Môj pocit za roky sledovania réžií Krzysztofa Warlikovského výstižne vyjadrila Justine Nguyen: „ Warlikowského inscenácie sme niekedy v minulých rokoch cítili viac mozgovo naladené než dramatické.“ A tak som sa na Šostakovičovo majstrovské dielo Katarínu Izmajlovu pozrel skôr kvôli osobnosti tenoristu Pavla Černocha, ako sa s exponovanou a neľahkou rolou Sergeja vysporiadal. Druhým lákadlom bol pri pulte orchestra parížskej opery Ingo Metzmacher, ktorého mimoriadne cítenie operných partitúr ma uchvátilo už na štúdiách v Hamburgu, kde jeho éra v Hamburskej štátnej opere v dialógu s ohromujúcim Petrom Konwitschným natrvalo zmenila môj pohľad na úlohu dramaturga v opere i na opernú réžiu všeobecne.
Ani jeden z týchto dvoch nesklamal. Černoch predviedol strhujúci dramaticko-vokálny výkon. Náročná réžia Warlikowského mu prisúdila obťažný herecký part. Jeho Sergej prechádza v dráme jatiek s chladnými pracovňami pre búranie mäsa ako večný výtržník a medzi figúrkami zamestnancov v kovbojskom klobúku ako jasný nadsamec. Od prvého výstupu znudene pozoruje oslavu mafiána Zinovija, ktorý šéfuje mäsokombinátu, svojmu synovi Borisovi, svojej neveste (rozumejte slovensky vzťah svokor-nevesta) Kataríne Lvovne, celému vesmíru. Tento uzavretý mikrosvet, kde Zinovij terorizuje svoje poddané aj v našom storočí ako bohatý, sebestredný a skazený biznismen, je ideálnym svetom pre chlapov typu Sergeja. Pozoruje, loví, znásilňuje, miluje, smilní, kradne a nakoniec vlastne aj vraždí. Černoch však so svojou partnerkou Aušrinė Stundytė vytvorili úchvatne plastickú dvojicu. V jednoduchom prečítaní by bola Katarína strašná postava. Titul Lady Macbeth Mcenského újezdu(okresu) vlastne úplne výstižný. Znudená manželstvom, terorizovaná a sexuálne obťažovaná Zinovijom, neuspokojená manželom, ktorý hľadá rozptýlenie inde, podľahne nájazdu tohto dobyvateľa Černocha, ktorý je novým pracovníkom na jatkách. Zmocní sa jej a prebudí v nej svojim spôsobom „nevinnou“ neverou jednej noci plameň chtíča a zničujúcej vášne. Nielen to, v podaní Stundytė aj iskru lásky. A tak všetko čo nasleduje, je boj Kataríny Izmajlovej za svoje šťastie. Zinovij samozrejme odhalí neveru a Katarína, ktorá sa nemôže zrieknuť Sergeja tohto starého chlipníka otrávi. Samozrejme, je tu ešte manžel Boris, ktorý tiež musí ísť z cesty. Táto eskapáda násilností nemôže v svete, kde aj steny majú uši a všetci o každom všetko vedia, dobre skončiť. A tak sa svadba vdovy Kataríny a mladého Sergeja skončí ich zatknutím, keď je nie náhodou nájdené telo manžela. Záverečná cesta na Sibír ako trest, stupňuje v podaní sopranistky žalostný rozmer Kataríninej nešťastnej lásky. Sergeja už omrzela a teplé stehná i lono Sonetky v mučivej zime trestancov, znamenajú viac než láska spečatená hriechom s Izmajlovnovou.
Medzi obidvoma interpretmi cítiť hmatateľnú fyzickú príťažlivosť a chémiu. Milostné scény, ktoré sú skôr divokým sexom a aktom súlože pre filmové plátno, prekonávajú svojou surovosťou a naturalizovaným odhaľovaním, (Sergejova nahota, kopulačné pohyby, lascívnosť, spodná bielizeň, slipy, hladkanie, bozkávanie a stimulovanie jej hrude, brucha) – jazyk filmu, či javiskového symbolu. V interakcii so zvukovou bohatosťou partitúry, z ktorej Metzmacher doluje maximum, je to ideálne stvárnenie. Režisér navyše pridáva mnohé scény v druhom pláne, kde sa Sergej a Katarína celé noci povaľujú v posteli, zatiaľ čo v popredí Zinovij zvádza Axiňu, ktorá sa v nápaditej koncepcii Warlikowského stane silnou protihráčkou Kataríny. Ona vie ako na starého paprdu, čím ho potešiť, vie obšťastniť aj Borisa, a keď Boris záhadne zmizne (rozumejme pod zem v stodole), ona všetko vytuší a ako milenka policajného dôstojníka sa pomstí Kataríne za smrť Borisa.
