vhodné obsadenie, ktoré dovedie k výsledku vybudovania postavy v hereckej tvorbe, ako Neumeier v cudzom súbore v zbore našiel talent baleríny s menom Rebecca Horner.
Po jej výkone je ťažké a nemysliteľné si predstaviť už inú Putifárku. Rodená Viedenčanka s rysmi egyptskej kráľovnej predvádza výkon, ktorý zatieňuje všetkých ostatných. Jej afrodiziakálna krása, podmanivá temnota a sila podvedomia z nej tvoria ďalšiu verziu Salome, Šeherezády i ďalších zmar prinášajúcich ukrutných milovníčok. Neumeier necháva Putifárku tancovať bez špičiek a snaží sa vytvoriť pre ňu špeciálny mix tanečných slohov, od improvizácií Isadory Duncan, Marthy Graham cez avantgardu počiatku 20. storočia a seba samého. Zároveň však zostáva tejto naturálnej pohybovej výpovedi blízka klasika, keď choreograf zachováva formálne členenie variácií ako sóla, ktoré sa odohráva na zemi, potom stúpa, potom prichádza ronda a využíva mnohé pôsobivé skokové figúry ako verný neoklasik. Tento osobitý jazyk, ktorý vymyslieť je nesmierne obťažné, zároveň slúži ako psychedelická skladačka zložitých poryvov nálad hrdinky a je hoden obdivu u diváka. Nie je to nejaké banálne vírenie sa ako v krútňave. Je to extrémne pôsobivé a technicky nesmierne náročné tancovanie, ktorého devízou je genialita choreografa, ktorý dokáže vytvoriť prirodzené pohybové niveau pre postavu. To je to najťažšie a sugestívne, keď tanec plynie v očarených očiach publika, ktoré mu prepadá, rúti sa do jeho extatickej nádhery a športový výkon i napätie ho drží v svojej magickej moci.
Horner toto všetko zvláda, nemá jediný prázdny pohyb, gesto či pohľad. Od počiatku, kedy sedí na pohovke ako pripomienka pôsobivého výtvarného orientalizmu, ktorý zachvátil v 19. storočí s Napoleonovými výpravami do Egypta Európu, až po viedenskú secesiu a art deco. Ako nepokojný tiger sleduje prihlúplu oslavu na dvore svojho manžela. Mladé páža drží vejár v dokonalom geste ako odkaz. Celé tieto štylizované obrazy sú očarujúco prepychové, bez zbytočnej vonkajšej pompy a nesmierne silné vo svojom geste a výraze. Horner obťažovaná svojim manželom Putifárom (Roman Lazík), ochotne odmieta všetky jeho ponuky. Opakujúce sa gesto, ktoré znásobuje napätie je u Neumeiera častým výrazovým prostriedkom a miestom pohybovej výraznosti. Výborne obsadený Lazík je skvelým partnerom tejto neuchopiteľnej manželky, ktorú zmietajú podivné vízie a pocity, ktorým nerozumie ani ona sama. Noblesný Lazík, v zemitom prevedení vzrušeného muža, ktorý medzi ostatnými dvoranmi túži predvádzať svoju krásnu saň, nemieni rezignovať a neustála agresia narastá.
Dokonalé entrée prežíva Jozef, keď ho zbojníci prídu ponúknuť ako tovar na kúpenie. Polonahý mladík podivného pokoja a vnútorného mieru (Davide Dato) okamžite zapadá ako katalyzátor do drámy. Manželský trojuholník je týmto hrotom kompletný. Variácia Hornerovej kedy osamie a vie, že tento muž je jej osud, skaza aj vykúpenie, ju vedú k pochopeniu jedinečnej variácie sebauspokojovania a neustáleho znekľudňovania, aká v moderných dejinách tanca a baletu nemá obdobu. V antikizujúcej ríze s atletickým telom túži po rozkoši, ako prvotnom impulze, ktoré logicky vysiela jej telo. Až neskoršie pochopí, že askéza a láska, nemusia mať nutne povinnosť fyzického prepojenia muža a ženy, ale môžu sa stať astrálnym svetom ako súčasť energie univerza. Jej túžba po orgazme, ktorý neprichádza sa stupňuje v nočnej scéne, ktorú Neumeier dokonale traktuje ako fascinujúci dialóg geniálneho dramatika. Nejednoznačné poryvy Jozefa, jej zlomenie v mieste krutého pochopenia u Jozefa, že táto žena je diabolská, ale zároveň je v zmysle teologickom jeho sestrou a následný zlom, kedy ju on chce utešiť a vysvetliť jej rozmer lásky, ktorá nie je egoistická a vlastne v tej chvíli akoby sa vo vizuálne príťažlivých obrazoch milovali. Dramatickým momentom, vlastne kulmináciou je, keď ona jeho odmietanie a adoráciu lásky ako vysokej morálnej a duchovnej kvality nechápe a strhne jediným gestom ruky z neho jeho rúcho, zatiaľ čo v pozadí sa za púštneho súmraku blíži nepokojný manžel. Dato s ohromným napätím a silne fyzickým tancovaním v kostýme, ktorý len dáva tušiť posledné zvyšky tajomstva tela, rozpráva bez ostychu túto partiu nielen výtvarne, ale najmä vnútorne. O bratoch darebákoch, o Bohu, o mravnosti, o vnútornej sile. Davide Dato brilantne tancuje. Všetky pózy sú prepojené priam leoparďou vláčnosťou a pružnosťou. Dato predvádza oslnivé variácie akejsi zbožnej šialenosti, pokory a čistoty. Jeho dojemná bezmocnosť vyvoláva ochranné pocity a súcit. Toto krásne dieťa s tvárou v nebeskej žiare s odhaleným telom, ktoré však nie je vzrušujúce, ale posvätné ako zlatá monštrancia. Vo svojich plavných skokoch, ktoré odporujú gravitácii sa vznáša po vzore Anjela (Lazík), ktorého majestátny Anjel dokazuje legendárny slovný obraz, slovo sa stalo telom. Eno Peci, ako jediná figúra ukotvená v človečenstve všedného dna, dokonale vystihuje muža zrelého veku plného síl, ktorý sa stáva obeťou tejto mystickej fatamorgány.
