Parsifal, slávnostná opera Richarda Wagnera je dielo, o ktorom boli napísané tisícky štúdií. Každé slovo bolo podrobené výkladu v tejto mystickej duchovnej hre. Na scéne však väčšinou aj s ohľadom na štyri hodiny, ktoré dielo trvá, často práve ústredná koncepcia zakryla nuansy libreta, ktoré je u Wagnera rovnako dôležité ako hudba, či javiskové konanie. Častokrát posvätná nuda a spoliehanie sa na účinok hudobnej zložky, devalvovalo javiskové konanie k bodu nula. Režisérska hviezda súčasnosti Dmitri Tcherniakov sa vo svojej berlínskej inscenácii Wagnerovej slávnostnej opery práve k slovám vracia. Dôkladná analýza, tak ako postupujú činoherní režiséri, je zreteľná z každej minúty jeho inscenácie. Aj keď príbeh vidí ako hru v prítomnosti, či možno budúcnosti, nezakuklil sa v abstrakcii ale naopak, po dlhej dobe má divák pocit, že speváci rozumejú každému slovu, čiarke, pomlčke, pauze, ktorú spievajú. Tomu napomáha brilantná taktovka maestra Daniela Baremboima, ktorý vedie orchester ako dobrý pastier a nestráca ani na takt kontakt s javiskom a svojimi spevákmi. Úvodná scéna s Gurnemanzom a spiacimi strážcami paláca, ktorý je už skôr ruinou, je ako z Písma. Spiaci učeníci. Unavení. Znepokojení neustálym čakaním na nič. Gurnemanz sa však dôrazne svojimi slovami snaží vrátiť vieru v budúcnosť spolku. U Tcherniakova je všetko ako má byť. Prichádza Kundry s arabským balzamom na utíšenie a uzdravenie Amfortasa, ktorý zabalený v starých paplónoch kráča unavene do kúpeľa. Rafinované a mnohovrstevnaté Wagnerove verše sú v tejto inscenácii prednášané s najväčším dôrazom. Ani jedna informácia nezapadne. S Baremboimom vystupujú z orchestra jednoznačné motívy ako ikonická veta: „Durch Mitleid wissend“ – war’s nicht so?“ Či nejednoznačná jednoduchá vetička Kundry: „Nie sú tu zvieratá sväté?“ Takých momentov je tu tisíce. Celá táto rafinovaná dráma v pracovnom svetle tajomnej komnaty pôsobí depresívne a melancholicky. Tcherniakov, ktorý je ako vždy sám scénografom, je majstrom týchto mohutných ťaživých kulís, architektonickej eklektiky, ktorá definuje javiskový priestor ako historickú stredovekú sálu, v storočiach mnohokrát prestavanú, pobúranú a znovu zachránenú. Veľké okno vpravo prepúšťa mystické svetlo ako v katedrále. Každý interpret až po tých najmenších ako Knappen, je brilantne charakterizovaný a rôznorodý. Je úžasné na opernej scéne sledovať také herecké výkony, ako jednotlivci reagujú na Gurnemanzovo rozprávanie o tom, ako ich pán prišiel o posvätnú kopiju. V tomto duchu vernosti textu a rozprávaniu sa nesie celá Tcherniakova inscenácia. Samozrejme nechýbajú režijné akcie, ktoré dokážu diváka vytočiť, čo Tcherniakov ironicky nemôže nevyužiť. Gurnemanzovo rozprávanie sprevádza projekčné plátno, ktoré si pripravia, projektor, zhasnú svetlá a učiteľ im rozpráva o Titurelovi, Amfortasovi, svätom grále, ktorý je vyfotografovaný, aby všetci vedeli o čo ide. Malou zlomyseľnosťou je premietanie fotografií z prvej inscenácie Parsifala, ktorá sa tak stáva na scéne historickou obrazovou pravdou o rytieroch grálu. Toto magické zrkadlenie brilantne hrá Kundry, ktorá sa prizerá a vidí tak v projekcii sama seba. René Pape ako Gurnemanz, tak dokonale a v pomalom tempe prežíva celú tragédiu straty, že je až hmatateľný pocit smútku. Náročné rozprávanie mu nezľahčuje ani Baremboim, ktorý stíšeným zvukom orchestru vedie scénu ako vnútorný monológ. Ale predsa má nádej, pretože verí slovám: „durch Mitleid wissend, der reine Tor, harre sein‘, den ich erkor“. A veru vzápätí ako slová vysloví, strhne sa mumraj a cez umyváreň ako turista v kraťasoch s batohom prichádza Parsifal. Pútnik, ktorý nevie odkiaľ pochádza, nevie meno svojho otca. Mal veľa mien, ale žiadne sa nedozvieme. Vernosť režiséra textu, je tu v berlínskej inscenácii doslovná. „Im Grabe leb’ich“ – spieva Titurel a pri obrade si ľahne do rakve. Večerou na pamiatku poslednej večere Ježiša sa stane obrad, ktorý ešte nikto neinscenoval. Amfortas napriek svojej vine je tu obetným baránkom a jeho hrozná