Luskáčik Compagnie v Les Ballets de Monte Carlo

Kariéra Jeana – Christopha Maillota je život kúzelníka, ktorý prebudil spiaci súbor v Monte Carle. Čarovať začal už v roku 1993, kedy bol prvýkrát pozvaný Carolinou, princeznou Hanoverskou. Vyzbrojený ročným rozpočtom vo výške jedenásť miliónov euro začal robiť presne to, o čom sníval a v čo dúfal. Vybudoval repertoár zo sedem desiatok nových prác a pre súbor pozýva širokú paletu hosťujúcich choreografov. Založil tanečnú školu a spustil fórum Monako Dance ako medzinárodný tanečný festival. Presne v duchu svojej vízie: „Chcel som ukázať svetu, že tento súbor nebola hračka princeznej, chcel som súbor, ktorý by mal svoju vlastnú identitu a chcel som Monako, také malé a také špecifické.“ Samozrejme závistlivci syčia, že balet financujú vlastne kasína, hazard, finanční emigranti kvôli daniam z kontinentu. V súčasnosti súbor pôsobí ako hračka choreografa a šéfa, ktorý krok za krokom realizuje svoje umelecké sny. Jedným z posledných je slávnostný Luskáčik. Ten nahradil Maillotovho predchádzajúceho, ktorý bol vyhranený, štylisticky akurátny a tanečne strhujúci. Ten dnešný je akýmsi mixom minulého a nového. Odohráva sa tiež v nejakom kúzelnom priestore farieb, hviezdičiek, svetiel, väčšom a viac zaplnenom. Je to internát s izbičkami? – Je to baletná škola? – Podľa úvodnej scény, predohry na baletnej sále? Ale na baletnú školu je kulisa príliš veselá. Malá Klárka dostane maketu javiska, ako z českej stavebnice merkur. Maillot neprehadzuje hudobné čísla divoko. Partitúra je rozpoznateľná, aj zvuková postupnosť, s ktorou Čajkovskij stavia balet. Dokonca však ani štedrovečerná oslava pôvodného baletu mu nestačí a tak za tance rodičov vloží Čajkovského milovanú Serenádu. Prvých dvadsaťpäť minút, a to je už na scéne hodne, sa dá preskočiť. Baletná škola skombinovaná so zákulisím, ansámblom, sólistami, baletnou majsterkou – to je maminka Klárky, sa dá preskočiť. Takýchto postupov sme už videli v lepšej, nápaditejšej choreografii omnoho viac. Scénky pri baletnej tyči, tréningové kombinácia pozlepované do tancov, pyšných sólistov s manierami, adeptky, elévky, súboje pánov o to, ktorý lepšie skáče či točí. Drobné gagy, vtípky. Po skúške nasleduje už akási generálka, kedy elastické dresy trikotov vystriedajú vznešené baleríny a prepychové kostýmy. Choreografický frmol a ukážky na spôsob slávnejších Etúd či Suity v bielom sú príjemné možno pre detského diváka. Hmýrenie a plné javisko s použitím študentov baletnej akadémie princeznej Grace doplňuje menší stály ansámbel. Vzruch prinesie vstup Drosselmeyera – teda slávnej baleríny, ktorá príde na exkurziu – pánska verzia pôvodného Drosselmeyera. Táto žena je hviezda, kúzelníčka, symbol, idol. Tá si nevšíma poklony a dvorenie pánov, ani obdiv žien, ale zaujme ju zmätená Klárka. Tu už Maillot začína rozprávať dej a situácie dostávajú dramatický rozmer. S tým súvisí aj posun choreografie od ornamentov,  k rozprávaniu pohybom. Luskáčik sa prigúľa na javisko v plastovej guli. V jeho choreografii už je poznať zrelého Maillota – zábavného, dynamického, neopozeraného. Napríklad variácia kedysi Myšieho kráľa, či Maura, záleží na verzii. Luskáčik jej vnesie nový rozmer. Že je to Luskáčik, signalizuje jeho výrazný červený kostým. A čo viac, rozumie mu Klárka, ktorá sa začína meniť z dievčiny nie pohybovo nadanej,  k mladej elévke. Klárka je zrazu hneď obľúbená a miesto príchodu myší sa tak divák dočká jej nových kamarátov z baletu, s ktorými pod vedením Luskáčika tancujú ako v spievaní v daždi. Miesto polnočných zvonov sama búcha na javisko svojho divadielka, akoby chcela vstúpiť do ďalšej komnaty svojej rozprávky. A veru áno, s motívom premeny, kedy scéna má rásť, prirastie nové divadielko podstatne väčšie s pani primabalerínou Drosselmeyer. Klárka dostáva partnera a zamiluje sa. Hrania si s rukami, atentát na jej chlapca a spomalená scéna sú zábavné momenty tvorcu, ktorý je sám sebe pánom. V kúzelnom mumraji je všetko možné. Vo veľkej tanečnej fúge súboja sú tu aj votrelci, ktorých význam si vyloží asi len bohatá detská fantázia. Snehové adagio Klárky je veľkou scénou všetkých hlavných postáv: rodičia, Drosselmeyer, Luskáčik, Klárka, jej brat Fritz a sólisti akadémie. Tým prvé dejstvo končí. Sú nadšení, že im nasnežilo na baletnú sálu a budú asi zimné prázdniny. Tanec vločiek sa nekoná.