Verejná mienka v mäsokombináte je značne pokrivená. Je to spoločnosť surová a ironická, škodoradostná a dychtivá novej krvi. Pach krvi zvierat, ľudí, krvi, ktorá prúdi zlom v jeho hmatateľnej podobne, krv ktorá oživuje peniaze a stavia z nich mamonu. Samozrejme, nemôže chýbať vôňa, pachuť a zápach vodky. Stakany a fľaše sú stále poruke. Pripíja sa na smilstvo, smrť i na obchod. Spoločnosť verne kopíruje v hulvátstve svojho majiteľa a Katarína Lvovna, i keď je antihrdinkou, sa v tejto prepracovanej koncepcii vedľa zvláštneho charakteru, takého ruského melancholického Sergeja, ktorý sa vrhá od stene ku stene, stáva parafrázou na Shakespearovu Lady, ale celkom uveriteľne posúva príbeh aj do dnes rodinného podniku zbohatlíka z 90 -tych rokov, ktorý sprivatizoval roľnícke družstvo a vytvoril si biznis a sieť kontaktov.
Ak som začal narážkou na Warlikowského, práve v tejto inscenácii to chladné, výtvarné, rozumové, intelektuálne, odhodil. Vykresal dramaticky nervóznu až neurotickú spoločnosť silne plastických postáv. Postavy Popa, Axiňa, doplňujú ústrednú štvorku mimoriadne šťavnatých výkonov. Neodišiel ako režisér veľkého gesta kdesi mimo. Táto inscenácia má prvotnú desivú logiku Leskovovej novely aj v plastickej, geniálnej, hoc mnohokrát bolestnej a nie prívetivej hudbe Šostakoviča. Obzvlášť pôsobivé sú tentokrát už tak často nadužívané projekcie. Motív topiacej sa Kataríny, ktorý nás sprevádza celým večerom a ktorý vrcholí v úchvatnej projekcii na majstrovsky zahranú predohru k devastujúcemu štvrtému dejstvu. (vložené Largo z kvarteta č.8) Pôsobivé sú až shakespearovské motívy ako Katarínine vízie mŕtveho manžela. Na rozdiel od Macbetha, kde chamtivosť po moci štartuje vražedné šialenstvo, tu je aj sexuálna chamtivosť, ktorá postavy obostiera. Nie je tu žiadna zmyselnosť či erotika, ale divoká surová obscénnosť a brutalita krutosti. Medzi visiacim telom prasaťa, zavesenou mŕtvolou Borisa v igelite, či vytúženom ležiacom vysilenom telom Sergeja po sexe, badať nejaké rozdiely?
Černoch a Stundytė svojou úprimnosťou, svalmi, fyzickosťou a samozrejme hlasmi rozohrali dva mimoriadne výkony. Veľkorysé v geste, mimoriadne v odvahe odhaliť sa úplne fyzicky, ale nielen to. Ponoriť sa do veľkých psychologických detailov a nechať sa zmietať i mučiť. Pavel Černoch nie je primárne lump, jeho postava je bohatá, aj on je najskôr dieťa samoty a pustého detstva a jeho mačizmus je zásterkou jeho túžby po niečom silnejšom než sex na jednu noc. Černoch je v tejto nejednoznačnosti úplne odporný a zvodný. Je ťažké nájsť zlomové miesto, keď sa mu milenka začne protiviť a vzďaľovať. Pokiaľ mu vôbec niekedy blízka bola a jeho kantiléna lásky v poetickej ruštine je len hrou. V dlhých rapsodických pasážach Stundytė spája rafinované finesy monológu, zatiaľ čo český tenorista ohromuje silou svojej charizmy a veľkými, farebne znejúcimi frázami bez akéhokoľvek unaveného či rozrušeného hlasu medzi stredom a spodnými či vysokými polohami. Strhujúco, uvoľnene hrať a prežívať postavu a zároveň dokonale sebaisto spievať, je známkou mimoriadnej osobnej práce na príprave. Český tenorista Pavel Černoch tak vyvracia mýty o tenoristoch a ide až na hranu stotožnenia sa s koncepciou a požiadavkami režiséra.
Takáto mimoriadna konštelácia tvorcov a interpretov v opernej krimi, ktorá stála Šostakoviča skoro všetko a celý život bojoval a hral vabank s režimom vrahov, aby sa svojej opery dočkal mi opäť potvrdzuje, že opera je náročný vrcholný žáner, ktorý nie je možné oklamať. Potrebuje tých najlepších, potrebuje zázemie a podmienky, potrebuje šťastnú konšteláciu medzi dirigentom a režisérom, potrebuje obrovský umelecký a výrobný aparát a k tomu všetkému potrebuje aj oné požehnanie zhora. Aby sa udial divadelný zázrak.
Photo: Opéra de Paris, Bernd Uhlig
