Vo Viedni už tradične na pomedzí mája a júna prebieha monumentálny Wiener Festwochen. Podobný festival svojím širokým rozptylom je skutočne jedinečným miestom. Tento rok nedáva výrazný priestor tancu v tradičnom zmysle slova podľa slovníkových hesiel a teatrologického členenia. Nič menej, rafinovaná dramaturgia ponúkla viac než tradičné večery jasne zaškatuľkované. Stopercentný sukces festivalu pre Rakúsko je premiéra inscenácie legendárneho režiséra Romea Castellucciho Go down, Moses. Tento taliansky päťdesiatpäťročný tvorca je fenoménom európskeho divadla už niekoľko desaťročí. Samozrejme, nie je to žiadny choreograf, ale jeho komponované a sofistikované inscenácie radikálne prekračujú hranice žánru. Dominuje im pohyb a obraz.
Aj v novej inscenácii prvá veta zaznie skoro po pol hodine od začiatku! Je zaujímavé, ako sa na západe žánre v post-postmoderne zmiešali. Zároveň si však uchovali silnú sugestivitu oproti rôznym domácim pokusom, ktoré nemajú ani základné remeselné zvládnutie od tvorcov a interpretov. V Baletnej panoráme nepíšem o pražskej avantgardnej scéne, nechávam to iným, ktorí ju sledujú viac a majú pre ňu väčšie pochopenie. Určite však pre všetkých, ktorým záleží na divadle úprimnosti a až hypnotického prežitku, je dobré venovať sa menám, ktoré žiarivo svietia na mape súčasného divadla. Castellucciho herci sú ako tanečníci. V dokonale naštudovanej mizanscéne, ktorá sa blíži choreografii, s maximálnou koncentráciou vykonávajú dlhé ansámble a sólové výstupy, či duetá. Fascinujúci zážitok dokonalej hereckej práce a techniky s absolútnym ovládnutím pohybových možností tela. Čo je však dnes ešte podstatnejšie, Castellucciho obrazy a javiskové dianie je naplnené obsahom. Zároveň ich zahaľuje do umeleckej hmly a žiadna interpretácia nie je správna, ale každá je možná a aj tá najbláznivejšia hypotéza výkladu má svoje opodstatnenie. Go down, Moses je verš zo spirituálu, odkazuje k Starému zákonu, Biblii, Mojžišovi, príbehu o mužovi, ktorý má vyslobodiť svoj ľud z otroctva.
Castellucci v obrazoch dokonalej javiskovej kvality prezentuje asociácie a absolutizmus reality na javisku. Vzrušujúce je, že hlavná postava, ktorú by divák čakal, na javisku vôbec nie je. Poprípade len ako malé dieťa, možno aj mŕtve. Klasickú ikonografiu Castellucci transformuje do mnohých odkazov a symbolov. Pre Viedeň nie náhodne je to kresba Dűrerovho zajaca, ako symbolu zvieratka, ktorého typickou vlastnosťou je útek. Ohromná rotujúca mašina ako symbol času, písacieho stroja, či Božej vôle starozákonného Jahveho vziať ľudí. Inšpiráciou režisérovi nebola prvotne Biblia, ale článok v časopise, kde si prečítal o mladej matke, ktorá dala preč svoje dieťa. Nedala ho však preč pre dôvody banálne, ale s pocitom, že svoje dieťa obetuje. Castellucciho žena nehľadá ako by sa čakalo vieru súčasnosti, Krista, ale vracia sa späť do minulosti a hľadá Mojžiša ako možného vykupiteľa. Reálne situácie sa lámu do surrealistických a barokových obrazov, kde dominuje farba ľudskej kože, nahota a krv. Ďalej dominuje pohyb a hudba.
Hudobná zložka je taká strhujúca, že diváci pri vstupe dostanú štople do uší, aby nemali bolesti hlavy. Ale táto reálna bolesť diváka v tejto špeciálnej meditatívnej Castellucciho spiritualite, osudovosti témy a brutálnych obrazov na divadle nevídaných, je hlavnou ingredienciou. Režisér dokonale inscenuje zmysly divákov, tak ako vedie svojich umelcov. Tento umelecký gesamtkunstwerk je dnes jedinečným dôkazom možností divadla pre dnešného človeka. Dve mimoriadne scény zostanú nepochybne divákovi v pamäti dlho. Scéna ženy po pôrode, ktorá silne krváca, sama na verejnej toalete a s odhalenými rodidlami, z ktorých pätnásť minút prýšti krv, prežíva delírium. Druhý obraz je peklo, kde smútok za mŕtvym dieťaťom pár zaženie rituálnym milovaním, po ktorom sa dostavuje neskutočná melanchólia smerujúca k otvorenému koncu. Alarm poslednej scény, tohto zvláštneho archetypálneho svätenia jari; S.O.S. otroctva a prosby o vyslobodenie z neho, je silenejšie než čokoľvek iné.
Koncentrácia na matku Mojžiša, ktorá opustí svoje dieťa, či už ho pustí v košíku po Níle, či ho dá do popolnice, je témou za biblickým príbehom. Matka, ktorá nechá svoje dieťa v štichu je zároveň fenoménom dnešného západného sveta, či nie? Exodus odohrávajúci sa v púšti, zlaté teľa a to prázdne ticho. Nebo je u Castelluciho prázdne, nikto sa tam nemôže dovolať, pretože niežeby Boh mlčal, ale nikto tam nie je. Tieto vety sú len hypotézy o silnom diele, ktoré v gigantickej koprodukcii uvedú prestížne svetové scény: Théâtre de la Ville v Paríži, Theatre de Strasbourg, festival v Montpellier, v Aténach a ďalšie. Castelluciho režijná práca je dôkazom, že hranice pohybu ľudského tela nemajú svoje obmedzenie v žánroch, ale v percepcii diváka. Pohyb a konanie ako elementárna ľudská vlastnosť stále zostáva obradným konaním na javisku, dôkazom, že pohybu a gestu je lepšie rozumieť než slovám a znamením, že divadlo sa môže vyjadrovať k prítomnosti i minulosťou či budúcnosťou. Určite však predstavenie nie je vhodné pre divákov, ktorí by tento rok pri maturite prepadli na otázke s doplnením Judáša Iškariotského. A ešte písali petíciu za vymazanie tejto otázky. Ale aj to je dôkaz nášho exodu, dnes a denne.
V textu sú použité citácie z článku autora pre web www.operaplus.cz