rana, ktorá sa nemôže uzdraviť, poskytne ako žriedlo krv k posvätnému rituálu. V opäť doslovnom zmysle: „toto je moja krv, ktorá sa obetuje za vás“. Nie v zmysle kresťanskej bohoslužby, kde sa víno mení v krv, ale v zmysle doslovnom. Fyzickom. „Selig im Glauben! – Blahoslavení vo viere“ – znie odpoveď. Rytieri pijú z grálu krv pri tomto tajomnom rituáli, ktorým končí prvé dejstvo. Znepokojivý obraz doplňuje návrat Kundry na scénu, ktorá zbiera zo zeme krvavé oblečenie Amfortasa, asi aby ho ukradla pre Klingsora a pre seba. Ďalším otáznikom je scéna Klingsorovho paláca, ktorý je presnou kópiou chrámu rytierov z prvého dejstva, ale v zachovalom stave. Je to akási škola či internát pre dievčatá. Kvetinové zvodnice sú tu nevinné deti, ktoré sa hrajú. Však aj v librete ich Wagner nazýva: „Ihr schönen Kinder“ – „krásne deti“. Cesta za hľadaním samého seba tu u Parsifala pokračuje. Zvláštna nemá postava panej, akoby sama bola matkou Parsifala – Herzeleide, ktorá ho chráni pred polonahými dievčatami, ktoré sa vracajú, zatiaľ čo Kundry doplňuje skladačku jeho pamäti. „Fal parsi“, – Parsifal. Tak ma zvala matka“. Po geniálne rozohranom duete Parsifala a Kundry prichádza očakávaný moment získania svätej kopije. Parsifal ako vyvolená „brána“, získava zbraň ľahko. Tcherniakov nepotrebuje žiadne kúzlo, či efekt. Kopijou je usmrtený zlosyn a jeho krv postrieka Parsifala ako znamenie zo starého zákona. Zostarnutý Gurnemanz pri svojich spomienkových obrázkoch bilancuje smutný údel pokolenia. Čas plynie. A dráma podľa Tcherniakova speje k svojmu finále. Pre tých, ktorí nemohli predstavenie vidieť, je dôležitý samotný záver, ktorý je viac než znepokojivý. Je rovnako záhadný, ako celý význam tejto pašiovej hry. Zdá sa, že u Tcherniakova uzdravenie Amfortasovej rany prináša obrátená a pokrstená Kundry. Akoby sa dvojica znovu našla vo svojom vášnivom bozku, ktorý kedysi všetko prerušil a priniesol smrť a hriech. Lenže chvíľu nájdenia a zmierenia preruší Gurnemanz, ktorý Kundry chladnokrvne zabije. A tak za nebeského zboru „zázrak najvyššej spásy“ tu umiera Amfortas i Kundry, Gurnemanz mizne do pozadia a Parsifal odnáša kamsi, nevedno kam, mŕtve telo svätej hriešnice. V nových súvislostiach je režisér Tcherniakov ako doma. A tento záver, namiesto očakávaných zázrakov na scéne, je jedným z najkontroverznejších výkladov, ktorých sme boli svedkami, ale rozhodne nejde proti zmyslu textu, ani hudby.
Celé spevácke obsadenie je vyrovnané a precízne. Od typológie postáv k farbe hlasu. Gurnemanz René Papa má mimoriadnu úlohu nielen čo do šírky svojho partu, gigantickým plochám v prvom a treťom dejstve, ale aj dôležitosťou tejto záhadnej postavy, ktorú definuje režisér. Klingsor ako neurotický dedo v interpretácii Tomasa Tomassona, je rafinovaným manipulátorom. Amfortas Wolfgang Koch vynikajúce zvláda svoje vypäté árie a vyjadruje kapitulujúceho veľkňaza, ktorý odmieta byť mesiášom. Mimoriadny je výkon Kundry – Anja Kampe. Speváčka rozohráva rafinovanú postavu, ktorá v príbehu prechádza dramatickým vývojom. Od spomienok minulosti, k závislosti na Klingsorovi, až po dotyk božej ruky a prebudenie. Vokálne je diferencovaná, s krásnou kantilénou, v dramatických polohách nestráca farbu, ani výraz. A nakoniec Parsifal, ktorý nie je žiadnym hrdinským tenorom, rytierom, ochrancom, bránou, božím bláznom, ale vďaka chlapčenskému typu Andreasa Schagera a hudobnej koncepcii Baremboima je lyrickým pútnikom. Všetky dôležité miesta, zabitie Klingsora, či záver, dirigent cíti extrémne pomaly. Ako mystické momenty, ktorým by rýchle tempo či prehnaná agogika uškodila a zahmlila by krásu melódie. So Staatskapelle Berlin predvádza mimoriadny výkon v tejto obťažnej opere a odhaľuje netušené momenty. Starý maestro tak zanecháva svetu posolstvo a nový pohľad na Wagnerovu operu. Spolu s režisérom viedol interpretov k dôležitému chápaniu slova. Aj keď je jeho inscenácia temná, depresívna, apokalyptická, je prototypom hudobného divadla, kde slovo a jeho význam má rovnaký dôraz ako tón a zvuk.