Predstavenie na mimoriadnu udalosť povýšil i výkon orchestra. Debutujúci dirigent pri balete Mikko Franck, predviedol fascinujúcu katedrálu Straussovej partitúry. Jej mohutné hudobné prívaly, ktoré sa vždy zdajú, že už nemožno prekonať ani trblietajúcimi sa dychmi, ani silou forte, hneď ďalším vrcholom preskakoval a toto pohorie staval k zvukovej gradácii, ktorá vyvolávala až neskutočný pocit žiary, svetla a oslňujúcich lúčov. Zároveň dirigent neodsunul do pozadia zvukové nuansy sólových nástrojov a melancholické pasáže. Už dlho som ani v Staatsoper nepočul taký hudobný výkon, hodný koncertného pódia a zároveň pôsobivú prácu s akustikou ohromného auditória, kde sa zvuk vznášal ako organová symfónia s podprahovými alikvotnými tónmi, ktoré sa ako ťažké a omamné kadidlo plazia pri tejto liturgickej slávnosti.
Za pripomenutie stojí výtvarná kvalita inscenácie, kedy Neumeier ako pozorný tvorca neopomenul dobu Straussa, dobu vzniku diela a mnohými odkazmi na viedenský Werkstatt, architektúru a dizajn počiatku storočia vytvoril krásne obrazy, ktoré svojou elegantnosťou sú zároveň bombastické. Dramaturgia pripravila objemný program, ktorý môže divákovi, ktorý zvláda nemčinu priblížiť nesmierne mnoho zaujímavého materiálu. Škoda, že kvôli kvalite aj reprízovým možnostiam sa počet predstavení vošiel do desiatich dní. Ak v budúcej sezóne uvidíte tento balet na repertoári, určite by ste nemali zaváhať.
Neumeier, legendárny svojimi duchovnými baletmi, v tomto diele o to viac ako nízko klesajú túžby ľudského jedinca schopného skazy a túžby po hriechu, kladie ako protiváhu rýdzi charakter Jozefa, ktorého navštevuje jeho Anjel. A tak aj záver baletu nie je Jozefovo uväznenie, ale vrcholne snová scéna, ktorú neskôr Neumeier prekonal len v Peer Gyntovi. Jozef odchádza sprevádzaný Anjelom v sne kajúcej sa ženy, ktorá zrúcala všetko stabilné a svetské, aby našla vieru, nádej a možno i lásku, ktorá je najmocnejšia. Tektonické lomy pohybových figúr uhládzajú jej pôvodnú rozháranú variáciu búrky a premieňajú sa na oduševnený nepokoj blúdiacej duše v zmysle sv. Augustína, „nepokojné je moje srdce kým nespočinie v tebe, Bože.“ Najprostejšími prostriedkami javiskového pohybu necháva hrdinku precítiť svoju chvíľu. Nie hrať, ale prijímať sviatosť okamihu, kedy interpret už nehrá, ale je. Za zvukov zlatej hudby, v neutíšiteľnom forte, ktoré orchester doviedol k vrcholu hory Tábor kde sa zjavuje Hospodin, vidí táto žena Jozefa s Anjelom, beží miliardami svetelných rokov v kruhoch ako symbole večnosti, aby sa jej žiara tohto eschatologického zjavenia dotkla a pokrstila ju. Horner jediným pohľadom, sklopením svojich viečok dokazuje, že vidí to čo divák nevidí, že vidí niečo viac, že jej postava poznáva to, o čo sa človek na svojej pozemskej púti snaží, nájsť pravé skutočné nekonečné šťastie a blaženosť.
