V dobe ďalšieho útoku vírusu, kultúrne inštitúcie priamo vytvárajú programy pre divákov primárne určené pre internetový prenos. Mnohým to pomáha v dobe neistoty a strachu z budúcnosti, dotyk kultúry prináša štipku útechy. Niektorí obyvatelia či pozostalí riešia iné starosti a smútky a kultúrny program ich nezaujíma. Ďalší sa prepadajú do akéhosi egoistického nihilizmu a neistá budúcnosť sveta ako ho poznáme je za okruhom samoty ich bytia. Kto z vás kam patrí?
Janáčkova opera Národného divadla Brno pripravila milý bonus k štátnemu sviatku 28. októbra. Na večerný čas sprístupnila na youtube pracovný záznam premiéry svojej Libuše. Výborný nápad. Na rozdiel od mnohých pracovných záznamov tristnej kvality NDB štandardne svoje premiéry nahráva v zostrihu na tri kamery s mimoriadnym citom pre dôležité momenty na scéne a vysokú mieru poetickosti záznamu. Smetanova Libuša z roku 2018 mala špeciálne parametre. Počas rekonštrukcie Janáčkovho divadla, kedy žila opera v provizóriu, urobili z tohto obmedzenia klad a vytvorili inscenáciu k stému jubileu vzniku samostatného Československa priamo pre obrovskú halu brnianskeho výstaviska. Libušu si vybral „pre seba“ šéf operného súboru Jiří Heřman a bola to voľba viac než šťastná.
Heřmanove réžie oplývajú snahou o veľkolepý vizuálny rozmer, ktorý operu sprevádza od jej zrodu. Jeho vycizelovaná estetika, záľuba v obradnosti a rituáli hoc akokoľvek divadelne profánnom, radosť z obrovskej masy operného zboru na scéne, alegorické postavy, pohybové obrazy, svetelná réžia, ohňová mágia a ďalšie špecifikácie by sotva mohli ladiť lepšie než so Smetanovou heroickou oslavnou operou. Heřman, skúsený režisér so širokým rozhľadom, prisúdil dielu prijateľný a potrebný „grand“ tvar, ktorý korešponduje s hudbou a pridal mnohé podprahové tóny, ktoré operu (nie nelogicky) stavajú až ku Wagnerovým mystickým slávnostným hrám ako Parsifal. Práve analógia s týmto dielom v réžii, dovolím si tvrdiť na dlhé roky neprekonateľnej inscenácii Stefana Herheima, sa mi asociatívne spájala s Heřmanovými úchvatnými obrazmi.
To, čo vyvolalo u klasiky milujúceho publika hrôzu, naopak ako divadlo výborne funguje a na banálnej zápletke opery reflektuje kľúčové momenty krátkeho života spoločného štátu. Vynikajúce metafory, priesečníky textu, hudby, nápadov, vytvárajú košatú národnú lipu, ktorá nemôže byť cudzia divákovi – občanovi.
Už úvodná predohra, oná slávnostná fanfára, ktorú si zamilovali prezidenti pre svoje nástupy a obrady na Pražskom hrade, otvára úžasným dvojznačným spôsobom večer. Šokujúco, škandálne a zároveň hlboko metaforicky. Od Zemana až k Benešovi prezidenti (herci v maskách realistických hláv prezidentov) s prvými dámami nastupujú a chystajú sa navštíviť predstavenie v národnom. Detaily v chôdzi, či charakteristické gestá, okrem jasne rozpoznateľných fyziognomických čŕt, pôsobia groteskne i tragicky uchvacujúco. Ako posledný prichádza Masaryk na živom koni, ten jediný je spodobnený bez nadimenzovanej masky, iba maskérskou charakteristikou. Môže to byť jeho glorifikácia, je daný na úroveň bájnej kňažnej Libuše či Přemysla, zároveň však môže byť o to ľudskejší a bližší. Na obrovskej scéne, kde dominuje rozoberateľná mega maketa Zlatej kapličky od renomovaného architekta a dizajnéra Tomáša Rusína, títo muži určujúci chod kompasu a beh osudu votkaný do života generácií občanov štátu sledujú a zapájajú sa do diania na scéne. Oni sa dvoria Libuši, keď si má vybrať manžela, oni manipulujú dav, oni smerujú kormidlo hádky Chrudoša a Šťáhlava, oni nacvičujú spartakiádu, oni riadia osud národa. Tieto metafory, v mnohých miestach desivo mrazivé ako ich temné časy, pripomínajú protektorát, päťdesiate roky, revolúciu 89 i dnešnú epochu. Libuša ako archetyp matky národa a Masaryk ako jeho „tatíček“, doplnení o artefakty nedozernej hodnoty umeleckej i materiálnej: korunovačné klenoty a meč, ústava, lipa, vytvárajú fascinujúci dramatický presah od dekoratívnej slávnostnej spevohry k absolútnemu divadlu. Na tejto obrovskej scéne, s mohutnými zbormi môže Heřman rozbaliť svoju záľubu v sprievodoch, sošných obrazoch, majestátnosti a výtvarnom vyjadrení. Všetky tri predohry by si zaslúžili ocenenie za charakterotvornú náladu a nádhernú symbiózu s hudbou. Pád obrovskej červenej opony, ktorá ako súmrak mladej republiky pred vojnou plazivo prezrádza tragédiu, katafalky a večné ohne germánskych modiel na scéne divadla s hajlovaním, či poetické nosenie violončela, sadenie lipy, umývanie tvárí vodou, pálenie pionierskych šatiek vytvárajú také silné obrazy, ktorých by klasická inscenácia opery nemohla dosiahnuť. Stačí si spomenúť na súčasnú strašidelne amatérsku inscenáciu z ND, ktorá nie je holdom ani Smetanovej genialite, ani obrazom súčasného sveta, ani trendovou inscenáciou divadla 21. storočia. Je hanbou prvej scény, že táto Libuša je z Brna a nevznikla na prvej scéne štátu. Tak ako je tradičnou lenivosťou a štýlom ruka-ruku, že televízia zaznamená Prahu a nie inscenáciu z Brna, ktorá by nemala zapadnúť v dejinách opery ani divadla.
Je to jedna z najlepších inscenácií Jiřího Heřmana. Práve tu totiž jeho rukopis našiel ideálneho partnera v hudbe, podobne ako Herheim v Parsifalovi našiel priamo v Bayreuthe ideálne riešenie pre zabudovanie odkazov na dejiny národa do slávnostnej posvätnej hudobnej drámy. Jediné, čo je nutné vytknúť je, že režisér opäť nechal mizanscénu a hereckú prácu stranou. Inscenácia by bola ešte silnejšia, keby viac rozohral dialógy postáv, árie, pridal túto krv vizualite drámy a vytvoril tak protiklad strohej ale dojemnej kráse obrazov a neuspokojil sa s bežnými gestami spevákov. (ktorí navyše mali čo robiť, aby na gigantickej scéne a v náročnej akustike videli na dirigenta)
Symbol prezidentskej lóže z divadla ako pomyselný trón, skutočný beluš, ktorého Libuša posiela pre Přemysla, geniálna transkripcia scény žencov, umiestnenie sólových hráčov s nástrojmi na scénu, aj krátky pridaný text z myšlienok Masaryka, to je pár momentov, ktoré som chcel ešte zdôrazniť.
Áno, takto vyzerá moderné divadlo, moderná a nápaditá operná réžia, zároveň verná hudbe a nie postavená na hlavu.
Takto sa vraciam na úvod: „Kto z vás kam patrí?“ Takéto inscenácie si zaslúžia streamovať. Pretože ich obmedzený slávnostný život vo významných dňoch limituje diváka. Je to luxusná záležitosť, skutočná slávnosť.
Photo: Marek Olbrzymek
