Roberto Bolle and Friends v Ríme

V roku 2008 odštartoval tanečník svoj projekt Bolle and Friends. Bolle a dramaturgia hľadajú miesta so silným géniom loci; Koloseum v Ríme, námestie Piazza Duomo v Miláne, Plebiscito v Neapole, námestie San Marco v Benátkach, Certosa na Capri, Valle dei Templi v Arigente, Teatro Greco v Taormine, florentské záhrady di Boboli, slávne Terme di Caracalla v Ríme. Za hranicami Talianska tento vlastenec predvádza špičkové tanečné umenie publiku v Aténach (Grécko), Istanbule (Turecko), Pekingu (Čína), Tokiu (Japonsko) a nakoniec New Yorku. Body pre Českú republiku niekoľkokrát nazbierali Otto a Jiří Bubeníčkovci a Nataša Novotná. Tohtoročné prázdninové turné bolo mimoriadne vzhľadom na tanečníkove narodeniny.

Leto bolo pre mnohých desivo horúce. V Ríme však (možno pre skúsenosti krajiny s horúčavou) vládlo príjemné počasie. Taxikár (ako vo Felliniho filme) ma varoval, že ísť o dvadsiatej prvej hodine do Caracallových kúpeľov je číre bláznovstvo. Všetko zavreté. Okolo parky, nič vhodné. Keď som mu povedal, že sa tam koná generálka programu Roberta Bolleho, rozkvitol, ako keby som hovoril o nejakom talianskom futbalistovi. Zdalo sa, že mi závidí a vystúpil by tiež. Pred areálom nebolo ani pamiatky po ruchu veľkomesta. Tiché piano noci, južanské adagia hráčov zo zvieracej ríše. Amfiteáter, zhasnutý kvôli osvetľovacej skúške, pôsobil desivo ako Neronovo spálené mesto. Hneď pri vchode medzi karabiniermi som stretol Mata Goldinga. Bludiskom stanov, zázemia pre tanečníkov, techniky ako pre filmovanie, som skoro vyšiel na javisko. V zbožnej úcte v opare vekov už bolo vidieť slávnu siluetu gigantických stien kúpeľov a pred nimi na doskách scény Roberta Bolleho.

Obyčajne, ako každý tanečník sveta, sedí medzi šálmi; tak ako všetci tanečníci má so sebou svoje propriety, valček na rozcvičenie, batôžtek, a vôbec nevyzerá ako „vystajlovaná“ hviezda z časopisu. Sedí na dreve javiska a tak, ako potrebuje, má rozložené svoje predmety, piškóty, veci na zahriatie i tancovanie. Potí sa a maká ako každý tanečník, dokonca aj trpí ako obyčajný smrteľný človek. Poznať, že na zem zostúpil z Olympu, možno až vo chvíli, keď sa jeho podstata prezradí na scéne. Inak je to príjemný, veselý, dokonca zábavný taliansky muž, ktorému smiech nie je cudzí. Dôležitejšie je, že mu nie je cudzia tvrdá drina tanečníka. Až do absolútneho zbláznenia si stále skúša tie isté figúry, kým jeho narcistický perfekcionizmus nie je spokojný. Detaily rúk, vytočenie dlaní, natočenie tela, každý krok za krokom. Sám volá na zvukárov, aby mu ešte pustili hudbu úvodu, diagonálu, piruety. Čas nehrá rolu. Nikam sa neponáhľa, ale ani čas nestráca. Samozrejme nezmieňujem veci tanečné, súvisiace s choreografiou, keď po niekoľkokrát opakuje diagonálu so sissonne či znovu prosí zvukárov, aby mu pustili začiatok adagia či poslednú časť variácie. Pirouettés znovu a znovu, dopad na tvrdú podlahu z dreva na kolená do vycibrenej pozície. A znovu ešte raz s tour en l’air, vypočítať lepšie načasovanie do nahrávky, aby efektné zakončenie bolo skutočne na hranici napätia.

Zvláštny rituál, tieto skúšky. Len mesiac tancujúci v svojej choreografii na rímskej oblohe ukazuje, koľko času plynie. Keď je choreografia rozobratá na základné atómy a skúmaná ako mikroorganizmus pod mikroskopom. Znovu a znovu sa zaostruje pozornosť na určitú figúru, ktorá už teraz síce vyzerá fenomenálne, ale nie dostatočne. Predstava umelca-interpreta je niekde inde. Zaujímavé je, že tanečník nemarkíruje spôsobom vlastným mnohým tanečníkom na šetrenie tela, ale vrhá sa naplno do všetkého. Aj s výrazom. Skúša jednotlivé ponory do charakteru postavy aj v zdanlivo technicky virtuóznych častiach. Potom zrazu rolu zastaví, vystúpi z nej a prehovorí ako Roberto Bolle.

Podlaha je nepríjemná, nie je na nej baletizol, pretože tá sa večer, keď padne rosa, začne divne chovať, vlní sa a kĺže, a tak Roberto Bolle i ďalšie svetové hviezdy tancujú ako kedysi ich pra-pra-predchodcovia romantizmu na doskách. Keď vidím jeho športové nohy, je mi ho celkom ľúto. Dámy majú špičky, ktoré ich akoby chránia od ľudského pohybu, vznášajú sa. Ale ako mi ukazujú, poriadne sa im na podlahe derú. Slávne nohy, na ktoré pozerajú diváci sveta, takto vyzerajú zblízka ako nohy stredovekej sochy ukrižovaného. A tanečník dopadá svojou váhou na úbohé chodidlá, odráža sa, berie force a skáče a skáče. Dopadá na kolena ako pútnik umenia. S budúcou svetovou hviezdou Nicolettou Manni opakujú náročné partnerské figúry. Mesiac už nie je nad ruinami, ale nad hlavou. Kam sa tak splašene ponáhľa? Medzitým si Roberto a Nicoletta ukazujú, ako drevená podlaha ničí baletnú obuv. Po jednom prebehnutí čísla sú špičky primabaleríny ako po dvoch Labutích jazerách a Roberto veselo ukazuje, ako má piškóty prešúpané, zodraté na prstoch.

Všetci už nenápadne pomizli, obzreli si terén nového javiska (po príchode z Verony a Neapola) a vydali sa ochladiť, odpočinúť si do hotelových apartmánov. Len hviezda tu je a na nebi mesiac, ktorý nad ruinami do neba sa týčiacich snov veľkých vládcov osvetľuje túto ľudskú hviezdu, ktorá aj bez kostýmu podivne žiari na pustej scéne. Tajomné a mystické tiene vysokých cyprišov, magnólií i exotických krovín oddeľujú tento tichý meditatívny priestor od ruchu veľkomesta vybudovaného na siedmich pahorkoch. Hranica večnosti a histórie oddeľuje amfiteáter. Tanec oblakov v netradičných sonórnych farbách hrá na pozadí mesiaca svoje nokturno. Osvetľovači skúšajú rôzne farebné filtre na vytvorenie patričných nálad a horizontu za scénou, kde zmäť ruín hovorí o ľudskej túžbe podobne ako tanec. Tanečník ich schvaľuje a vylepšuje. Po rozpálenom dni je táto nočná skúška ako stretnutie v oáze. Tráva okolo ruín, depresívne týčiace sa nebotyčné klenby, chladný vánok, dokonalí interpreti, oživnuté sochy najväčších majstrov.

Pôsobivá noc. Pripomína to nejaký slávny román plný hypnotických opisov či vizuálne dokonalý film. Mesiac kráča oblohou a mení svoju podobu na jemnej pavučine, ktorú utvárajú koruny stromov. Blíži sa polnoc. Don José stále zvádza Carmen či ona jeho. Rozpitvanie choreografie na detaily, ktoré sú skúšané, opäť potvrdzujú záludnú genialitu a majstrovstvo pohybového slovníka Rolanda Petita. Keď sú tanečník aj jeho partnerka spokojní, španielska krása končí a nastane ticho. V hustej hmote noci, ktorá sa architektonicky vznáša nad hlavami a areálom, znejú orchestre rímskych cikád a cvrčkov. Tanečník si jednoducho sadne na svoju kôpku, napije sa a kŕmi sa nejakými krúpkami. Stiahne si trikot Josého a oblieka si iné tepláky, voľnejšie, pre inú postavu. V pozadí sa zjavuje na scéne Jiří Bubeníček.

