Diváci čakajú na každé nové Labutie jazero s mnohými očakávaniami. Chronicky známy titul – chef- d´œuvre, ktorý sa stal synonymom baletu fascinuje nielen témou, hudbou, ale až hmatateľnou esenciou romantického baletu. Každá nová inscenácia je porovnávaná s tými minulými, s tými, ktoré sa akosi signifikovali ako prototypy. Polski Balet Narodowy sa dočkal novej verzie od svojho šéfa a choreografa Krzystofa Pastora. Jeho verzia stojí na librete Pawla Chynowského. Pán Chynowský podľa jeho slov cíti v Čajkovského hudbe „ruské teplo“, melodickosť, romantickú sféru. Tejto hudbe chcel zostať verný, pretože mnohé nové verzie podľa neho hlavne v dramaturgických posunoch na tento prvok romantickej hudby absentujú. Aj preto nechávajú dramaturgovia predstaveniu podtitul – romantický balet v troch dejstvách. Libretista Chynowski predbehol v svojej koncepcii samotné Rusko, kde režisér Alexej Učitel dokončuje film Matilda, ktorý už vzbudzuje rozpory a škandály. Obom totiž učaroval milostný vzťah mladého následníka trónu Mikuláša II., ktorý sa stal posledným cárom dlhej dynastie a bol zavraždený s celou rodinou boľševikmi a slávnej primabaleríny Matildy Kšesinskej. Sama Kšesinská vo svojich legendárnych pamätiach pripomína svoju romancu. Na margo chystaného filmu aktivista Nikolaj Mušustin pre televíziu Rossija komentoval zlomyseľne pamäti baleríny: „či môže nejaká baletka byť spisovateľka?“ – Či už Kšesinská prikrášľuje či nie, látka na príbeh je to lákavá. Vo Varšave tak logicky môžu vyťažiť zo svojho prvenstva, aj z nasledujúceho mediálneho ohlasu filmu, ak príde do kín a nebude scenzurovaný za škandalózny scenár a údajné erotické scény Mikuláša a primabaleríny. Dej je to nosný, pôsobivý a svojím spôsobom veľmi dojemný. Navyše jeho predstavitelia sú súčasníkmi Čajkovského. Kšesinská sama spomína v svojej knihe, že Čajkovský očarený jej tancom, jej chcel skomponovať špeciálny balet len pre ňu. Toho sa teraz dočkala od Chynowskeho a Pastora.
Inscenátori sa rozhodli zdôrazniť dve zásadné línie. Cár Alexander III.– otec Mikuláša II. nepraje vzťahu syna s málo urodzenou Alix Hessenskou. Nepraje ani náladám syna pre umenie, balet, chce z neho vychovať tvrdého nástupníka trónu v umení vlády a politickej i vojenskej stratégie. Otec sa tak stáva temnou silou, krutým vládcom syna v jeho predstave. Zároveň je syn Mikuláš, skrátene Niki, ako sa mu hovorilo v pasci. Zamiloval sa do čistej a krehkej Alix, ktorá sa mu vo sne zjaví ako Odetta, ale tomuto vzťahu nepraje otec. Zároveň však miluje femme fatale Kšesinskú, ktorú mu na rozptýlenie nastrčí sám otec a prepadne sa do vášnivého vzťahu s ňou. Dilemu vyrieši až osud. Otec umiera a napokon dáva požehnanie zväzku syna s Alix, ktorá podľa historických reálií prestúpi na pravoslávie, prijme meno Alexandra Fjodorovna a stane sa cárovnou. (Keby len tušila, aký krutý osud a smrť ju čaká v Rusku z rúk čekistov) Rozohratie drámy je to pôsobivé, je však škoda, že Pastor nevyťažil zo zápletky javiskovú drámu. Toto rozostavenie a varírovanie tém Labutieho jazera je vzrušujúce, dáva priestor novým duetám, tancom, situáciám, gradáciám, ale tie trošku zaostávajú za dejovou linkou. Režijne aj choreograficky. Nápad, že Alix pošle Nikimu ako Hessenka nemeckú rozprávku o Labuťom jazere, ktorú si on zamiluje a stotožní sa s ňou, je vhodným prvkom ako nechať v balete biely labutí akt i čierne Grand pas de deux. Zároveň sa však v javiskovom spracovaní javí trošku kostrbaté. Nejasne sú načrtnuté charaktery postáv. Najviac priestoru má Niky. Ale Kšesinská, Alix, cárovičov kamarát Wolkow už pomenej. Charaktery zostávajú jednostranné. Nikto sa nezmieta v konflikte túžob a reality. Výborný ťah je, že rozprávkový Rothbart v bielom dejstve je Nikiho otec cár Alexander. Ten, ktorý bráni synovej láske, ten, ktorý Alix akoby zaklial do podoby nedostupnej bielej labute. Lenže opäť v scénickom dianí je postava sploštená a málo vytieňovaná. Smrť otca ako Rothbarta neprináša žiadaný efekt, tak ako málo pompézne a historicky verné scény dvorskej pompy. Samozrejme pri novej kreácii nemožno ustrážiť všetko a aj tak dielo pôsobí na prvý dojem kompaktne a veľkoryso. Ale je ťažké zmieriť sa s tým, že by deti cárskej rodiny sedeli na schodoch pod trónom otca, či aby metropolita niesol korunu bez podušky. Či cár sediaci na drevenej lavici na manévroch bez svojej admirality. Aj ďalšie situácie nie sú dostatočne čitateľné. Najmä vzťah samotnej Matildy. Zamiluje sa do Nikiho? Či ju priťahuje jeho postavenie? V závere, v pridanom adagiu napokon plače, keď sa s ňou milenec lúči, ale logicky jej figúra negraduje k tomuto finále. Kostýmovaním a dekoráciou divák ťažko prečíta, že III. dejstvo je bálom v štýle Labutieho jazera, ktorým chce Matilda získať ešte väčšiu priazeň cároviča. A prečo by to robila, keď už predtým s ním spala v šiatri na manévroch v Cárskom sele? Naopak veľmi dobre vyznieva využitie hudby k chronicky známym tancom národov pre tance vojenských posádok v II. dejstve. Čardáš, ruský tanec, ku ktorému sa pridáva celý pánsky corps de ballet na scéne, či poľská mazúrka, ktorú tancujú Matilda a jej otec. Aj tu opäť vhodne zapadajú súčiastky libreta, pretože otec Kšesinskej bol slávny propagátor poľskej kultúry na cárskom dvore. Sám vyučoval tance svojej vlasti, sám ich tancoval a jeho dcéra sa možno vďaka výchove otca stala legendárnou balerínou 19. storočia. Na ples Kšesinskej tak zostávajú tance španielsky a neapolský. Dramaturgicky vzrušujúci je beh deja, kedy divák napäto očakáva, ako toto „Labutie jazero“ vlastne skončí. To je dnes vzácne, nechať sa niesť príbehom a odhaľovať jeho zákutia. Divák sa tak stane súčasťou historickej drámy, kde sa spája to najlepšie z Labutieho jazera Leva Ivanova a historického románu podľa poľských tvorcov.
Pastor sa ukazuje ako vyspelý choreograf veľkých zborových čísel. Prvé dejstvo s monumentálnou oslavou, valčíkom, pas de trois, kde Wolkow, predstavuje cárovi dve skvelé baleríny: Kšesinskú a kolegyňu Olgu Preobraženskú. Šarm a energiu i dynamické pohybové ornamenty prináša aj druhé dejstvo s tancami vojenských skupín. Tance národov v novom význame majú choreografickú pestrosť a dramaturgicky vypointované výstavby k finále. Biele dejstvo predstavuje perfektne pripravené dámy v pomere dvadsať štyri labutí corps de ballet, dve veľké labute a pas de quatre. Tieto časti mala na starosti Pastorova manželka Simonetta Lysy. Čo chýba, sú unikátne adagia nových situácií. Je to vec vkusu, ale napríklad záverečné lúčenie Nikiho a Matildy na hudbu Čajkovského slávnej Elégie ihneď evokuje Neumeiera a kráľa Bavorského s jeho snúbenkou. Zatiaľ čo Neumeier je však emotívne bohatý a vháňa slzy do očí, Pastor zostáva v podobnej situácii a hudbe triezvy a viac neoklasický, bez emotívneho pátosu, ktorý by ku scéne patril.
Vynikajúcou podporou predstavenia je brilantne hrajúci orchester. Dirigent Alexei Baklan ctí symfonický zvuk a zároveň necháva vyznieť komorné miesta so sólovými nástrojmi. Mnohé chronicky známe pasáže ukazuje v inom tempe, čo prináša nové zážitky z Čajkovského hudby. Zároveň tým aj posilňuje vzťahy medzi uzavretými číslami partitúry, keď ich cíti v kontrastných, veľmi výrazných tempách. Záhadou ostáva scénografia Luisy Spinatelli. Podobný postup uplatnila táto predovšetkým slávna kostýmová výtvarníčka v Korzárovi Manuela Legrisa vo Viedni. Neviem, či je to vec jej vkusu, či finančná nutnosť, nechať po stranách gigantickej scény len čierne výkryty a sústrediť sa iba na horizonty. Spinatelli miluje kolážové horizonty, ktoré sú kópiami dobových ilustrácií z knihy A. N. Voronichina Pohľady na sály Ermitáže a Zimného paláca v akvareloch a obrázkoch výtvarníkov z polovice 19. storočia, strihá ich do koláží, ktoré popierajú perspektívu a akékoľvek architektonické vyznenie scénografie. Je to subtílny pocit priestoru, ako akvarelom načrtnutá farba a symbol. Trochu otázne je, či aj Nikiho obliecť do baletného kostýmu, to jest trikotu a krátkeho koletu, keď v duchu kostýmovanej drámy by mal mať perfektne padnúce, historicky verné uniformy. Tu naráža na seba baletná estetika ukázať nohy tanečníka, nebrániť mu v pohybe a historická pravdivosť. V strihu a materiáloch pre balet je Spinatelli bardom a legendou, keď však chce Pastor a jeho tím hrať historicky inšpirovanú drámu, slušilo by viac presnosti či naopak fantázie a okázalosti.
Tanečníci majú pred sebou neľahké úlohy. Musia totiž nielen zvládnuť veľké kvantum nových tanečných plôch, ale postavy aj emocionálne naplniť, zmocniť sa ich a zahrať ich. Aby im divák uveril. Vladimir Yaroshenko ako Mikuláš – Niki je hlavnou postavou. Tanečník ustojí náročný part, má vynikajúcu rotáciu, technicky je istý, ale jeho romantický hrdina pôsobí príliš jednostranne. Splniť prianie Čajkovského a napísať balet pre Kšesinskú si žiada mať v súbore pre túto postavu silnú ženskú interpretku. Yuka Ebihara je technicky silná. Variáciu a Pas de trois zvláda s prehľadom v dynamickej Pastorovej choreografii, v Grand pas de deux je efektná a virtuózna, fouettée v rýchlom allegre je efektným vrcholom tanečných schopností sólistky. Ako herečka je však Ebihara vedľa kolegýň z európskych divadiel príliš matná. Alix – Odetta Chinara Alizade, ako princezná – žena nemá priestor, ako Odetta prezentuje esenciu technickej symbiózy a výrazu Odetty ako ju definovala baletná história. Wolkow – Maksim Woitiul je efektný v technických finesách, scénach, v duetách s Nikim či sólach, je to veselý husár, šľachtic, kumpán do zábavy, ale jeho skutočné city k Nikimu ostávajú schované. Keby bol jeho rivalom vo vzťahu k Matilde, už „by mal čo hrať“, takto sa vždy dôstojne uspokojí ako sprievod Preobraženskej, sympatickej Emilie Stachurskej, ktorej prislúcha druhá dámska variácia v Pas de trois. Ansámbel tancuje ako jedna duša. Náročné zborové pasáže sú presne zatancované, dámy korunujú biely akt a ako protipól stojí pánsky akt s vojenským cvičením. Je treba pochváliť aj perfektne zostavený bulletin k inscenácii. Či zasvätený dramaturgický úvod k predstaveniu Macieja Krawieca.
Pastor vytvoril pre svoj súbor špeciálne predstavenie. Obohatil tým tradíciu inscenovania Labutieho jazera. Isto by po verzii renomovaného choreografa siahli aj niektoré ďalšie divadlá. Či sa Pastor rozvinie a verziu vylepší, je otázka. Vynikajúci základ už má. Treba sa len pozrieť s odstupom na detaily, ktoré nefungujú a ktorých absencia oslabuje celok. Keď chcem uchovať choreografiu čierneho Grand pas de deux, tak sa musím na scéne logicky vysporiadať s jeho pôdorysom a charakterom. Keď sú Niki a Matilda milenci, prečo Niki ako v pôvodnej verzii hrá mizanscény Siegfriedovho zmätenia. Alebo by to museli interpreti hrať, že hrajú spolu rafinovanú kratochvíľu. Celá pôvodná mizanscéna totiž smeruje k neustálym atakom Odílie, aby získala princa, lenže tu už ho v svojej moci má. Keď Odília princa vábi a vzápätí sa odvráti – pretočí a odmietne ho, Siegfried je zmätený. Niki je tu zmätený ešte viac. Vziať niečo, čo bolo geniálne vystavané a synchronizované v hudbe, štýle i forme a strčiť to do inej situácie bez zásahu a výkladu je ošemetné. Renomovaný tvorca by mal byť na takéto nelogickosti pripravený.
