Drážďanský baletný súbor, vzdialený od Prahy dve hodiny cesty, sa zapojil sa do tanečného festivalu, ktorý pohltil Drážďany v duchu slávnej minulosti školy v Hellerau. Alain Platel, Batsheva Company, Anne Teresa De Keersmaeker, slávne mená progresívnej či skôr provokatívnej svetovej scény. Veľké baletné teleso sídliace v prepychovej budove Semperovej opery sa zapojilo niekoľkými predstaveniami.
Riaditeľ baletu Aaron S. Watkin, ktorý svojim príchodom pred dobrými ôsmimi rokmi prebudoval celú company, má výborné výsledky. Nielen tie merateľné číslami, ale aj tie duchovne nezmerateľné. Posledná premiéra tejto sezóny (22. mája 2015) Impressing the Czar je ďalším dôkazom faktu, ako jeho disponovaní tanečníci priťahujú k sebe choreografov, ktorí svoje balety nepredávajú hocikde. Watkin vybudoval silné mladé teleso, ktoré napriek drobnostiam sa javí svojimi výkonmi ako silný zdravý organizmus, ktorý pulzuje ako jeden orgán a svojim oduševnením na scéne dokáže zaujať v akomkoľvek pohybe. Zároveň má každý tanečník aj osobitý charakter jednotlivého údu, so svojimi jedinečnými vlastnosťami a významom pre celok. Silný zástoj mladej generácie, ktorá sa cíti byť poctená prácou pre tohto šéfa i toto divadlo a tancuje s veľkou vášňou. To už nie je dnes samozrejmosťou ani vo svete, tobôž u nás.
Watkin s obľubou prehovára svetových choreografov, aby vytvorili novú kreáciu pre jeho súbor, alebo aby zvolili uviesť svoje zaujímavé dielo – hoc aj staršie, ale niečím podnetné k úvahe. Obdivuhodná je práve jeho dlhodobá spolupráca s Williamom Forsythom, pre ktorého pohybový štýl a interpretáciu je súbor priam predurčený. Nebudem tu hodnotiť postupy, premiéry a podobne. Ale chce sa logicky ukázať, prečo Watkin siahol práve po diele Forsytha z roku 1988, keď sa píše rok 2015. Prečo? Dôvodov môže byť viac a pocit po zhliadnutí je vzrušujúco rozporuplný. Je to kravina, ktorú choreograf vymyslel, či je to dielo hodné učebníc dejín baletu, alebo je to nadčasové dielo? Sú len tieto tri možnosti. Forsythe prišiel do Frankfurtu v roku 1984, takže po štyroch rokoch mal už veľmi jasnú predstavu o svojom súbore, o svojej poetike. Neprišiel tam ako bláznivý mladíček. Navyše svoje najdôležitejšie dielo na zákazku parížskej opery od riaditeľa Nurejeva In the Middle tvorí rok predtým a premiérujú ho Isabelle Guérin, Sylvie Guillem, Laurent Hilaire a Manuel Legris.
Je šokujúce prizrieť sa dnes pod zub práci z roku 1988. Aká je to v divadelnom meradle hlboká minulosť. Aký silný výbuch postmoderny v tej dobe. Na javisku sú odkazy na všemožné narážky, sémantická reč symbolov, tanečníci hovoria, dokonca spievajú, majú mikrofóny, vyvádzajú, je to ironické, poburujúce, rozčuľujúce. Keď ešte dnes v činohre diváka deptajú štylizované produkcie, či scudzovacie momenty, vystupovanie hercov z postáv, prihováranie sa publiku, hovorenie na mikrofón, čo vtedy? Forsythe úmyselne všetko kamufluje, filozofuje alebo sa vysmieva. Šokujúca hra s rekvizitami, s posvätnými obrazmi, provokácia, jasná politizácia tanečného diela. Pritom však vždy vybuble na povrch sofistikované, vtedy mladé a neskutočne šokujúce tancovanie. Pojašená postava Agnes, narážky na bratov Grimmovcov a ironický rozprávkový svet, Mr. Pnut, ktorý sa mení na svätého Šebastiána a jeho fetišom sú šípy, ešte bláznivejšia Rosa, dalo by sa pokračovať tak, ako vypisovať čo všetko Forsythe uhnietol do tohto postmoderného cesta.
