La fille mal gardée vo Wiener Staatsballett

La Fille mal gardée od Fredericka Asthona  ani päťdesiatpäť rokov od svojej premiéry v Kráľovskom balete v Londýne nestratila nič zo svojej subtílnej krásy a radostnej oslavy tanca. Demi-charaktery hlavných postáv, situačná komika, dokonalé prepracovanie gagov, číra harmónia choreografickej podstaty a zvukomalebná krása partitúry v úprave Johna Lanchberyho stále dokážu vyvolať patričné letné idey, oslavu žatvy i oslavu „prostej“ ľudskej lásky.

Lisa, ako ustálil názov hlavnej postavy Asthon, je špeciálnym baletným typom. Nie je to extravagantná a rozšafná Swanilda extrovertka, nie je to ani nevinná a vnútorná Giselle. Je to prvou láskou zasiahnutá, žensky sýta postava túžiaca po Colasovi, manželstve a deťoch. Unikátnosť vyjadrenia charakteru podporuje Asthon nielen pohybovým slovníkom a širokým rádiom drobných skokov, rotácie a bria, ale najmä dôležitou variáciou v 2. dejstve, kde Lisa prežíva vnútorný monológ vyjadrený gesticky, tak dôležitý pre charakter postavy. Premýšľa, koľko detí by chcela a posúva primabalerínu z piedestálu divy do rovinu človečenstva.

Celé obsadenie, ktoré sa dá označiť za prvé, bolo vynikajúco zostavené typovo, technicky, emocionálne. Palmu víťazstva a Oscara si však odnáša Roman Lazík, prvooborový sólista, ktorý zostúpil do roly charakternej vdovy Simony. V tomto úkaze je vidieť dôležitý aspekt umelcovho charakteru. Nebojí sa zostúpiť od princov do roly hereckej, nebojí sa „zošpatiť“ a zostáva ako umelec a profesionál verný dôkladnej príprave. Tieto aspekty sa vzájomne spájajú k predikátu, dokonalej javiskovej interpretácii. Nie je to travestia, nie je to karikatúra, nie je to výsmech, je to profesionálne oduševnený výkon a oživenie postavy.

Obsadenie Lazíka potvrdzuje aj detailné štúdium a profesionalitu vedenia. Matka Simona potrebuje tanečníka na vrchole síl, schopného s energiou a v tempe zahrať starostlivú maminku a nemôže klesnúť s obsadením kdejakého vyslúžilého hrdinu. Lazík s imidžom pripomínajúcim trochu vtipne Madeleine Albright a s dokonalou charakterotvornou vizážou vytvára základ figúry. Ostré gestá, lámajúce sa v nehe, sošne rezaný profil, vysoké čelo, mierne nahrbenie dopredu, kývajúca chôdza pripomínajúca závažie pendloviek, vrtenie veľkým zadkom a energické výbuchy čipernej maminky sú základným pôdorysom, na ktorom stavia. Postavu má ďalej rozpracovanú do gesta a podtextov veľkých, typicky britských mám a babičiek rodu veľkých charakterných herečiek typu Maggie Smith, ktorých suverénna opatera sa často stáva príťažou a humorným zveličovaním. Od ranného prebudenia, ešte s natáčkami na hlave ako viktoriánska matróna, lieta po dvorčeku a organizuje deň. Len aby sa dcérka nemala čas stretnúť s nežiadúcim nápadníkom. Drobné detaily, akými sú napríklad skoro lietajúce okenice od jej rannej energie, či ako smiešne skladá obrus, z ktorého vytrúsi všetky smeti, či spôsob, akým reaguje na rekvizity, sú očividne teatrálne a zmysluplné. Servilná úcta k budúcnosti v podobe Thomasa a jeho syna Alaina, hmotné zabezpečenie dcéry, ktorú už nezvláda, vedie k dojemným a humorným scénam, ktoré však Lazík do humoru prvoplánovo nestavia. Muzikálne traktovanie situácií, gagov a podtextov sa spája s hudobnými motívmi a nuansami, ako sfackovanie Lisi a ďalšie a ďalšie.  Scénka so šatkami, spôsob ako zadkom zavrie šuplík, ako varí obed, či ako sa nadnáša na voze cestou na pole (ktorý na svetových scénach ťahá živý oslík), či poletuje v búrke na poli, scéna s kľúčom.  Slávny drevákový tanec je zlatou čerešničkou vedľa úchvatných mizanscén, ktoré sú také úžasné, že je na divákovi či bude sledovať tanec hrdinky, či herecké švitorenie jej matky, ktorá sa mu prizerá.  Lazíkovi nechýba ani zmysel pre celok a logické preklopenie postavy do šťastného happy endu, keď dojate a logicky uznáva, podobne ako rodičia českej Predanej nevesty, že jeho dcéra si nemôže vziať nezrelého mládenca Alaina a že Colas bude vhodnejším partnerom. Moralita tohto požehnaného rozhodnutia je správna a je víťazstvom nielen zdravého rozumu, ale aj srdca.

V postave Lisi, dominuje Liudmila Konovalova ktorá slovansky srdečne rozohráva rodinné väzby. Konovalova je jednou z mála primabalerín v svetovom kontexte, ktorá vlastní nielen rozvíjajúcu sa techniku, ktorá divákovi neukazuje žiadne limity, ale je aj výbornou herečkou a umeleckou osobnosťou so zmyslom pre javiskové konanie a štýlovosť. Konovalova si ľubuje v brio pasážach, aj v lyrických momentoch. Vrcholom jej technickej bravúry je slávne pas de deux v druhom obraze prvého dejstva. Korunou je slávne miesto, keď diva stojí v centre v atittude a v ruke drží stuhy, ktoré na druhom konci zvierajú jej priateľky, ktoré sa točia vo smere hodinových ručičiek a tým balerínu v póze otáčajú. Konovalova stojí ako neskôr slávna májka a nechá sa otočiť dvakrát. Triumf techniky a jasu, vytríbenosti, zmyslu pre poéziu aj gradáciu.

Aj ostatní členovia súboru sú výborne obsadení, vhodní pre úlohy, nie nutne prvoplánovo, ale vhodne do štýlu diela, pre charakter a hlavne zmysel. Sympaťák Robert Gabdulin ako Colas, pohybovo plastický Massayu Kimoto ako Alain či výborne tancujúci „mladý Kohút“ – „mladý“ Marian Furnica s krásnymi nohami a brilantnou technikou. S pribúdajúcimi rokmi šéfovania Legrisa je corps de ballet oslavou mladosti, vitality, tanca, energie. Žiadne výkyvy nie sú povolené, mladých sedliakov, priateľov, kamarátky tancujú s nasadením a entuziazmom mladí rovesníci.

Vynikajúcim partnerom javiskových umelcov je orchester pod vedením skúseného baletného dirigenta Paula Connellyho.  S vnútornou tenziou a muzicírovaním hrá už predohru plnú zvukomalebných štebotaní a čvirikaní prebúdzajúcej sa letnej krajiny. Krásna inscenácia, ktorá je dôkazom geniality Fredericka Asthona a poctou  čistému štýlu baletu. Ešte jedna vec okrem spomenutých je dôležitá. V aktuálnom naštudovaní je prekvapujúca absolútna náhoda. V tom zmysle, že na javisku je mnohokrát dominantný pocit naskúšania, prípravy a neskôr akéhosi mechanického verklíkovania. Niektoré tituly bežia ako dobre namastený stroj, iné ako novinová rotačka, iné škrípu, atď. Vo Viedni som mal ten radostný pocit diváka, že ani ja ani umelci nevieme čo sa stane v ďalšej minúte príbehu, že dej beží a oni tak ako diváci odkrývame jeho smerovanie. A z tohto objavovania sme v napínavej nálade a chceme vedieť ako to dopadne a ako sa to všetko rozpletie.

Asthon nebol žiadny babrák, mal šťastie, že sa generačne stretol s veľkými osobnosťami a tieto stretnutia patrične využil na nepretrhnutie tradície. Jeho prvý učiteľ baletu bol Léonide Massine, ktorého neskôr vystriedala Maria Rambert. Interpretačnú kariéru začal v súbore slávnej Idy Rubinstein. Tancoval ešte so slávnymi balerínami Ďagilevovej éry – Tamarou Karsavinou či Lydiou Lopokovou, pre ktorú začal aj choreografovať. Stretnutie s ruskými umelcami, ktorí dobre poznali tradíciu mu prinieslo životnú skúsenosť, s ktorou neskôr umne pracoval. Práve Karsavina si isto dobre pamätala petrohradskú verziu, v ktorej tancovala a zoznámila s ňou mladého tanečníka. Práve ona sa Asthonovi zdôverila so slávnou pantomimickou scénou, snom Lisi o manželstve a materskom šťastí, ktorá v podaní slávnej Fanny Elssler dojímala publikum.

Umelecké okolie vznikajúceho a rozvíjajúceho sa anglického baletu aj na troskách ďagilevovského sveta umožnilo vznik a rast choreografa, ktorého meno navždy zostane spojené s legendami baletu 20. storočia ako Alicia Markova či Margot Fontyen, ktorú Asthon objavil ako svoju múzu a učinil z nej fascinujúcu legendu a žiarivú hviezdu. Asthon sa obklopil či už ako choreograf alebo riaditeľ mimoriadnymi osobnosťami, ktoré mu boli k tvorivému úžitku. Veľkú zásluhu na vzniku jeho Márnej opatrnosti má historik Ivor Guest, ktorý našiel pôvodnú hudbu Daubervalovej verzie a aj slávne Elsslerovej pas de deux na hudbu z Donizettiho Nápoja lásky. Osobnostné predpoklady choreografa, jeho cit pre romantiku, zmysel pre humor, šarm i štýl kulminujú práve v Márnej opatrnosti, ktorá sa nespreneveruje tradícii, ale je zároveň aj veľmi vlastná.