Predohra k druhému dejstvu a príjazd Drosselmeyera na saniach, ktoré sú tvorené naskladanými kuframi s názvami jej najlepších rolí a baletov,  dáva tušiť aký kľúč zvolil Maillot k druhému dejstvu. Či je to geniálny ťah v záujme príbehu, alebo barlička či seba vykrádanie, je otázka vkusu. Popoluška so zlými sestrami a macochou (na hudbu nástupu hostí a španielsky tanec i kvetinový valčík). To už je veľká plocha a zhustený dej, charaktery a sploštené tancovanie rozhodne neuspokojí. Ešte viac sa to zapletie, keď Popoluške na plese zlá víla predpovie, že sa pichne do prsta a zaspí. Tu už sa rozprávkový mišmaš znásobuje na úkor tancovania. Nechýbajú ďalšie citácie, Luskáčik sa stane Pukom zo Sna noci svätojánskej a na francúzsky tanec na jazdiacom kúzelnom kvete prenasleduje baletky. Vtipná je dobre urobená bábkohra. Tá je pôvodná a pohybovo aj režijne nápaditá. Za obeť jej padne aj hudba pánskej variácie z grand pas de deux. Hudba orientálneho tanca tvorí úvod do grand adagia. V Monte Carle vidím zrazu medzi zamilovanými dvojicami dve baletné superstar: Olgu SmirnovuArtemom Ovcharenkom. Smirnova v jednoduchých hodvábnych šatách a Ovcharenko v svetlých nohaviciach a košeli. To je krása, vyplatilo sa čakať deväťdesiat minút. Je to opäť rozprávková citácia, lebo Ovcharenko prebudí svoju princeznú bozkom. Ak potreboval Maillot na celé svoje rozprávkové balábile druhé dejstvo, tu stačí Ovcharenko. Hrá princa zo Spiacej krásavice, Popolušky, Luskáčika, Romea, chudobného dedinčana, zahrá toľko odtieňov s takým entuziazmom, že to je krása. Obťažná hudba Čajkovského často v tomto adagiu narušuje geometriu choreografie. Tu však Maillot zámerne stavia figúry, synkopy v pohybe, pózy predĺžené mimo dobu, do kontrastu s hudbou a robí to brilantne. Ovcharenko ako dominantný na vrcholy hudby i zdanlivo nepodstatné noty skáče, tvorí energický tanečný vrchol, zatiaľ čo Smirnova ako víla, princezná, anjel sa s ním hrá a šantí. Nádherné adagio zrelého tvorcu, ktorý dokáže preprogramovať hudbu, tradičné figúry do nových súvislostí. Dvaja mladí a dokonalí tanečníci na vrchole fyzických síl, to je zážitok a dar skutočne vianočný. A slávnostný. Celé toto luskáčikovské čudo je tu ako predohra k tomu vznešenému a okázalému adagiu. To si môže dovoliť len šéf a zároveň choreograf, každý iný by bol vypískaný a vybučaný. Detský diváci by chceli asi späť viac pestrosti a zábavy. A dospelý divák by si prial sledovať Smirnovu s Ovcharenkom ďalšiu hodinu. Tento sen však ukončí obľúbený efekt. Milencov zahalí gigantický závoj a oni zmiznú. A my sa musíme tak, ako to v živote chodí, vrátiť späť. Sen skončil.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *