4 Elements v Národnom divadle Brno

Marcová baletná premiéra Národního divadla Brno nesie názov 4 Elements. Programová brožúra, ktorú obsažne a inšpiratívne pripravil Karel Littera poskytuje rôzne styčné body a návody ako večer troch rôznych choreografov chápať. Ja som si položil otázku, k čomu je ale predstavenie, ku ktorého pochopeniu potrebujeme návod? – Je vôbec možné, aby bežný baletný divák, ktorý po práci ide večer do divadla mal schopnosť užiť si také zložité vzorce a priam filozofické hútanie? Samozrejme, takéto žánrové balety sú vymoženosťou posledných dekád. Tvorcovia v nich skúmajú otázky, ktoré ich vzrušujú či rozrušujú. Ale ako sa na nich môže napojiť divák? Tým nepodceňujem diváka, to by som si nedovolil, ale snažím sa oprostiť od toho, že dva diela sú od Jiřího Kyliána, jedno od Nacha Duata, od tvorcov, na ktorých sa vzhliada ako na piliere. Lenže predsa každý tvorca je nástrojom svojho talentu a hľadačského ducha a nesie riziko, že jeho dielu nemusí divák porozumieť, že jeho metafyzické otázky hoc krásne schoreografované nemusia byť dnes zaujímavé, aktuálne. Nenastal čas nemyslieť na to, že Kylián je rodák z Čiech, ale pozrieť sa na jeho prácu bez sentimentu a národnej hrdosti? Sarabanda je z roku 1990 a Falling Angels vznikol v roku 1989. Gnawa Nacha Duata je o viac než generáciu mladšia – 2007. To je pre divadlo hrozne dlhý čas v žánri tanca, ktorý sa tak rýchlo vyvíja. Premenlivý vkus publika, už len to aká hudba sa dnes využíva a ľudí inšpiruje, je diametrálne odlišné od toho, čo bolo priekopnícke pred desiatimi rokmi. Snaha o dodatočné uvádzanie starších diel významných tvorcov, ich predstavovanie českému publiku, nemusí byť tak plnohodnotná ako sa môže na prvý pohľad zdať. To nie je len problém tejto inscenácie, ale mnohých pražských a ďalších. Je to vec skúmania pre tanečných vedcov, pedagógov, tanečníkov. Ale bude divák nadšený z Reichovho Drummingu a ôsmich tanečníc na scéne (veľká pochvala za živú skupinu hráčov na bicie)? Text k tomu je sugestívny. Podobne aj k ďalším častiam, ale opäť – aká je hranica medzi tým, čo je zo scény z vyjadrenia tela jasné a tým, čo máme hľadať za tým?

Je to otázka vkusu? Preferencií? Vyspelosti? Momentálnej nálady diváka? Ťažko povedať. Čítal som zaujímavú štúdiu, ktorá s týmto zdanlivo nesúvisí. Podľa Českého štatistického úradu sa v roku 1991 po dvadsiatich a viacej rokoch manželstva rozvádzalo trinásť percent manželských párov. O desaťročie už to bolo devätnásť percent. V súčasnosti je to tridsať (!) percent. Rovnaký trend demografi a štatistici sledujú aj v iných krajinách. V Spojených štátoch sa za posledných tridsať rokov počet rozpadajúcich dlhodobých manželstiev zdvojnásobil. Francúzsky štátny ústav pre demografický výskum zverejnil, že podiel rozvodov občanov starších ako šesťdesiat rokov sa vo Francúzsku zvýšil o tridsaťpäť percent. Ako potom žiadať, aby divák zostal rovnakému dielu verný, keď ho inak vnímal pred tridsiatimi rokmi a inak na neho pôsobí dnes. Divák s umením žije tak ako s partnerom, manželom. Niekedy je to priateľstvo, niekedy milenecké poblúznenie, niekedy verné manželstvo navždy. Premenlivá konštanta je však silná. V dnešnej ponuke umeleckej bigamie, zostať verný je ťažšie a ťažšie. Áno, je tu starý dobrý Kylián, Béjart, Neumeier, Petit, Pina Bausch a ďalší. Je čas sa s nimi rozviesť, keď sme na nich vyrástli?

Je to silne individuálna otázka. Nepáčilo sa nám nejaké dielo? – Je to hneď dôvod k rozvodu? Experimentoval choreograf a na nás to nezaúčinkovalo – máme to brať ako neveru a odpustiť? Alebo bol partner chorý a nepodal stopercentný výkon na aký sme navyknutí? – Aj takto môžeme uvažovať. Kto miluje neoklasiku, ťažko sa bude adaptovať. Bude to brať ako ukázanie cesty tvorcu? – Ako pluralitu tanečných štýlov? – Ako rozvíjanie možností tanečníkovho tela? Tu je jasne vidieť ako sa umenie silne viaže na aspekt života diváka. Umenie sa tento život síce snaží skúmať, ale nemusí sa mu to dariť. Môže zostať na povrchu napriek urputnej snahe preniknúť do podstaty, a naopak môže uchopiť podstatu, ale vydržať sledovať toto prenikanie môžu byť strašné muky v hľadisku.

Čo je jasný fakt a viditeľné, aj keď si pripočítame premiérovú nervozitu  a ľudský aspekt, je evidentný fakt slabých výkonov. Keď druhé Národné divadlo v štáte nemá šesť pánov, ktorí by boli schopní tancovať unisono, je niečo zlé v personálnej politike. Aj premiérový laik musí vidieť, že pán P.L. je buď o dobu vpred alebo pozadu. To je nebezpečie týchto „majstrovských“ choreografií. Sú veľmi obťažné. Kladú mimoriadne nároky na interpretov. Ba čo viac. Žiadajú interpretov zrelých, technicky a ľudsky. Kylián si roky školil svojich umelcov v NDT, aby s nimi mohol tvorivo skúmať. Gnawa vznikla pre tiež špecifický súbor Compañía Nacional de Danza. Duato v prostriedku svojej španielsko-africkej rituálnej meditácie dáva priestor pre nádherné dueto. V hudbe znejú tajomné hlasy prírody, štebotanie vtákov. Na javisku je žena a prichádza muž, ktorý si ľahne. Ale prečo príde a ľahne si? Kto je tá žena? – Kto je ten muž? Čo ich k sebe púta? Sú to prírodné živly? Muž a žena? Dva motýle v korunách paliem? Vtáci? – To predsa interpret musí vyjadriť. Musí sa svojou osobnosťou zmocniť nielen krokov, ale emócie postavy. A to som nevidel. A toto chýba. Veľmi výrazne. Nemôžem len interpretovať kroky, akokoľvek abstraktné a mnohovrstevnaté vo význame bez toho, aby som ako interpret vedel prečo, k čomu, kto som. Pozorný divák si isto všimne diametrálny rozdiel prežívania, keď tancuje sólo strhujúci Martin Segeťa, Uladzimir Ivanov, Ivona Jeličová, Martin Svobodník. To je úplne iný „feeling“, ako sa dnes s obľubou v tanečnom českom svete používa toto slovo. Majú úplne iný prežitok než ostatní, iné vnímanie rytmu, muzikálnosti, schopnosti telom naplniť priestor, zmocniť sa času. Segeťovo sólo, vysoká pohybová kultúra, sýte herecké bytie, okamžite inak dáva vyznieť Kyliána. Podobne zvodné, zemité sólo Ivanovova.  Keď sa Jeličová v narastajúcej fúge tretej časti Duata zjaví na scéne, zrazu uverím všetkým tým rečiam o kmeňoch, Afrike, folklóre, bratstvách, silných ženách, tranzoch, okúzleniu. Inak sa všetci niekam ženú, ale nikto netuší kam, viď – Falling Angels. Nielenže zostava pôsobí nesúrodo, ale chýba jej spoločný ťah a zmysel pre poéziu. Pretože potom – divák skutočne radšej zájde do NDT na výlet, či si zaplatí Mezzo, Arte, Medici než aby sa oneskorene v priemernej interpretácii zoznamoval s kedysi objavnými dielami. Už Petite Mort bol povážlivo interpretovaný a bohužiaľ sa súbor neposunul dopredu. Aby sa nestalo to čo v Prahe, že Kylián raz príde a predstavenie zakáže.