Nie je to prelud, je to fakt. Slávny tanečník si vybral na záver svojho programu Bubeníčkovu choreografiu, milované trio z jeho baletu Le Souffle de l’Esprit, ktorá od svojej premiéry v Zürichu už niekoľko rokov okúzľuje interpretov aj divákov. To je teda pocta! Jiří Bubeníček v nočných Caracallových termách ako interpret a hlavne choreograf. Šokujúce? Nie, na západe od nás bežné. Už predtým trčali spoza zákulisných panelov oddeľujúcich scénu a zázemie jeho cvičiace nohy. Je rozcvičený, podobne ako Saša Riabko, ktorý zastúpi Jiřího zraneného brata Otta (diváci si pamätajú, že netancoval ani v Plzni) a nie je dostatočne fit pre náročné trio na Pachelbelov Canon. Za minútku je Bolle pripravený, prepne svoj mozog a telo, je tu iný tanečný štýl, zatiaľ najťažší, plný netradičných pohybových väzieb Bubeníčka. Už keď vstáva a upravuje si cvičný úbor, je to iný človek. José je preč a je tu elegantný snový muž, antický ideál, ktorý bude tancovať. Po vášnivej Bizetovej španielskej folklorike je tu čistá, harmonická krása. Hudba plynie ako mesačný svit z neba. Polnočná modlitba za krásny svet, svet bez vojny, svet porozumenia, svet lásky a krásy. Bubeníček tancuje so svojím charakteristickým ponorom a absolútnou krásou. Chce strhnúť na túto vlnu baletnú hviezdu sveta, aby zabudol na svoje krásne postavy a stal sa sám stelesnením tanca, ktorého myšlienka je jeho telo. Napriek tomu, že už niekoľko dní na iných miestach Talianska toto číslo tancujú, pracujú ako pri dôležitom stretnutí s ním. Nie je to žiadna priestorovka na získanie rozhľadu, kto kde kam v náročnom triu, je to skutočný výkon, tanec. Žiadni babráci či skúšajúci, ale dokonalí interpreti, ktorí sa na päť minút ponoria do pôsobivého diela Jiřího Bubeníčka. Tu bez kulís – len telá, svetlo a rukou človeka zbudovaný palác v pozadí – dielo vyzerá ešte úplne inak. Akoby našlo zase iné parametre svojho uplatnenia, ožíva z gesta rúk v svetelnom lúči a traja tanečníci ako súhvezdia na oblohe vytvárajú oslnivé a žiariace svetlo. Mnoho vecí si zopakujú, a aj keď je už neskorá doba, ktorú človek využíva celkom k iným činnostiam, tu stále vládne tanec.

Druhý večer, druhého dňa, sa toto všetko pretvorí úplne. Interpreti zahodia svetské šaty, oblečú si odevy svojich postáv a stotožnia sa s nimi aj formálne. Bolle celý program otvára s Nicolettou Manni extravagantným neoklasickým Pas de deux z Excelsioru. Jeho obľúbená rola, ktorá ho sprevádza jeho kariérou. Je to taký lakmusový papierik kvality, tanečník skoro nahý vo virtuóznych pohybových väzbách. Nič sa nedá schovať. Tanečník, ktorý oslávil štyridsiatku, je tu ako večný mladík, symbol budúcnosti, excentrický hrdina budúceho veku dokonalosti svetla a energie. Jeho virtuózna technika berie dych. Nemá žiadne limity. Jeho cabriole majú taký rozšvih, že sa tají dych, jeho piruety na nekvalitnej podlahe sú zázrakom atletickej formy. Všetko je také precízne, atleticky dokonalé, ako pocta grécko-rímskemu svetu ideálov. Bolleho tour a la second, gigantické grand jeté. Jeho telo funguje stále ako hodinový stroj, dobre namastený, uchránený od hrdze a balhavy. V Neumeierovom opuse venovanom Béjartovi, na dojemnú pop hudbu Simona & Garfunkela spolu s Alexandrom Riabkom vytvára magickú, až surrealistickú retro mystiku. Muž ako pútnik, muž ako veža či muž ako brána, ktorou sa vchádza, symbolické puzzle, tunel k sebe samému, archeologický výskum vlastného vnútra. Nesmierne spevným vedením tela, ktoré akoby bolo ďalším hlasom k songom hudobníkov, sa prespievava cez jednotlivé rázcestia.

