Čím to je, že operný režisér sa pokazí? Máte roky svojho obľúbeného tvorcu, sledujete jeho réžie a postupne zistíte, že tie najlepšie boli tie na začiatku jeho kariéry. Je to tým, že zlenivel? Že mu došla invencia? Že spohodlnel? Spyšnel? Je to prirodzené, že všetko krásne, možno geniálne časom doznie? – Či je to titulom? – Každý môže mať len jeden, dva tituly, ktoré mu dokonale sadnú a vznikne mimoriadna inscenácia? – Neviem.
Robert Carsen, hviezda opernej réžie, pripravil priamo pre berlínsku Komische Oper, jedno zo zabudnutých diel 20. storočia, dnes veľmi obľúbenú operu Korngolda Mŕtve mesto. Je to fantastický titul. Príbeh, zápletka, libreto, hudba, celé to podhubie príbehu. Navyše aj divadlu, ktoré je od dôb Felsensteina baštou opernej réžie, ktorá búra tabu a klišé, ktoré sú s operou spojené. A čo priniesol Carsen tomuto geniálnemu opernému dielu? Dá sa povedať: nič!
Zo svojho fundusu nápadov, ktoré roky recykluje, tu máme opäť v strede posteľ, nočné stolíky s dizajnovými lampami, čistý interiér, tentokrát v patričnom historickom duchu doznievajúcich tónov 19. storočia. Akoby aj nie, keď Paul udržiava túto spálňu v nemennej podobe celé roky, ako pamiatku na svoju mŕtvu manželku. Videli sme to v Rusalke, kde to bolo geniálne, v Žene bez tieňa, kde to ušlo, v ďalších inscenáciách, kde už to obťažovalo. Samozrejme dá sa namietať, že keď sa dej odohráva v spálni za to Kanaďan Carsen nemôže, ale celé to inscenovanie, z rôznych strán, uhlov, tejto manželskej postele, hra o vine a nevine, či vražde, či len jej sne, je prosto nudné.
Táto opera má mimoriadny štýl umeleckej konjunktúry po prvej svetovej vojne. Ponúka inscenátorom nesmierne množstvo nápadov. Je to unikátna téma. Vdovec, ktorý adoruje v svojom dome osobnosť svojej mŕtvej ženy, o ktorej sa možno v závere dozvieme, že ju on sám zavraždil. A línia príbehu súčasná, keď sa náhodou stretáva (i keď aká náhoda, keď mu Marietta skončí priamo v spálni jeho domu) so ženou, ktorá vyzerá rovnako ako jeho mŕtva Mária. A on napokon neznesie túto novú podobu svojej ženy, ktorá si robí žarty, ničí artefakty po mŕtvej, ktoré on uctieva a chce ho vrátiť späť do života. V súboji o vlasy mŕtvej ju zavraždí. A keď sa spamätá, zdá sa, že to celé bol len sen.
Nie je to nádherný thriller? Kriminálka. S dnešnými možnosťami, sugestívnou hudbou Korngolda, príznačné motívy, vypäté pasáže, geniálna scéna liturgickej procesie Bruggami, podľa nich je názov opery Mŕtve mesto.
Bohužiaľ v Komische Oper sme nevideli nič, čo by nadchlo. Výborné výkony sólistov, český tenorista Aleš Briscein trochu mimo obor v tejto dramatickej partii exaltovaného Paula, drží hereckú úroveň a sklony k patologickému jednaniu. Sara Jakubiak v tejto obťažnej role samozrejme robí čo môže, ale v kľúčovej árii v treťom dejstve s trojčiarkovým cé, jej dochádzajú sily. Ale v Komische Oper nikto nečakal ligu spevákov ako v Deutsche Oper kúsok odtiaľ smerom na západ. Divák čakal emócie, studenú sprchu, šok. Nech sa nikto nehnevá, ale keď súbežne sledujem seriál nemeckých tvorcov Babylon Berlín, ktorý s úžasnou poéziou, pátosom aj naturalizmom zobrazuje život v tejto dobe dvadsiatych – tridsiatych rokov, s celou tou túžbou po živote, po hroznej vojne, nemorálnosť, dekadentnosť, narušenie rovnováhy spoločenských tried, koniec dominancie cirkví, politické kvasenie, proletariát, nástup socializmu, biedu pracujúcej triedy, úžasný rozmach umenia v maľbe, hudbe, kabarete, kine, pantomíme… – tak presne toto všetko táto hviezdna opera dvadsiatych rokov ponúka. Bruggy je len metafora mesta, ktoré je starobylé a spiace ako hlavný hrdina a večne spiaca jeho mŕtva, ale mŕtve mesto – je predsa symbol, paralela, ktorú invenčný režisér môže užasne využiť. A samozrejme využiť nejednoznačnosť deja. Mariu – Mariettu, Paula, jeho kamaráta Franka. Možno milostný trojuholník? To, že sa na zadnej stene zjavuje v projekcii tvár mŕtvej ženy, dnes už neohromí nikoho. Ohromila nás Carsenova Káťa, Rusalka, Hoffmannove poviedky. Škoda. Korngold po rokoch ignorovania by si zaslúžil spektakulárnu a herecko-režisérsku inscenáciu ako bola inscenácia Ingy Levant, či severská inscenácia z Fínskej národnej opery s úžasnou scénografiou výborného režiséra Kaspera Holtena, ktorý sa aspoň pokúsil rozpliesť klbko tajomstiev histórie jedného bežného manželstva. Chladná a dizajnová inscenácia Carsena, v ktorej nápady nedávajú zmysel, je tak bežná ako skutočne nešťastné manželstvo. Samozrejme opera nie je médium ako film, ktorý má iný scenár, rytmus, ale tak ako literatúra či umenie všeobecne musí pojednávať o človeku. O jeho besoch, tajomstvách, snoch, bolesti. Ak nezobrazí uveriteľné postavy akokoľvek nesympatické, či vyvrátené z koreňov, nemôže také dielo nikoho dojať. Carsen nijako nevysvetlil postavu Franka, vernú služobnú Brigittu, ktorá s príchodom Marietty odchádza zo služby, scénu komediantov, procesiu, a už vôbec nie tú rafinovanú hru či sledujeme reálnu Mariettu, ktorá sa tak neskutočne podobá dávno mŕtvej žene, či sledujeme akýsi retrospektívny, rozlámaný, kubisticko ostrý, surrealisticky oblý sen. Pieseň a scéna v nočnom klube v druhom diele Babylonu Berlín vypovedala o jednej epoche minulého storočia, o vášňach a tajomstvách ľudí viac, než celá Carsenova réžia.
Foto: Iko Freese