Večer otvorila svetová premiéra baletu Hidden Order Lukáša Timuláka. Choreograf odvážne experimentuje. Predošlý titul pre Brno bol viac dejový, pohybový, excentrický, nabitý nápaditými väzbami. Tento nový „Skrytý poriadok“ je viac vizuálna záležitosť než pohybová. Alebo to Timulák robí rafinovane a všetko smeruje k záverečnému triu. Muž, žena a svetlo. Svetlo zostupujúce v špeciálnom perforovanom valci je magické (brilantný dizajn Petra Biľaka). Je to väčší emotívny zážitok ako samotné javiskové bytie interpretov. Proporčne je jednodejstvový balet umne zostavený, ale… . Niečo tam chýba, alebo je tam niečoho moc. Možno by tam malo byť viac tancovania a menej strednej pasáže medzi priesvitnými paravánmi, alebo viacej ornamentálne viesť choreografickú linku. Tento minimalizmus totiž logicky z princípu svojej podstaty nemôže rásť. Úplne iný choreograf akoby pripravil záverečné dynamické dueto. Martin Svobodník a Emilia Vuorio v ňom rozohrajú uhrančivú partnerskú sonátu. Možno by Timulákovi pasovalo dramaturgicky vybrať vhodnejší titul pre súbor, kde je množstvo potenciálne výhodných tanečníkov. Hidden Order by viac pasovalo menšiemu súboru, ktorý sa vyvíja.

4 Elements priniesol mnohé podnetné zistenia. Vedeniu by neuškodilo viacej pokory. Je cenné, že šéf má, vďaka svojej znamenitej tanečnej kariére, potrebné kontakty. To je výborná devíza, že žijúci choreografi na neho reagujú a chcú spolupracovať. Lenže divák je dnes opäť už inde. Má internet, má znalosti a neustále ho poučovať, aký fantastický súbor tu je, je pyšné rúhanie. Baletný divák veľmi bedlivo dnes číta zahraničné weby, cestuje do Drážďan, Viedne, Mníchov sleduje na bezplatnom streame niekoľkokrát za sezónu, chodí do kina na Bolšoj, Londýn, Paríž, sleduje Mezzo, Arte, 3sat, festival Zlatá Praha, Tanec Praha. Nenaletí marketingovým heslám. Nahovárať si, že v Brne je elitný súbor, je sebaklam. Stačí sa pozrieť, že dnes v divadle nie je skutočná primabalerína a personálny stav prvých sólistov, ktorí by mali byť ťahúňmi a inšpiráciou ostatným je povážlivý.

Mal by kritiku písať človek, ktorý je činný na fakulte, kde študuje šéf baletného súboru, aby mal diplom a magisterský titul? – Určite má na to právo.  Cenzúra je najhoršia. Vyšinuté ale je, keď si šéfovia sťažujú kritikom osobne a chcú ich dokonca trestať. Je potrebné sa naučiť a skutočne si vážiť tých, ktorí ma kritizujú bez potreby zatvárať oči a chváliť, nemať názor a písať všeobecné floskule, či odpisovať texty z programu. Nie všetci kritici hádžu špinu, urážajú, pranierujú. „Len konfrontácia s pravdivou kritikou vám umožní rásť a zlepšovať sa, zatiaľ čo totalitné myslenie, ktoré sa schováva za cynizmom istej časti mediálneho sveta, je ten najhorší nepriateľ“, napísal múdro spisovateľ Roberto Saviano. Naopak treba dialóg tvorcov a verejnosti podporovať, aby divadlá nezotrvávali vo svojej anestézii, ktorej účinky nahrávajú korupcii a drancovaniu. Verejnosť by viac mala reagovať, šíriť názor, ísť vonku, dokázať vpísať slovo do sveta. Predať ho ako lístoček s informáciou.

 

foto: Ctibor Bachratý – Sarabande: Martin Segeťa

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *