Anne Teresa de Keersmaeker v Opéra national de Paris

Nový šéf baletu Parížskej opery Benjamin Millepied prišiel so zaujímavým a rôznorodým programom, ktorý sa neobmedzuje len na výber mien choreografov ale aj skladateľov, na ktorých hudbu balety vzniknú alebo do repertoáru vstúpia.
Najlepším príkladom jeho vízie dramaturgie slávneho baletného súboru je nový večer pre slávnu choreografku Anne Teresu de Keersmaeker, ktorú v Paríži v minulosti radi nemali a jej poetike nerozumeli ani diváci, ani kritici ju nevedeli zaradiť. Tri jej diela predstavia charakter jej tvorby a poetiky: Quartet N°4 s hudbou Bélu Bartóka, Die grosse Fuge Beethovena a Zjasnená noc Arnolda Schönberga.

Prvá časť večera je Bartók. Štvorica hudobníkov tvorí sláčikové kvarteto a štvorica tanečníc tvorí baletnú skupinku. Začínajú v tichu. Topánkami na step či moderný tanec sú schopné vytvárať zvuk svojich krokov. Sila pohybu sa ukazuje v skupine, keď tancuje unisono. Choreografka na náročnú hudbu vytvára veselý, optimistický tanec. Čo je divné, je neustále rozkúskovávanie. Prečo musí večer začať v tichu, prečo po každej vete kvarteta musí byť pauza? – Nie je to už zbytočné? Mnoho pohybových nápadov a formácií je skvelých, navyše ich tancujú disponované členky súboru, ale aký je zmysel tohto dielka? Zábavné a estrádne figúry ako z muzikálu a Broadway, plastické telo, hlboké plié, mäkké kolená, sekanie vzduchu pri otočkách rukami. Stepárske, energické pasáže sú v príkrom kontraste k Bartókovi. Je to štúdia pohybov, akýsi otvorený workshop. Nie je to však jasnozrivé dielo, ktoré by bolo progresívne, vizionárske či nadčasové.

Beethovenova Die Grosse Fuge, op.133 – Veľká fúga, to je dielo v protiklade ku sláčikovému kvartetu. Ak to zobrazovalo svet žien a ich premien, Veľká fúga je záležitosť mužov. Ako v nejakej veľkej firme sa chlapi v oblekoch rozskáču a začnú sa hrať ako chalani. Alice Renavand je jediná žena v pánskom obleku vedľa pánov ako Stéphane Bullion, Karl Paquette, Vincent Chaillet, Florian Magnenet. Možno je pohybový slovník variácií na skoky zaujímavý, ale pohromade to sotva drží. Taká pohybová hračka. Dobre prezentovaná charizmatickými sólistami súboru, ale je to čistý tanec, prerušovaný podivnými preskupovaniami a akýmsi chladným odstupom.

Zjasnená noc, to už je sýte orchestrálne dielo. Hviezda súboru Marie – Agnès Gillot hrá celým telom tragickú ženu, hrajú aj jej vlasy, gravitácia, súboj tela s priestorom. Jediná časť večera, ktorá už má scénografiu, kostým a tvorí meditatívnu drámu vzťahu. Hlboké plié a kreslenie rukami po podlahe je veľmi ženské. Odkazuje na ženské genitálie, hlboké tajomstvo zrodu života, rozkoš i zraniteľnosť. Tu už sa choreografka preukazuje ako režisérka, dramaturgička i psychológ. Krásne duetá, to je krásna partnerská fantázia, ktorou choreografka vyniká vo svojich projektoch. Tanečníci sú do seba zakliesnení, aby sa mohli zhovárať, prežívať spolu svoje chvíle. Poézia pohybu, vášeň, bolesť, bohaté protichodné emócie, ktoré tvoria podtexty krásnych pohybov. Z rozbitej postavy ženy a muža ako sólistov vzniká rôznorodý zbor, ktorý akoby definoval rôzne obdobia vzťahu, rôzne situácie, premeny partnerov. Z nich vyrastajú vášnivé agogické pohyby. Úchvatne emocionálne bohatí, pohybovo jedineční. Áno, to je choreografka vo vrcholnej forme  svojej prirodzenosti. Zdanlivej surovosti a naturálnosti, ale s dlhými rozpustenými vlasmi balerín aj snová a elegická. Na znejúce sláčiky melodickej hudby vyvierajú partnerské miniscénky, bohaté na výborné nápady moderných figúr a zdvíhačiek. Tanečníci tancujú akoby spolu hovorili a zároveň je to náročný tanec, ukazujúci remeselné a technické bohatstvo svojich interpretov a ich vyzretý duševný svet. Nič nie je príliš popisné, ale všetko je pohybom viac-menej jasné a dojemné. Dualita dvoch svetov a ich rozličných histórií, spoločenských konvencií, myslenia i milovania je tu vo vášnivom dialógu skupiny aj jednotlivca. Cítime tu klasiku, modernu a hlavne osobitosť choreografky a jej talent spájať zdanlivo nespojiteľné. Vytvárať nové. Posúvať pohybový slovník dopredu. Všetko je tak zvláštne fyzické, intímne, plné dotykov, drobných pohľadov. A ženy sú také zložité, také nevyspytateľné, také záhadné. Muži sa im snažia porozumieť a nájsť kompromis. Zachovať si svoje ego  a nevzdať sa svojej mužnosti, ale zároveň získať krásnu bytosť pre seba. S odchodom posledných obyvateľov tohto lesa životov a osudov zostáva posledný muž. Nemá už nikoho. Možno ale pochopil a precitol. Nádherný záver. Konečne skutočne veľká, talentovaná a oslavovaná tvorkyňa. To je balet pre slávnu scénu s dokonalou interpretáciou osobností, ktoré sa môžu hrať so svojimi úlohami. Je vidieť, že súbor to baví a energia diela sa prenáša aj do auditória. Toto je moderný tanec. V celej jeho bohatosti a uhrančivej kráse akejsi prirodzenej naturálnosti. To je tá pravá a jedinečná Anne Teresa de Keersmaeker.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *