ARTICLES REFLECTION

Stopercentný princ Pavla Černocha

Dlho som nič nenapísal, pretože kultúrny život sa premenil. Americká scéna na čele s MET či Broadway prezieravo zrušila program na celý rok, zatiaľ čo sa v Európe divadlá snažia pripraviť aspoň aký taký program podľa aktuálnej situácie. Streamovacie maratóny sa pomaly ukľudnili, pretože sme už videli skutočne všetko možné. Novodobý divák Corona krízy mohol sedieť doma a celý deň sledovať prenosy. Pohodlnosť tohto spôsobu ukázala svoje klady aj zápory. Ak divadlá prečkali všetky možné vojny, režimy, katastrofy, táto vojna s podivným vírusom sa zdá byť ťažšia než bombardovanie slávnych operných budov za vojny. Tak o čom písať? – Nie som priaznivcom dlhých úvodov, či analýz. V stredu dvadsiateho tretieho som si zapol na Arte zahajovací koncert festivalu Zlatá Praha, kvôli osobe Pavla Černocha. Nie som priaznivcom týchto formátov kde sa spieva, moderuje, či sa slovne uvádzajú rozhovormi jednotlivé čísla. Je to nejaká obľúbená forma vážno-hudobnej estrády, ktorú obľubuje uzavretý klan tvorcov Zlatej Prahy a Českej televízie.(Tenorista to zvládol šarmantne a povedal presne koľko bolo treba) No ako podkres večera to nebude zlý program – hovoril som si. (Po skúsenosti s otváracím koncertom Štátnej opery, kde avizovali vynikajúcu filmovú režisérku, ale réžie sme sa žiadnej nedočkali). Lenže keď pán Černoch začal spievať, musel som prerušiť vedľajšiu činnosť a prilepiť sa k obrazovke. Už prvé tóny a farba jeho hlasu, perfektná taliančina vojvodu z Verdiho Rigoletta v tejto ikonickej árii ma totálne pohltili, čo sa mi dlho nestalo. (A nebolo to len záverečným háčkom.)

Navyše pána Černocha počúvam či sledujem rád, pretože mi akosi podprahove pripomína vlastnú minulosť. Vždycky som ukradomky závidel kritikom, či hudobným, umeleckým publicistom, životopiscom ich spomienky ako stretávali slávnych umelcov, diskutovali s nimi, navštevovali ich v lete v prázdninových vilách, obedovali s nimi, dostávali podpísané fotografie, partitúry, stretávali sa v ateliéri. Keď som prišiel študovať na JAMU, stretával som sa na katedre hneď s dvomi prúdmi pedagógov. Jedna skupina ma varovala, aby som nebol príliš diskutujúci, mladícky dotieravý v debate, pretože skončím „ako Černoch“. Bolo to záhadné varovanie ako v nejakej temnej detektívke. Meno Černoch bolo symbolom prevratu, vzdoru, absolútnej neúcty k dlhoročným legendám predovšetkým u učiteľov spevu, ktorých javisková kariéra bola opovážlivo krátka, ale ich tituly z habilitácií a profesúry naznačovali, že by vyučili lepšej technike aj Mariu Callas. Druhá skupina si zas zaujímavo prisvojovala zásluhy, ako študenta Černocha podporovali, ako za neho bojovali, pretože má mimoriadny talent. Netreba dodávať, že prevažovala prvá skupina.

Tohto enfant terrible pokojných desaťročí Katedry spevu a opernej réžie  som vzápätí mohol poznať ako celkom bezvýznamný pomocník v milej agentúre Jitky Zerhauovej, či v skupine mladších spevákov Janáčkovej opery ako Vladimír Chemelo, Yvettka Tannenbergerová, za ktorými jazdil taliansky učiteľ spevu, na vrátnici divadla u pani Blaženky, vždy usmievavý Paolo De Napoli. Nosieval takú osobitú briadku. Obzvlášť Yvettka ma ako spoluobčianka zo Slovenska rada večer zatiahla na nejakú milú umeleckú akciu, ktorú organizoval usporiadal práve Pavel vo svojom úspešnom marketingovom biznise okolo kongresov. Neskôr vďaka Jaroslavovi Kyzlinkovi mohol mladý spevák, ktorý medzitým už absolvoval mnohé na svojej ceste k vyšším umeleckým metám, ukázať svoje umenie aj rodnému Brnu.

Všetky tieto spomienky ma tešia. Zároveň ukazujú neľútostné plynutie času, jeho výsmech nad našimi plánmi a jeho škodoradostnú radosť nad zásahmi do našich životov. Yvettka ticho odišla na večnosť ako jej skvelá Violetta. Janáčkova opera menila šéfov, dirigentov, image, rekonštruovala a reštrukturalizovala. Mnoho spevákov stratilo domov vo svojich šatniach. Ťažko by už taliansky profesor súkromne učil celý deň v šatni pri javisku, korepetítorský duch Drahy Ritzovej sprevádza nadpozemské hlasy, Pavel Kamas už necvičí s magnetofónom tristo krát áriu a večer neponúka skoro stopercentné liehoviny. Manželia Keprtovci už neobliekajú sólistov, vrátnica už je moderná nepreniknuteľná hradba. Tento čas a napríklad starší podrobný rozhovor s tenoristom v časopise Harmonie úchvatne dokumentujú, akú dlhú cestu spevák prešiel kým stál na najprestížnejších scénach sveta a ohromil fanúšikov opery aj bežných divákov svojím umením. Je zreteľné, koľko zlomyseľnosti a prekážok musel prekonať, aby sa nevzdal. Tenorista Pavel Černoch je dobrým vzorom všetkým, ktorí si myslia, že stačí skratka, že niečo možno oklamať, že agenti sa budú o nich biť a vďaka instagramu za pár mesiacov dobehnú Annu Netrebko. Zároveň jeho príbeh ukazuje, aká dôležitá je osobná húževnatosť, pracovitosť a najmä to, že ľudský hlas je najtajomnejší nástroj hudby. Ako sa dokáže vyvíjať, vzrušujúco starnúť, nachádzať nové farebné odtiene, rozvíjať sa, obohacovať sa, kvitnúť.

Osobné peripetie samozrejme nezaujímajú, diváci v hľadisku nečítajú trojstránkové CV, ale chcú počuť a vidieť čo spevák dokáže. A presne toto v stredu urobil Pavel Černoch. Z celého recitálu s príjemnou dramaturgiou a jeho hosťami, ma úplne uchvátila jeho interpretácia tej krkolomnej roly princa z českej národnej opery Rusalka. Stálo by za to v tomto jeho veku, v tejto kondícii, v ktorej sa momentálne nachádza, operu nahrať. Od farebného mladého bohatého hlasu Petra Dvorského nikto totiž tak nádherným tónom túto obťažnú rolu nezaspieval. Tenorista ju má detailne naštudovanú, v niekoľkých inscenáciách prežitú (napríklad v ikonickej inscenácii Stefana Herheima). Každý kto niečo vie pochopil, aká obťažná je úloha tenoristov u Dvořáka. Široko písané party čo do rozsahu, árie rozviate cez dve oktávy, množstvo vysokých tónov celkom „bežne“ zaradených vo fráze – nekorunujú vrcholy ako v talianskej romantickej opere, sú funkčnou súčasťou textového a emocionálneho náboja. Ten nádherný tón, ten kovový oslnivý zvuk, zároveň vášnivo opojný akcent, smietka v hlase, akým tenorista začína hneď prvú vetu Vidino divná přesladká, dáva tušiť niečo mimoriadne. Dlhé frázy, bez akýchkoľvek dychových problémov, perfektná výslovnosť každej slabiky, celistvý tok reči, vysoká poloha nad e2 bez akejkoľvek zmeny, úbytku farby, akoby bol celý hlas uliaty ako jedinečný zvon. Tenorista akoby spojil vo svojom legate a pocite českú operu s náročným textom typu „přišlali´s“ s talianskou kultúrou bel cantového spevu. Vrcholom árie je druhá časť „Vím, že jsi kouzlo, které mine“. To je už za hranou pochopiteľnosti. Melancholická fráza sostenuta, plná však túžby a ľudského volania v jednom celistvom toku očarenia rastie k obávanému áčku „pohádko má“, ktoré sa potom úžasným tenoristovým fígľom prelomí do as spejúc k vrcholu. Úžasný, mimoriadny zážitok. Učebnicová interpretácia; tam kde Dvořák žiada forte, piano, zrýchlenie, príraz, Černoch všetkému vyhovie, zároveň je to však osobitá – osobná interpretácia. Zostalo nám pri televíznych obrazovkách len si predstavovať, ako by zaznela v tejto kondícii nádherná ária z druhého dejstva „Již týden dlíš mi po boku“, a monumentálne záverečné dueto od princovej árie.

Pavel Černoch vždy prináša niečo nové. Je vidieť, že je stále na ceste a v procese. Inak spieval Verdiho, inak znel na otváracom koncerte Štátnej opery, inak spieva dnes. Sólista v závere prezradil, že v dobe -obmedzenia života-  urobil mnoho rozhodnutí o svojom živote, práci. Zostáva nám príjemné napätie, čím prekvapí nabudúce.

Photo: Tomáš Krist

O autorovi

Pavol Juráš po štúdiu na klasickom gymnáziu vyštudoval opernú réžiu (Doc. Alena Vaňáková) na Hudobnej fakulte Janáčkovej akadémie múzických umení v Brne. Absolvoval diplomovou prácou „Moderné operné koncepcie klasického repertoáru“. Počas štúdia navštevoval aj predmety z odboru Tanečná pedagogika. Študoval semester na Hochschule für Musik und Theater v Hamburgu (prof. Florian Malte Leibrecht) a bol hospitantom v Balete Johna Neumeiera. Divadelné
vzdelanie si doplnil na Divadelnej fakulte Vysokej školy
múzických umení v Bratislave v magisterskom odbore činoherná
réžia (prof. Ľubomír Vajdička). Aj v Bratislave sa
venoval tanečným predmetom hlavne v triede Ireny
Čiernikovej. Na Janáčkovej akadémii múzických umení
v Brne obhájil dizertačnú prácu „Vznik nového
hudobnodramatického diela“ v doktoranskom študijnom
odbore Interpretace a teorie interpretace u prof. Jindřišky
Bártovej. Ako hosť prednášal napríklad na konferencii
Dobrovoľníci v kultúre, ktorú usporiadal Divadelný
ústav Praha. Vedľa profesionálnej divadelnej dráhy
spolupracoval  ako redaktor najprv s webovými stránkami balet.cz,
kultura.sk, teatro.sk, umenie.sk,  a posledné roky s operaplus.cz. Od roku 2017 píše recenzie na predstavenia z celej Európy výhradne pre svoju profilovú internetovú stránku.

Pridaj komentár