Prvá bláznivá časť s názvom Potemkinov podpis sa nakoniec zdá ešte krotká. Áno, tieto jasné, prevzaté vedomosti dávajú divákovi nejaké záchytné body na ceste, ktorou sa rúti, keď sa zdvihne opona. Falošný obraz sveta, ktorý nie je pravdivý pre cárovnú od Potemkina, pohľad za naleštené obrazy, prapodivná prachová čiernota. Čierna diera, ktorej sa bojíme, aby nás nepohltila. Aká prorocká je predpoveď Forsytha čo sa stane s umením, v tretej časti La Maison de Mezzo-Prezzo. Umenie sa stane komoditou. Dražba zahalená zlatom, vyšinutá v svojej podstate, áno, tento bláznivý svet nie je ani pokrivené zrkadlo, je to už dnes predpoveď, áno, bohužiaľ našich dní, kedy je možný nákup čohokoľvek a žiadna norma, ani etika, či už vôbec altruizmus neplatí. Bravo! Ale dívať sa na to je utrpenie. S výnimkou oného skvostu, ktorý sa tancuje pod zlatými čerešňami In the Middle, Somewhat Elevated, to balábile, za aké sa dnes dávajú ceny na festivaloch. Ukričaná, revuálna fraška. Politika namočená do umenia. Provokácie, mučenie diváka, ktorý si pripadá stupídne bezmocný a premýšľa, ako sa na podobnom smetisku ocitol. Kam sa podel estetický dekoratívny svet tanca, subtílny lyrický prejav a z mužov sa stali ženy, napoly štetky a zo žien sa stali sufražetky slobody a provokácie na n-tú. Je to socialistická kritika západnej spoločnosti? Búranie elegantného hierarchického sveta, nie nepodobného mocnárom v baletnej terminológii a dejinách? Zašifrovaná naratívna forma, rozbitá na padrť? Čo potom tie travesty žiačky nejakej internátnej školy v uniformách, ktoré tancujú akési svätenie jari okolo svätca zabitého šípom, ako šialené orgiastické rituálne kmene kdesi v Afrike?
Kolektívne bezvedomie. Pointy visiace v temnote ako oné zlaté čerešne, ktoré zostali pre Forsytha redukovaným bohatstvom budovy Garniera z Paríža, kde inscenoval prvýkrát In the Middle. Šalamúnsky choreograf vyhlasuje: „je to môj dejový balet, ale je to dejový balet bez deja.“ No bravo! To sme potrebovali. Je ale jasné, že divadlo, mysliac to činoherné, vlastne došlo do tejto fázy príšerne oneskorene. Balet práve títo tvorcovia ako Forsythe posunuli rýchlejšie. Baletný zbor skoro masturbujúci so šípmi, rekvizity imperializmu sprofanované tak, ako to miluje revolučný dav. Memento vykoreneného sveta? Právom Williamovi Forsythovi, ktorý z nového sveta (mysliac tým jeho rodisko New York) prišiel do starého sveta Európy, aby tu omráčil vedomie vlastnej kultúrnej histórie tým, že sa jej vysmeje, ukáže jej hlinené babylonské nohy a odvrhne ju až k zemi ako babylonskú neviestku. Kde je to pravé umenie? Tento titul by dnes bol k neprežitiu nebyť vynikajúceho výkonu súboru. Takto zatancovaný In the Middle je zázrak. Dokonalá nadvláda tanečníkov nad choreografiou, pocit absolútnej slobody, že to, čo kedysi odmietala tancovať étoile Isabelle Guérin, oni zvládajú ako dokonale naprogramované stroje, navyše ale (!) zasiahnuté vnútorným nábojom. Energia atómovej bomby s akou súbor vystupuje na scénu, ako vypadáva z rolí, ako zbiera energiu, ako koordinuje telo, je fascinujúca. V čele tohto mikrosveta dominuje fenomenálny Raphaël Coumes-Marquet a Elena Vostrotina.
Božské zjavenie dokonalej formy. Jedinečná práca na hranici fyzického sebazničenia. Dokonalá muzikalita, elektronická hudba Willemsa tu rezonuje celým pohybovým, smrteľným aparátom tanečníkov. Vostrotina s nekonečne dlhými nohami a obratnosťou pantera, zapichujúc nohy na palcoch do podlahy, vybuchuje ako vulkán. Excentrické port de bras, rýchlosť, zmysel pre doťahovanie a následné borenie pohybových obrazov Marqueta je športový výkon. Akoby tým, že sa na druhý deň rozlúči s aktívnou tanečnou kariérou, využil túto rituálnu slávnosť k previerke nielen svojho tela ale celého svojho tanečného umenia. Aj ostatní predvádzajú úchvatné mužné tancovanie, posilňovňu tela, nových ľudí, pre ktorých zákony tela neplatia. Celý súbor sa predvedie v tom pomätenom, aj keď prísne choreografovanom spartakiádnom cvičení evolúcie, „Bongo Bongo Nageela“. Keď svätý so šípom v hrudi ožije a mladý, talentovaný a akrobatický skákajúci Julian Amir Lacey ohlási príchod Angels in America, či iné podobne apokalyptické mega prehlásenie. Tony Kushner a aj ďalší sa najskôr ťažko kamarátili s Forsythom, ale styčné body, či priesečníky línií ich tvorby sú vcelku podobné. Lenže Lacey nehlása verše, v divokých manéžach skáče okolo vyhecovaného davu školáčok v čiernobielych uniformách. Nanebovstúpenie sv. Sebastiána, ktorého oslavuje dav fanúšikov, nakoniec končí v rýchlej tme.
Je treba pochváliť za túto cársku žranicu nielen baletný súbor a ich nasadenie, ale techniku divadla. Taký dokonalý zvuk sa v divadle často ne(vidí)počuje a býva doménou pop rockového pódia. Sugestívne rozdelenie jednotlivých frekvencií hudby, nástrojov, zvukov do rozsiahleho systému reprosústavy umocňuje pocit obkľúčenia nebohého diváka, z ktorého niet úniku. Tak čo s tým? Oceniť progresívne dielo proroka na hodne bodov, či pokrčiť ramenami a opustiť už raz navždy tento undeground a žiadať niečo solídne?
V textu sú použité citácie z článku autora pre web www.operaplus.cz
