Zahraničné operné domy si vychovávajú svojich režisérov. Dajú im šancu, vhodný titul, priestor, potrebné obmedzenia a korektúry a sprevádzajú ich na ich kariérnom raste. Bavorská štátna opera tak poskytla výnimočne tvorivé obdobie Dmitrimu Tcherniakovovi, ktorý tam inscenoval nezabudnuteľné inscenácie ako Dialógy karmelitánok, úchvatnú, najlepšiu Chovanštinu operného javiska, Lulu a Simona Boccanegru. Christof Loy stihol dve úchvatné produkcie pre legendárnu Editu Gruberovú; Roberta Devereux, ktorý by sa mal povinne vyučovať ako príklad súčasnej „normálnej-štandardnej“ opernej réžie a Lucreziu Borgiu. Podobne tak bolo aj u Martina Kušeja, ktorý po slávnych činoherných inscenáciách dostal v Mníchove zaujímavé úlohy ako Verdiho Macbeth a Sila osudu či škandálna Rusalka. Podobne je to aj s ďalšími, ktorí sa pravidelne vracajú a podávajú si tak dvere s najlepšími spevákmi a dirigentmi sveta.
V tejto sezóne Bayerische Staatsoper uviedla Smetanovu Predanú nevestu. Po už spomenutej provokatívnej Rusalke Martina Kušeja, či Jenůfe Barbary Frey, ďalšie gesto do originálnej dramaturgie a aj akýsi odkaz k susednému štátu. Či pomsta za odsun sudetských Nemcov? Mnohí by to tak isto vysvetlili. Režisér David Bősch, tiež pochádzajúci z činoherného prostredia, nie je v Mníchove nováčik. Má za sebou inscenácie rôznorodého repertoáru aj štýlu: Nápoj lásky, Liška Bystrouška, Mitridate, Orfeo či Majstri speváci norimberskí. Jeho inscenácia českej národnej opery je vskutku objavná a osviežujúca.
Sám seba som sa pýtal, či po inscenácii Ondřeje Havelky v Národním divadle Brno, je možné k inscenačnej tradícii tejto opery ešte niečo priniesť. Havelka odhodil posvätnú úctu k Smetanovej opere vládnucu na českých scénach a pristúpil k nej ako režisér čítajúci divadelnú komédiu, kde každá postava vyžaduje svoj životopis, charakterové rysy a logické konanie. Škandál stačil keď Mařenka, ktorá sa v úvode zabávala s komediantmi fašiangovej veselice, mala nohavice. Havelka inscenáciu presvetlil láskavým humorom a prepracovanou réžiou, štatistami, dedinskými figúrkami a skutočným povrazolezcom, čo bol triumfálny sukces. Niet divu, že inscenácia sa dodnes drží v Brne na repertoári a stala sa výkladnou réžiou. Diváci, ktorí najprv kritizovali sa neskôr radi začali vracať, aby pozvali priateľov na takú vydarenú opernú inscenáciu.
David Bősch pristúpil podobne k Smetanovi. Ak Havelka vládol na scéne jasavou bielou a modrou farbou konca zimy na vidieku pri poslednom fašiangu, Bősch vybral možno jeseň, či akési ponuré bezčasie s hviezdnou oblohou pri gigantickej kope slamy na družstve. Tmavé prostredie scény a táto okúzľujúca masa balíkov slamy, ktoré sa vŕšia do značnej výšky, dopravný pás, kadibúdka – latrína, nevkusné lavičky na posedenie, to režisérovi stačí na definovanie prostredia. Pri popise to môže znieť odpudivo, ale Bősch je milosrdne láskavý a humorný, ako Forman, či Svěrák a Menzl vo Vesničce střediskovej a aj mainstremový Troška vo svojom dedinskom triptychu. Hlavné úlohy vedľa spevákov u Bőscha hrajú dopravné prostriedky. Jeníkov bicykel, Mařenkin traktor a trabant komediantov prestavaný na svietiaci pútač na ich vystúpenie. Tieto rarity na scéne dodávajú kopám slamy život a punc realizmu. Samozrejme v Mníchove je scénografia perfektne vybalansovaná a zladená, akoby sme sa dívali na realitu, či film. Niet tu pochybností, či nedostatkov, aby sa vkrádali obavy, že je to kulisa. To je jeden zo základných rozdielov dobrej réžie, že divák sa stotožní, nie je rušený a to aj vtedy, keď zdanlivo nemožné, hlúpe, či náročné, na scéne dostane charakter zázraku. Mařenka, ktorá šoféruje obrovský traktor, Vašek, ktorý sa prechádza na scéne so živým prasiatkom a Esmeralda, ktorá skutočne chodí po lane, to je proste divadlo, ktorému musíte uveriť. Pretože nič nepredstiera. Ono to koná. A v tomto usilovnom, lopotnom, náročnom, skúšobnom procese dobrať sa javiskovej pravdy, je režisér Bősch vynikajúci. Debutujúca sopranistka Selene Zanetti, ktorú si múdre vedenie dva roky chystalo v opernom štúdiu pri štátnej opere, je úžasný typ. Silná korpulentná dievčina, ako povedia Česi „krev a mlíko“, v gumákoch a starých šatočkách, je taká sladká a dojemná. Dokazuje právo ľudí aj s nadváhou, možno nepríliš chytrých, keď pracuje na traktore, na lásku. Tým romantika a iluzórnosť opery vhodnou typológiou postavičiek dostáva inú, až filmovú poetiku. Nevábne vyzerajúci rodičia Mařenky, naopak bohatí rodičia Jeníka, Kecal, ktorý pripomína člena albánskej mafie, ktorý síce nepašuje cigarety cez Schengen, ale venuje sa dohadzovaniu neviest a dedinčania, ktorí pracujú na tomto poľnohospodárskom družstve. Jeník Pavla Breslíka je jeho parádnou rolou. Ak uchvacoval v bel cantových partoch či ako Lenskij, tu v prepotenom tielku a v štýle dedinského mača s perfektnou vokálnou technikou a hereckým prejavom je idol. Za dirigentským pultom stojí na slovo vzatý odborník Tomáš Hanus, ktorý dodal Smetanovi neskutočnú precíznosť spolu so špičkovým orchestrom a úžasne netradičnú voľbu tempa.
Celá táto inscenácia je magický divadelný zázrak, ktorý dráždi, uchvacuje, ale predovšetkým okúzľuje. Spôsob, akým sa speváci stotožnili so svojimi postavami navzdory náročným smetanovským partom, je dych berúci. Na takejto inscenácii by sa nenudili ani povinné školské zájazdy detí v Česku. Lenže u nás sa nám takých vybrúsených inscenácií nedostáva. Spôsob moderného operného herectva, ktorým interpreti v Mníchove vládnu, je doma výsadou pár šťastných, či skôr tých najväčších hviezd. Tu je všetko zladené, nikto nevyčnieva, všetci sólisti, zbor, štatisti, ťahajú za jeden povraz v rámci koncepcie režiséra, ktorej dôverujú. Je to triumf symbiózy hudobného a divadelného zázraku, hra, ktorá sa prelieva do hľadiska a staručká opera s lokálnym koloritom a zatuchlým libretom sa tu stáva univerzálnou komédiou, ktorej rozumejú všetci. Pretože túžba dobre sa vydať, svadbou vyženiť nejaké veno, získať a vlastniť, je typická pre každú epochu. A taktiež láska, onen abstraktný pojem, kvôli ktorému sa ľudia mučia, bažia, trýznia, si vie nájsť svoje magické cesty, aby „sen lásky tak krásný byl.“
Foto: © Wilfried Hösl