Carmen vyzerá vysnene dokonale. Všetky šupinky a piliny boli včera osekané dlátom, a absolútne dokonalá, pre tento večer jedinečná interpretácia podľa ľudského rozpoloženia tanečníkov. Manni v ikonickom kostýme s krátkou parochňou vyzerá k nepoznaniu, Roberto v kostýme španielskeho mača vitálne odoláva osudovej pasci. Za pozornosť stojí číra herecká scéna s cigaretou, ktorá mu zostane, kým Carmen tancuje svoju variáciu. V literárnom opise popisovať päť minút fajčenia by tak zvládol Marcel Proust na desiatky strán, ale hypnotická sila tohto obrazu je jedinečná. Schopnosť tanečníka už v tretej postave za jeden večer zhmotniť prchavý dym imaginácie, ba čo viac, v tomto prípade už zapáliť aj stravujúce plamene. Štvrté číslo Bolleho je práve Bubeníčkova choreografia zaradená na záver. Diváci šalejú. A to medzitým videli ďalšie hviezdy. Program ovládli najmä Anna Tsygankova a Matthew Golding, ktorí sa podľa tradičných zvyklostí predviedli v dvoch kontrastných číslach: v neoklasickej Delibes Suite, kde by ich technická nadvláda dostala 6+, a v Dawsonovom obľúbenom duete On the Nature of Daylight, kde bez akejkoľvek sólistickej maniery a nadvlády odhodili všetko nepatričné tomuto subtílnemu spovedaniu páru.

Britská dvojica Melissa Hamilton a Eric Underwood reprezentovali postmoderný svet tanca, založený skôr na atmosfére než na krokoch. Surová a geometrická moderna McGregora s akustickými hudobnými vzruchmi a Wheeldonov Tryst s rozbitím partnerského tanca na explodujúce atómy, v civilnom šate chceli skúmať zákutia vnútra človeka, ale to by okázalá strohosť musela vstúpiť do služby idey. Maria Kochetkova a Joan Boada zostali v svete svojej domény, Hlasy jari (Asthon) v ľahkom valčíkovom opare pohody a letnej krásy, Don Quijote v americkom looku ich angažmán v San Franciscu, odkiaľ Kochetková v lete utiekla do ABT.

Alexandre Riabko z Hamburgu bol partnerom Bolleho pre Opus 100 – für Maurice, ako bývalý kolega Bubeníčkovcov zaskočil pohotovo aj za Otta v Canone. Program si držal vysokú úroveň a rozhodne ani dramaturgicky neskĺzol k nejakej prázdninovej open air estráde. Atmosféra tisícov divákov v záhrade nezostala nič dlžná talianskej povahe, od humorných aspektov až po fanatické zbožňovanie. Jubilant Bolle si dal k narodeninám pekný darček a dal ho aj divákom. Napriek veku, pre svet tanečníkov nie nízkemu, si drží vysoké niveau. Jeho technická brilantnosť, rotácia i skok sú stále nad priemerom i prvou ligou. Čo je ešte sugestívnejšie, je životná skúsenosť a aspekt výrazu. Tanečník s vekom odhaľuje emotívne hranice tancovania, v prvej dekáde jeho kariéry netušené. Jeho charizmatická osobnosť a prezentácia sa nedá zachytiť v žiadnej nahrávke či detaile kamery. Jeho aura, ktorá dnes mnohým chýba; kríza dnešného baletného sveta nespočíva v technike či choreografoch, ale v nedostatku empatie interpretov s postavou a v schopnosti stotožniť sa s postavou; to vedie tohto štyridsiatnika k neokázalému, ľudskému a uveriteľnému sondovaniu podtextov postáv, ktoré stelesňuje. Je v tomto dobrým vzorom mladej generácii, je medzičlánok tradície, je dôkaz, že aj najťažšie tancovanie a tlak na interpreta nesmú zabrániť stále užšiemu zbližovaniu baletu s ostatnými divadelnými žánrami. Nevychádza na scénu totiž ako Roberto Bolle, vychádza na scénu ako postava. Nedemonštruje seba v imidži figúry, ale charakter postavy obohacuje o svoj prežitok, skúsenosť, fantáziu a imagináciu. Je ako chameleón meniaci svoje farby, v súkromí využívajúci mimikry, veľký umelec, ktorý má niekoľko tvárí, ale stále vie, ktorá je jeho vlastná.

V textu sú použité citácie z článku autora pre web www.operaplus.cz

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *